Podľa odborníkov sa strach od úzkosťou líši dvoma zásadnými rozdielmi. "Úzkosť je strach zo situácie, ktorá bežne nebezpečná nie je, poprípade nebezpečná je, ale je vysoko nepravdepodobné, že nastane," vysvetľuje pre iDNES.cz terapeutka Marie Funke z Centra psychologickej a psychiatrickej starostlivosti Adicare.
Ďalší rozdiel podľa nej spočíva v predmete našich obáv: strach má na rozdiel od úzkosti pomerne ohraničený a konkrétny predmet, v prípade úzkosti nie je celkom jasný a často sa mení. "Pociťujeme úzkosť z toho, že sa naplní niektorý z našich katastrofických scenárov, ktoré bývajú rozmanité. Podľa ich charakteru rozlišujeme rôzne typy úzkostných porúch, ktoré sa však časom začínajú prelínať," hovorí Funke.
Bojíme sa, že zlyháme pri spoločenskom styku, v pracovnom či partnerskom živote, nakazíme sa nejakou infekciou, niekto ublíži nám či našim blízkym, omdlieme v preplnenom priestore alebo stratíme vládu nad svojou mysľou. Intenzita úzkosti rôzne kolíše. Kým sa strach rozplynie, ak nebezpečenstvo pominie, úzkosť sa stále vracia.
Môžeme sa tiež iracionálne báť iba nejakej určitej veci či zvieraťa - takzvaná izolovaná fóbia. Ak je katastrofický scenár nešpecifický a charakterizujú ho nejasné pocity viny, pretrvávajúce napätie a všeobjímajúci strach, hovoríme o generalizovanej úzkosti.
Príznaky na úrovni mysle, tela i vonkajšieho správania
Nielen strachom, ale aj úzkosťou už niekedy trpel asi každý. Kedy je však na čase spozornieť a podobné ťažkosti diagnostikovať a liečiť? "Úzkostnou poruchou začíname trpieť vtedy, ak sú úzkostné myšlienky vtieravé, zahlcujú našu myseľ a zabraňujú, aby sme našu pozornosť slobodne zameriavali na iné témy. Tieto myšlienky znemožňujú, aby sme zažívali naplno pocity radosti, nadšenia a uvoľnenia. Vyčerpávajú nás a znižujú tak našu schopnosť sústredenia, bystrého úsudku a kreatívneho uvažovania," vysvetľuje psychoterapeutka Funke.
Problém nastáva, ak sa začneme v bežnom živote správať neslobodne: určitým situáciám, činnostiam alebo miestam sa vyhýbame a kvôli tomu sa postupne dostávame do izolácie. Niektoré úzkostné poruchy nás navyše nútia opakovane robiť nejaké činnosti, ktoré sa stávajú rituálmi (kompulzia). Typicky napríklad nutkavé umývanie rúk, upratovanie, čistenie, kontrolovanie vecí či vykonaných aktivít (vypnutie sporáka) a mnoho ďalších.
Ďalším varovným signálom, že je potrebná odborná pomoc, sú nepríjemné telesné pocity, ako je napríklad búšenie srdca, potenie, zvieravý pocit v hrdle či žalúdku, nevoľnosť, mravčenie v končatinách a pod., ktoré úzkosť sprevádzajú.
Neliečená úzkostná porucha bohužiaľ sama nevymizne, naopak má tendenciu sa zhoršovať. "Naše skúsenosti jednoznačne potvrdzujú, že ak klienti začnú liečbu včas, prebieha veľmi uspokojivo a percento úspešnosti je vysoké. Dlhoročná neliečená úzkosť sa rieši už oveľa ťažšie," hovorí Marie Funke.
Podľa štúdie nemeckých odborníkov vyhľadá postihnutý odbornú pomoc v priemere až po siedmich rokoch od prvej skúsenosti s návalom úzkosti. Pritom podľa rôznych štúdií trpí dnes úzkosťou až 11 percent obyvateľstva.
"Je dobré si uvedomiť, čo všetko nám úzkosť berie, zdravo sa na ňu naštvať a vyhlásiť jej vojnu. Úzkosť nie je slabosť a nemusíme sa za ňu hanbiť, trpí ňou mnoho manažérov, lekárov, právnikov, podnikateľov aj slávnych osobností," apeluje terapeutka a pripúšťa, že úzkostné poruchy sú jednou z civilizačných chorôb.
Ako si môžeme pomôcť sami?
Slabšiu úzkosť môžeme prekonať aj vlastnými silami. Podľa terapeutky Marie Funke sa treba riadiť piatimi základnými radami, nájdete ich v galérii: