Rozhovor s lekárom Richardom Bartečkom o syndróme vyhorenia priniesli Lidové noviny.
Kedy dovedie syndróm vyhorenia človeka do psychiatrickej ambulancie?
Keď sú príznaky natoľko závažné, že narušujú bežné fungovanie. Ako klasické príznaky syndrómu vyhorenia sa najčastejšie uvádzajú vyčerpanie, pocit odcudzenia, najmä čo sa týka práce, a znížená pracovná výkonnosť - časté absencie v práci, spochybňovanie vlastnej práce a myšlienky na zmenu zamestnania. Plne vyjadrený syndróm vyhorenia potom zodpovedá depresívnej poruche. Depresívnymi príznakmi sú smutná nálada, znížený záujem o príjemné aktivity, zvýšená únavnosť, strata energie, znížené sebavedomie, pocity viny, zhoršený spánok, znížená chuť do jedla a dokonca aj samovražedné myšlienky.
Ako sa pacient najčastejšie lieči?
Zvažovať možno psychoterapiu a farmakoterapiu antidepresívami, poprípade kombináciu oboch postupov. Farmakoterapia bude mať svoje miesto hlavne v prípade závažnejších alebo dlhotrvajúcich príznakov. Pri poruchách, kde je výrazný podiel príčin psychogénnych, teda takých, ktoré vychádzajú z osobnosti pacienta a spôsobu jeho života, je veľmi dôležitá psychoterapia. To bude platiť aj pri syndróme vyhorenia. V takom prípade totiž k rozvoju príznakov muselo niečo viesť, konkrétnejšie pracovný stres, a ak to pacient nezohľadní a svoj spôsob života nezmení, ťažkosti sa nepodarí zvládnuť, alebo sa budú vracať.
Aká je táto liečba dlhá, čo je pri nej rozhodujúce?
Akútna liečba akejkoľvek depresívnej poruchy závisí od toho, ako pacient na liečbu zareaguje. Pri farmakoterapii možno očakávať ústup ťažkostí v niekoľkých týždňoch. Samozrejme, ak sa pacientov stav zlepší už vďaka prvému podanému antidepresívu. Psychoterapia, ktorá je pri podobných poruchách veľmi dôležitá, je potom proces zvyčajne dlhodobý. Rozhodujúci je prístup pacienta. Pokiaľ bude chorý žiť svoj život tak ako do rozvoja poruchy, nič sa v jeho živote nezmení, vrátane samotnej poruchy. Jednoducho povedané: ak budete robiť to, čo ste robili doteraz, budete dostávať to, čo ste doteraz dostávali.
Je to vyliečiteľné ochorenie?
Depresívna porucha, a teda aj syndróm vyhorenia, je liečiteľná a v mnohých prípadoch aj vyliečiteľná. Bohužiaľ je tu tiež riziko návratu ťažkostí. Po akútnej liečbe sú podstatné zmeny, ktoré pacient vo svojom živote urobí. Bohužiaľ, udáva sa tiež, že kvôli podobným ťažkostiam niektorí ľudia prerušili alebo ukončili svoju kariéru.
Čo má človek robiť, aby vyhoreniu nepodľahol?
Kľúčové je uvedomiť si, že tento syndróm je popisovaný ako syndróm s väzbou na stres v zamestnaní. Vhodným prirovnaním je, že človek je ako sviečka. Za normálnych okolností knôt horí hore, to predstavuje štandardné vyťaženie povinnosťami. Ľudia, u ktorých sa rozvíjajú príznaky syndrómu vyhorenia, žili svoj život tak, že ich knôt horel hore aj dole.
Existuje nejaká rada?
Jednoduchá univerzálna rada sa bohužiaľ dať nedá. Snáď len vo všeobecnom rámci je dôležité udržiavať primeranú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Starať sa o seba. Nezabúdať na dovolenku, poctivo si ju vyberať. Mať vo svojom živote aj niečo iné ako iba povinnosti. Napríklad záľubu, ktorú ale človek nebude robiť ako ďalšiu povinnosť. Nájsť si čas na odpočinok, na to, urobiť si radosť, čas na to jednoducho "vypnúť". A tým je myslené vypnúť tiež laptop alebo mobilný telefón. No a samozrejme tiež dodržiavať zdravý životný štýl a vystríhať sa návykových látok. Urobiť vo svojom živote zmeny je ale pre mnoho ľudí ťažké. V tom môže opäť pomôcť psychoterapia.
Aké sú tie úplne prvé príznaky vyhorenia?
Bývajú individuálne. Niektoré zdroje uvádzajú ako prvé varovné príznaky tie, ktoré vyplývajú zo stresu: zvýšenú podráždenosť, úzkosť, nesústredenosť, poruchy spánku. Z telesných príznakov napríklad bolesti hlavy alebo zvýšený krvný tlak. Tieto príznaky budú sprevádzané stúpajúcou nechuťou k práci. Pri prvých varovných príznakoch niektoré zdroje odporúčajú vziať si aspoň týždeň alebo dva týždne dovolenku. Ďalším krokom potom samozrejme budú zmeny v živote, ktoré povedú k zníženiu jednostrannej pracovnej záťaže a zníženiu pracovného stresu.
Môže človek s týmto syndrómom pracovať?
Teoreticky áno. Otázka ale je, aká bude jeho pracovná výkonnosť a ako dlho to vydrží, než sa jeho príznaky začnú zhoršovať. Aj ľudia s plne vyjadreným depresívnym syndrómom sú schopní pracovať. Nezabudnime, že podľa niektorých zdrojov vyhľadáva pomoc psychiatra asi iba polovica ľudí s depresívnou poruchou. Je ale rozumné v takej situácii pokračovať v práci? Už prvé príznaky sú varovaním a je vhodné toto varovanie vypočuť. Možno odporučiť minimálne dovolenku. V prípade plne rozvinutého depresívneho syndrómu je potom na mieste aj pracovná neschopnosť.