Prečo ste si vybrali práve uvedené obdobie?
V dvadsiatom storočí sa toho stalo veľa zlého aj iným ľuďom, ale holokaust bol unikátny. Ohrozenie existencie, ponižovanie, deportácie, väznenia, vyhladzovacie tábory. Niektorí deportácii unikli, schovávali sa, na Slovensku boli partizáni, ale všetci mali spoločný šok konca vojny. Spolu s oslobodením zistili, že boli zavraždení ich rodičia, súrodenci, deti... Vieme, že tento osud sa podpísal aj na generáciu ich detí. Dobre známy je syndróm detí rodičov, ktorí prežili holokaust: častejšie trpia úzkosťami a stresom. Typické to bolo v štúdiách izraelskej armády. Už dospelé deti tých, ktorí prežili holokaust, trpeli v libanonskej vojne v 80. rokoch minulého storočia častejšie posttraumatickou stresovou poruchou než deti iných prisťahovalcov, ktorí druhú svetovú vojnu prežili mimo Európy. Avšak niektoré z týchto detí preukazovali akúsi veľkú psychickú otužilosť.
Čím to je, že sa prežitky rodičov z holokaustu premietli do psychiky ich detí, ktoré holokaustom neprešli?
My zatiaľ nevieme, či je prenos daný genetickými faktormi alebo je prejavom úzkostí, ktoré na deti preniesli svojím správaním rodičia. Tiež sa toho veľa nevie o tretej generácii vnučiek a vnukov tých, ktorí prežili. Nevieme, na ako dlho a na koľko generácií dopadajú hrozné zážitky predkov. Nepriamo sa teda v súčasnom výskume vlastne pýtame, ako sa podpisujú dejiny na ľudské vlastnosti po generácie.
Tá prvá generácia však už odchádza...
Áno, podobný výskum sa dá urobiť najneskôr práve teraz. Tým prvým signálom však bolo, že u nás americké námorníctvo hľadalo témy na výskum stresu. Potom mi moja manželka, ktorá je tiež neurologička, povedala, veď to je to, o čom tiež premýšľaš. Dali sme dokopy koncept a výskumný cieľ bol na svete. Výskum bolo možné začať vďaka stredoeurópskemu technologickému inštitútu CEITEC Masarykovej univerzity, ktorý má výborných vedcov potrebných odborov a ktorého neurovedný program disponuje špičkovými prístrojmi na sledovanie mozgu magnetickou rezonanciou zvonku.
Ako si môže laik váš výskum predstaviť?
Skladá sa z niekoľkých častí. Jednak sú to psychologické testy, ktorými zisťujeme stres a jeho dôsledky, a tiež posttraumatický rast – tak nazývame kladný životný postoj, ktorý však vyplýva z nejakej prežitej negatívnej životnej epizódy. Vyšetrujeme tiež hladiny hormónov a genetiku súvisiacu so stresom. Ďalej sa pomocou genetických štúdií snažíme zistiť, či je prenos na ďalšie generácie podmienený genetickými zmenami. Genetický materiál je spracovávaný tiež v Sangerovom inštitúte v Cambridgei. To je špičková inštitúcia, ktorá sa sama prihlásila, keď tam zistili, aký unikátny súbor osôb vyšetrujeme. Zameriava sa na mitochondriálnu DNA. Nakoniec sa pozeráme na možné zmeny štruktúry a funkcie mozgu pomocou zobrazenia magnetickou rezonanciou.
Ako odoberáte genetické vzorky?
Odoberáme ich zo slín a z malého množstva krvi.
Ako vlastne vyzerá vzorka ľudí vo vašom výskume?
Zatiaľ sme vyšetrili dvestosedemdesiat ľudí vo veku od 16 do 95 rokov. Teda najstaršia generácia preživších je vo veku 74 až 95 rokov, druhá generácia, ich deti, je vo veku približne od 50 do 72 rokov a najmladšia generácia vnukov je od 16 do približne 45 rokov. K týmto trom generáciám vyšetrujeme vekom porovnateľné kontrolné skupiny osôb, ktorí v rodine prežitky z holokaustu nemajú.
Koľko máte osobných svedkov holokaustu, teda tých najstarších?
Preživších sme vyšetrili k dnešnému dňu štyridsaťštyri. Teraz sa však objavuje veľký záujem o našu štúdiu v Bratislave, takže v najbližšom čase počítame s ďalšími vyšetreniami priamych obetí holokaustu. Máme trochu problém zohnať kontrolné osoby v najstaršej kategórii. Tí totiž nie sú asi takí motivovaní ako tí, ktorí holokaust prežili.
Čo je pre svedkov holokaustu hlavným motívom, že sa do výskumu zapojili?
Myslím si, že chcú porozumieť tomu, ako táto extrémna skúsenosť ovplyvnila ich, ich deti a vnukov. Vedia, že sú poslednými, ktorí môžu podať svedectvo, a že je dôležité porozumieť tomu, čo toto krajné zlo urobilo s obeťami.
Dá sa ten súbor najstarších preživších nejako všeobecne opísať? Majú ešte niečo spoločné okrem toho, že sú židovského pôvodu a prežili holokaust?
Prvá generácia, to sú veľmi rôznorodí ľudia. Prežívali vojnu rôzne. Mohli byť v koncentračnom tábore, ale je rozdiel, či boli v Terezíne, alebo v Osvienčime, či zažili pochod smrti, niekto sa mohol skrývať, iní boli partizánmi. Niektorí boli v tom čase deti, tí dnes najstarší boli vtedy mladými dospelými. Reagujú však dosť homogénne, aj v tejto pomerne malej skupine sú niektoré výsledky už štatisticky významné. To znamená, že cez rôznorodosť ich osudov za vojny bol spoločný menovateľ, totiž extrémny stres za vojny a po vojne, taký silný, že ich možno pomocou štatistických metód odlíšiť od skupiny ľudí, ktorí holokaust na vlastnej koži nezažili. Zdá sa, že odpoveď na extrémny stres je u rôznych ľudí podobný.
Môžete sa zmieniť už o nejakých záveroch práve v prvej generácii?
Pri prvej generácii máme vyhodnotený posttraumatický stres a rast. Veľmi predbežne sa už dá povedať, že tam nám vychádza viac stresu i viac posttraumatického rastu. Nedávno sa ma pýtal jeden takmer storočný preživší, ako si ako neurológ vysvetlím, že žil normálny život po tom, čo sa sedem mesiacov skrýval v jame, ktorú si sám vyhrabal, za celý čas s nikým neprehovoril a každú chvíľu mohol byť zavraždený. Odpovedal som, že prežili tí odolnejší – a možno práve posttraumatický rast im potom umožnil prežiť dlhý život normálne.
Čo u skúmaných vidíte pri zobrazovaní magnetickou rezonanciou?
Oproti kontrolným skupinám sú pri prvej generácii zmenšené objemy mozgovej kôry a funkčné prepojenie oblastí, ktoré súvisia s pamäťou a emóciami. Znížené funkčné spojenie týchto oblastí je vidieť aj u druhej generácie. Niektorí psychológovia si myslia, že to súvisí s potlačením spomienok, ktoré potom umožnilo ako-tak normálny život po vojne, dokázať sa to však dá len ťažko. V každom prípade vidíme biologický dosah holokaustu, zmeny mozgovej štruktúry i funkcie ešte 73 rokov po skončení vojny. A sčasti ho pozorujeme aj u detí preživších osôb. Najmladšia skupina nie je zatiaľ dosť početná na to, aby sme dáta už mohli spracovať.
Aký je záujem jednotlivých generácií o výskum?
Prekvapivo veľký je v prvej a druhej generácii, v tretej je to horšie, motivácia asi nie je taká silná. Tretia generácia je tiež veľmi rôznorodá, niekto mal v koncentráku jedného prarodičia, niekto štyroch. Preto potrebujeme veľký súbor ľudí, aby sme získali štatisticky významné výsledky. Táto heterogénnosť nám však – až vyšetríme dosť osôb – môže pomôcť riešiť problém, či je kontrolná skupina správne zostavená. Vo výskumoch zameraných na holokaust napríklad v USA, Kanade či Izraeli sú ako kontrolná skupina tiež Židia, ktorí však neboli holokaustom priamo dotknutí. Takí však u nás prakticky nie sú. Ide o rozlíšenie nakoľko sa na výsledkoch podpísal holokaust a nakoľko tri a pol tisíc rokov židovských dejín, plných zvratov a niekedy tiež katastrof.
Dá sa človek, ktorý má podobne zmenené štruktúry v mozgu, považovať za psychicky chorého?
Niektorí z nich mohli padnúť do ťažkej depresie a skončiť samovraždou, takže v tomto prípade áno. Všeobecne sa však väčšina z nich s ťažkou traumou vyrovnala, žijú ďalej, takže sa nedajú považovať za chorých.
Koľko ešte ľudí budete na váš výskum potrebovať?
Asi stopäťdesiat. Pravidelne vykonávame priebežné analýzy a podľa ich výsledkov potom odhadujeme, ako súbor doplniť. Chýbajú nám kontrolné osoby vo všetkých generáciách. Ak by mal niekto z čitateľov záujem pomôcť tomuto výskumu, môže sa prihlásiť na e-mailovej adrese: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..
Počul som aj o skúmaní u poľských imigrantov...
Áno, v Izraeli sa uskutočnil výskum, v ktorom sa porovnávali prisťahovalci z Poľska do Palestíny do roku 1939 s tými, ktorí sa prisťahovali medzi rokmi 1945 až 1948. Tí prví holokaust na vlastnej koži nezažili, tí druhí ho prežili. Keď potom boli tieto skupiny o niekoľko desiatok rokov neskôr opäť preskúmané, zistilo sa, že druhá skupina ľudí žila dlhšie.
Dalo by sa z toho vyvodiť, že tí ľudia boli napríklad na seba tvrdší, menej si veci pripúšťali?
Iste sa dá len povedať, že v tom prežití asi hrala obrovskú úlohu tiež náhoda. Ale aj do tej náhody určite vstupoval faktor osobnosti.
Dá sa všeobecne povedať, že sa človek prežitým stresom môže psychicky otužiť?
Áno, a my sa snažíme spoznať, kedy a prečo sa to prejaví. Je známe, že ľudia, ktorí prežili ťažký traumatický stres, sú ním nejakým spôsobom poznačení. Každý sa s tým vyrovnáva inak. Mnohí sa snažia spomienky potlačiť, niektorí sa napríklad snažili po vojne začať znovu a zatajili svoju židovskú identitu, ktorá je potom veľkým prekvapením pre ich deti. Iní, naopak, o tom, čo zažili, hovoria, prednášajú, chcú podať svedectvo, varovanie pre ďalšie generácie. Niektorí ľudia z traumatického zážitku vychádzajú silnejší v zmysle vyššej spirituality, dokážu dobre rozlišovať veci dôležité od ostatných, dávajú väčší dôraz na sociálne, rodinné väzby. To je ten posttraumatický rast, o ktorom sme už hovorili.
Bude možné vaše závery prakticky využiť?
Ak všetko vyjde, ako predpokladáme, potom áno. Viem si predstaviť, že budeme vedieť napríklad pri utečencoch z vojnových konfliktov vytipovať tých, ktorí budú viac ohrození dôsledkami stresu a mala by im byť venovaná väčšia pozornosť. Naše výsledky však musia byť dostatočne pevné, preukázané.
Ako by sa takí ľudia v praxi dali rozpoznať? Nejakým dotazníkom?
Nechcel by som špekulovať. Najprv musíme zistiť presne, čo by sa dalo testovať, potom by sme to mali zistiť na inej vzorke ľudí, ktorí prežili niečo podobné, napríklad vo vojne v Bosne, a potom by sme to mohli zovšeobecniť. To je beh na dlhú trať. Ale v zásade si myslím, že by tento výskum mohol byť užitočný pre obete vojnových konfliktov.
Môžu byť výsledky využívané aj v iných prípadoch?
Dúfam, že výsledky budú aplikovateľné všeobecne. Ale výskum vykonávame tu a teraz. Myslím si, že nám výsledky pomôžu uvedomiť si, že dejiny nie sú len nudnou látkou v škole, ale že sme ich priamymi dedičmi. To, čo zažili naši predkovia, sa prejaví aj na nás. Je tiež dôležité nezabudnúť, že v civilizovanej Európe sme vlastne nedávno zažili holokaust, nesmieme naň zabudnúť.
Ivan Rektor
Je profesorom na Masarykovej univerzite v Brne, kde bol v rokoch 2006 – 2011 prorektorom. Pôsobí na neurologickej klinike lekárskej fakulty vo Fakultnej nemocnici u sv. Anny a ako vedúci Centra neurovied stredoeurópskeho technologického inštitútu CEITEC Masarykovej univerzity. Zastával post prezidenta Európskej spoločnosti klinickej neurofarmakológie a ako prvý český neurológ sa stal členom a korešpondentom Americkej neurologickej asociácie.