Rok 1932. Nositeľ Nobelovej ceny Vincent du Vigneaud objavuje v krvi úplne novú látku. Nazve ju homocysteínom a označí za toxickú aminokyselinu. Musia však prejsť takmer tri desaťročia, aby svet na ňu naozaj uprel pozornosť.
Deti so stareckými žilami
Pričiní sa o to Kilmer McCully, ktorý si na skupine detí, ktorí zomreli v nízkom veku okolo šiestich-siedmich rokov, všimne jednu zvláštnu črtu. „Všetky mali silnú aterosklerózu, cievy mali zanesené ako starci,“ objasňuje pre HNmagazín Pavel Blažíček, významný biochemik a zakladateľ odboru laboratórna medicína na Slovensku. „Začne teda zisťovať, čo sa za tým skrýva. A príde na to, že všetky majú veľmi vysoký homocysteín.“
Tento americký patológ teda ako prvý poukáže na vzťah zvýšených hladín homocysteínu – takzvanej hyperhomocysteinémie – a srdcovo-cievnych ochorení. Neskôr zistí, že ak je v tele v dvojitom zastúpení gén, zodpovedný za odbúravanie homocysteínu, rozvinie sa dedičná metabolická choroba, takzvaná homozygotná homocystinúria. V jej dôsledku sa objavujú poruchy rastu, videnia, ale predovšetkým krvnej zrážanlivosti a vznikajú trombózy. Ťažšie formy sa končia smrťou. Ako u spomínaných detí.
Aminokyselina, zasahujúca do množstva biochemických procesov, napriek tomuto znepokojivému nálezu druhý raz upadne do zabudnutia. Vynorí sa opäť až v deväťdesiatych rokoch, keď sa ateroskleróza a s ňou spätý cholesterol začnú stávať medicínskou témou číslo jeden. A znovu sa otvorí otázka: naozaj riziko kardiovaskulárnych ochorení okrem obezity či hypertenzie zvyšuje aj táto takmer neznáma aminokyselina?
Odpoveď je dodnes nejasná. Mnohé však nasvedčuje tomu, že na koncentrácii homocysteínu v krvi skutočne záleží. A to na rôznych úrovniach. Preberme si najskôr tú najviac diskutovanú: kardiologickú.
...Zostáva vám 85% na dočítanie.