Máš rád cukríky? Chlapček po tejto otázke nadšene prikývne a Walter Mischel pred neho položí mäkký želatínový cukrík - marshmallow.
"Tu máš jeden marshmallow. Môžeš si ho zjesť, ak chceš. Ja teraz na chvíľu odídem. Ak cukrík zješ, zazvoň tu na ten zvonček a ja prídem. Ak ale cukrík nezješ, tak ti k nemu, až sa vrátim, pridám ešte jeden," vysvetľuje chlapcovi Mischel a necháva ho v miestnosti samého s dilemou. Odolať pokušeniu a zvýšiť si vyhliadky na odmenu? Alebo uspokojiť chuť na sladkosť hneď teraz?
Psychológ Walter Mischel zo Stanfordovej univerzity zaviedol "Marshmallow test" už v 60. rokoch minulého storočia. Meral ním schopnosť "odloženého uspokojenia", teda silu odhodlania vzdať sa momentálneho zisku v prospech väčšej odmeny v budúcnosti. Mischel tak otestoval zhruba šesť stoviek štvorročných detí zo škôlky zamestnancov Stanfordovej univerzity a tie potom sledoval aj počas dospievania a v dospelosti. S mnohými však stratil kontakt. Nakoniec dal dohromady dáta o životnej dráhe asi deväťdesiatich účastníkov úvodných testov sily "odloženého uspokojenia". Aj tak došiel k zaujímavým výsledkom, píšu Lidovky.
Deti odolné k pokušeniu sa vo vyššom veku v škole lepšie učili a boli zdatnejší v spoločenských stykoch. Nechýbala im zdravá sebadôvera a ľahšie odolávali stresu. Dokázali si lepšie plánovať aktivity, uvažovali racionálnejšie. Naopak deti, ktoré cukríkovému pokušeniu neodolali, vo všetkých ukazovateľoch zaostávali. Konali impulzívnejšie a agresívnejšie, v dospelosti sa častejšie stretávali s drogovou závislosťou, rozvádzali sa a mali vyššie sklony k obezite.
Keď mali účastníci Mischelovho testu okolo 45 rokov, podstúpili vyšetrenie mozgu modernými zobrazovacími technikami. Aj v tomto veku si dobrovoľníci držali svoju pôvodnú mieru odolnosti k pokušeniu. V aktivite ich mozgov to bolo jasne viditeľné. Pevnú vôľu sprevádzala zvýšená činnosť prednej časti mozgovej kôry, ktorá je dôležitá napríklad pre plánovanie a pre kontrolu emócií. Oproti tomu dobrovoľníci so slabou vôľou vykazovali výrazne vyššie nabudenie časti mozgu zvanej striatum, kde sídlia centrá zodpovedné za pocity uspokojenia.
Spochybňovaná "klasika"
Mischelov dlhodobý experiment sa stal v odbore štúdie vývoja detskej psychiky "klasikou". Nadväzovali na neho desiatky tímov po celom svete. Našli sa však aj skeptickí kritici. Tí zďaleka nevyčítali Mischelovi len to, že si vybral na testovanie dosť špecifickú skupinu detí zamestnancov prestížnej americkej univerzity, ktorú rozhodne nemožno považovať za reprezentatívneho predstaviteľa celej populácie. Nepáčilo sa im ani to, že Mischel vyvodzoval ďalekosiahle závery z dlhodobého sledovania len malého počtu účastníkov pôvodného "Marshmallow" pokusu. Hlavné výhrady ale smerovali priamo na jadro Mischelovej interpretácie výsledkov.
Mischel pozoroval u detí rôzne veľkú schopnosť vzdorovať pokušeniu. Zároveň u týchto detí v neskoršom veku zistil významné rozdiely v školskom prospechu, v práci aj v súkromnom živote. Všetko dával do príčinnej súvislosti. Podľa neho boli ľudia úspešnejší práve preto, že mali už v ranom detstve pevnú vôľu a boli obrnení proti pokušeniu. Lenže čo ak je všetko inak? Čo keď tu pôsobí nejaký iný, Mischelom nepodchytený faktor, ktorý na jednej strane posilňuje odolnosť k pokušeniu a na druhej strane postrkává deti na úspešnejšiu životnú dráhu?
Himalájski Piatkovia
Ošemetnosť Mischelových záverov si môžeme priblížiť na príklade himalájskych Šerpov, ktorí vynikajú odolnosťou k drsným podmienkam veľhôr a zároveň je u nich hojne rozšírený zvyk dávať deťom meno podľa toho, v akom dni v týždni sa narodili. Môžeme z toho vyvodiť, že ľudia, ktorí sa volajú podľa dňa v týždni, podávajú vynikajúce výkony vo veľkých nadmorských výškach? To je samozrejme nezmysel. Kým však budeme sledovať počínanie himalájskych Šerpov Pasangov (Piatkov) či Pembov (Sobôt) vo výšinách Mount Everestu, môžeme trpieť ilúziou, že sme prišli na kĺb záhade odolnosti horalov z Himalájí. Len čo do našich sledovaní zahrnieme i slovenské Piatky a Soboty, bude nám jasné, ako sme vedľa.
Americký detský psychológ Tyller Watts z Newyorskej univerzity so svojimi spolupracovníkmi Mischelov slávny pokus zopakoval. Do svojej štúdie však zahrnul desaťnásobne väčší počet detí, než aký mal pred viac ako polstoročím k dispozícii Walter Mischel. Watts a jeho kolegovia si navyše dali záležať, aby mali medzi malými dobrovoľníkmi zastúpené deti z rôznych sociálnych vrstiev. Ich štúdia publikovaná v časopise Psychological Science stavia pôvodné Mischelove výsledky na hlavu. Dokazuje, že o sile vôle rozhoduje zásadným spôsobom prostredie, v akom dieťa vyrastá. Rodinné zázemie však predurčuje aj to, ako si deti v živote povedú.
Rodinné zázemie je základom
Pri Wattsovej štúdii si v "Marshmallow teste" viedli lepšie deti z plne funkčných a majetných rodín. V živote sa im však darilo lepšie bez ohľadu na to, či ako štvorročné cukríkovému pokušeniu vzdorovali alebo podliehali.
Deti z rodín s horším zázemím boli menej úspešné a ani ich skóre v "Marshmallow teste" na to nemalo veľký vplyv. Životné vyhliadky predurčovalo rodinné prostredie a príjmy rodiny.
K situáciám, kedy sa nepotvrdia výsledky starších štúdií, dochádza v psychológii v poslednej dobe pomerne často. Hovorí sa dokonca o "replikačnej kríze". Popredný vedecký časopis Science pred tromi rokmi zverejnil bilanciu bezmála troch stoviek opakovaných psychologických experimentov a konštatoval, že výsledky sa podarilo potvrdiť len u 39 percent pôvodných štúdií. Ako je niečo také vôbec možné? Veľmi trefne vyjadril jadro problému americký psychológ Aaron Levenstein, keď kedysi povedal: "Štatistika je ako bikiny. To, čo odkrýva, je zvodné. To, čo skrýva, je zásadné."
Mnohé náhodné súvislosti sú pre vedcov natoľko atraktívne, že im radi uveria. A keď im výsledok štatistického testu ponúkne potvrdenie lákavého výsledku, jednoducho neodolajú. K najslávnejším štúdiám, ktoré neobstáli pri hlbšom overení, patrí teória americkej psychologičky Amy Cuddyovej o pozitívnom vplyve "siláckého postavenia". Cuddyová dokazovala, že keď sa muži na dve minúty postavia tak, aby "rečou tela" vyjadrovali dominanciu, zaženú si stres, stúpnu im hladiny testosterónu, ochotnejšie riskujú a pri prijímacích pohovoroch do zamestnania dosiahnu lepšie hodnotenie. Neskoršie štúdie potvrdili, že dobrovoľníkom dodáva "silácka pozícia" na pocite prevahy. S ich hormónmi ale nehne a na výsledky akýchkoľvek testov tiež nemá žiadny vplyv.
Chudobné prostredie plánom nepraje
V prípade Mischelovej cukríkovej štúdie sa ukázalo, že vplyvy, ktoré jej autori nebrali do úvahy, sú nakoniec dôležitejšie ako faktory, ktoré sledovali. Podľa Tyllera Watts dosahujú deti z chudobných rodín v "Marshmallow teste" horšie výsledky, pretože im ich rodinné prostredie nedáva veľké garancie. To, že je dneska v chladničke jedlo, neznamená, že tam bude aj zajtra. Otáľať sa preto nevypláca. Sľub, že neskôr môžu dostať viac, pre deti z chudobných rodín veľa neznamená. Opakovane totiž zažívajú, že rodičia slovo nedodržia, pretože im na splnenie sľubu nezostanú peniaze.
Pre deti z lepšie situovaných rodín je odklad momentálneho uspokojenia ľahší, pretože žijú vo stabilnejších podmienkach. Na druhej strane ale nemusí byť pre odolnosť k pokušeniu motivovaný. Ak zjedia marshmallow hneď a druhý nedostanú, celkom iste si stratenú odmenu nejako vynahradia. Napríklad tým, že ich rodičia vezmú na zmrzlinu.
Rad psychológov dospel k názoru, že život v chudobe neponuká deti k dlhodobému plánovaniu stavanému na odriekaní. Naopak, núti ich prijať zásadu, že je lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Ak sa im niečo ponúka teraz, je pre nich výhodnejšie, keď s využitím príležitosti dlho neváhajú. Šanca môže vzápätí zmiznúť ako para nad hrncom a kto vie, kedy a či vôbec sa im naskytne ďalšia.
Chudoba mení spôsob, akým ľudia myslia. Rad amerických teenagerov pracuje, aby pomohli rodine a sami si prilepšili. S zárobkom nakladajú tak, ako sú zvyknutí. Nedávajú si peniaze bokom, aj keď vedia, že doma nie je vždy dosť jedla. Čo zarobia, to obratom márnotratne utratia za nové oblečenie alebo za občerstvenie v reštaurácii. Podobne sa správajú aj ich rodičia. Ak majú peniaze, dajú deťom najavo svoju náklonnosť tým, že im bez odkladov splnia želania napríklad kúpou vrecúška cukríkov. Môže sa to zdať ako rozmarnosť alebo nedôslednosť vo výchove, ale bývajú to jedny z mála radostí, ktoré deti z chudobných rodín zažívajú, a sú pre nich dôležité.
Mischel podchytil "Marshmallow testom" deti, ktoré rodinné prostredie predurčilo k úspešnejšej životnej kariére a vedľa toho u nich pestovalo schopnosť odkladať momentálne uspokojenie v prospech väčších ziskov v budúcnosti. Ako ale ukázal Tyller Watts, schopnosť odolať pokušeniu k neskorším životným úspechom zásadným spôsobom neprispieva.