Zistili, že nepravda má o 70 percent väčšiu šancu na zdieľanie než pravda. A to napriek tomu, že nepravdivé správy zdieľa menej dôveryhodné profily, píše Technet.
Lož má krátke nohy, hovorí optimistické príslovie. Angličania sú pesimistickejší, ich metafora znie: "Lož obletí svet, a za ňou kríva pravda." Zdá sa však, že pesimizmus je ale v prípade šírenia pravdivých a nepravdivých informácií na mieste.
"Dokončili sme najväčšiu doteraz vykonanú dlhodobú štúdiu šírenia nepravdivých správ," predstavil výskum Sinan Aral, profesor informatiky na Massachusettskom technologickom inštitúte. "Študovali sme všetky overené správy, pravdivé aj nepravdivé, ktoré sa šírili na Twitteri od jeho založenia v roku 2006 až do roku 2017."
Hlavné poznatky zhŕňajú autori takto: "Nepravda sa šírila významne rýchlejšie, hlbšie a mala väčší dosah než pravda." Platilo to pre všetky kategórie správ, najvýraznejší bol ale tento rozdiel pri správach politických, správach o terorizme, katastrofách alebo o vede.
Štúdiu "Šírenie pravdivých a nepravdivých správ on-line", ktorá je unikátna svojím ohromným rozsahom i starostlivou snahou o objektívny prístup k téme, publikoval prestížny vedecký časopis Science (PDF, doplnkové materiály). Napriek tomu, že sa tzv. "fake news" dostali do popredia pozornosti v poslednom roku, nie je štúdia vedcov z MIT úzko zameraná na fenomén falošných správ. Naopak, výskumníci si dávali pozor, aby sa tomuto "dnes už prázdnemu" termínu vyhli. Namiesto toho popísali všeobecné princípy šírenia správ na obrovskom množstve dostupných dát. Využili k tomu analýzu veľkých dát, ľudskú overovaciu aj počítačovú analýzu emócií.
Spoluautor štúdie Sinan Aral zhŕňa publikované výsledky:
Prvý problém: Ako získať dôveryhodné dáta o šírení
To, že sa na internete šíria nepravdivé informácie, vie každý, a väčšina ľudí sa dokonca dokáže zhodnúť na tom, že tieto informácie môžu byť škodlivé alebo nebezpečné. Napríklad tým, že šíria paniku, plytvajú zdrojmi záchranárov počas prírodných katastrof alebo môžu poškodiť osoby či firmy, ktoré sa stanú terčom nepravdivých klebiet. Doteraz ale neexistovala komplexná štúdia, ktorá by sa podrobne pozrela na to, ako sa na internete šíria pravda a lož (respektíve "nepravda", lebo lož je úmyselná nepravda, a úmysel je ťažké hodnotiť).
"Všetky nám známe štúdie, ktoré sa doteraz na túto tému uskutočnili, sa týkali buď šírenia jednej konkrétnej správy, alebo konkrétnej udalosti (napríklad šírenia falošných správ počas Bostonského maratónu 2013), alebo veľmi malej vzorky," vypočítava Aral nevýhody doterajších výskumov.
"My sme sa namiesto toho rozhodli urobiť ucelenú analýzu všetkých nepravdivých správ, ktoré kedy boli zdieľané a šírené na sieti Twitter, a to od založenia tejto služby v roku 2006 až do roku 2017," vysvetľuje Aral.
Dohodli sa s Twitterom na prístupe k dátam o všetkých tweetoch v histórii. Okrem toho tiež zistili, kto koho kedy na Twitteri sledoval, a na základe tejto znalosti mohli s využitím vlastných algoritmov pre ľubovoľný tweet zostaviť tzv. kaskádu tweetov: časový záznam toho, ako sa konkrétna správa šírila po sieti, od človeka k človeku.
Kaskáda môže byť malá, teda obsahovať len jediný tweet, ktorý nikto ďalej nezdieľal, alebo môže mať niekoľko "generácií" a vetví. Jedna správa môže vytvoriť viac kaskád (to v prípade, že jednu správu nezávisle na sebe tweetuje viac ľudí).
Nepravdivé správy (červené) mali väčší dosah než pravdivé (zelené). Politické správy (plná čiara) mali vo všeobecnosti väčší dosah než správy nepolitické (prerušovaná čiara). Graf ukazuje, že približne jedno percento kaskád (reťazí zdieľania) malo viac ako tisíc zdieľaní.
"Pokiaľ viem, je naša štúdia prvá svojho druhu, a určite je to najväčšia práca o šírení nepravdivých správ na internete," zdôvodňuje Aral výnimočnosť štúdie.
Ale samotné dáta o tweetoch nemohla odpovedať na otázku, ako sa líši šírenie pravdy od nepravdy. Twitter má vo svojej databáze len informácie o tom, kto správu šíril, kedy a s akým komentárom. Nemá samozrejme žiadne informácie o tom, či je daná správa pravdivá alebo nepravdivá.
Druhý problém: Ako označiť pravdivé a nepravdivé správy
Profesor informatiky Sinan Aral a jeho študent a kolega sa o nepravdivé správy šírené na internete začali zaujímať takmer pred piatimi rokmi. Bolo to práve po už spomínanom Bostonskom maratóne, keďže tento teroristický útok priamo zasiahol ich univerzitu MIT v Bostone: "Celý areál univerzity vtedy zavreli a nesmeli sme vychádzať," spomína Aral. "Bolo takmer nemožné získať informácie o tom, čo sa deje, a tak sme sa obrátili na sociálne siete, ako sa to dnes robí."
Vtedy sa Soroush Vosoughi, v tej dobe Aralov doktorand, začal zaujímať o to, ako sa na Twitteri líši nepravda od pravdy. Veľa správ, ktoré sa o bostonskom maratóne šírili, bolo nepresných alebo nepravdivých. "Priviedlo nás to k tomu, že sme sa - dávno pred tzv. fake news - zamysleli nad tým, aké sú dôsledky šírenia pravdivých a nepravdivých správ."
Lenže ako rozpoznať, čo je pravda a čo nie? Ak chceli výskumníci analyzovať naozaj veľké množstvo dát, bolo nemysliteľné ručne overovať každú jednotlivú správu. Namiesto toho teda vedci využili šesť už existujúcich nezávislých organizácií, ktoré sa overovaním pravdivosti zaoberajú:
snopes.com
politifact.com
factcheck.org
truthorfiction.com
hoax-slayer.com
urbanlegends.about.com.
Odtiaľ vzali výskumníci databázu pravdivých, nepravdivých a zmiešaných správ šírených on-line (v origináli: true, false, mixed). Vzájomným porovnaním ich výsledkov zistili, že ide o celkom spoľahlivé zdroje, ktoré sa zhodujú v 95 - 98 percentách prípadov. Takto získali výskumníci viac ako stotisíc jednotlivých správ, u ktorých poznali ich pravdivosť alebo nepravdivosť, a mohli potom v databáze tweetov hľadať doklady o tom, ako sa tieto konkrétne správy šírili na sieti. Nebolo pritom dôležité, či daný človek napísal správu do tweetu alebo v tweete odkazoval napríklad na CNN, New York Times alebo na Fox News, dôležité bolo, o ktorú správu sa jednalo.
Štúdia okrem iného ukázala, aký je vzťah medzi pomerom pravdivých/nepravdivých tvrdení šírených daným médiom a tým, aké percento Američanov médiu dôveruje. Najdôveryhodnejšie CNN má (podľa reprezentatívneho dotazníka z roku 2014 2 901 respondentoch) dôveru 54 percent Američanov. Vosoughi a jeho kolegovia dali túto dôveryhodnosť do kontrastu s tým, ako tieto médiá šírila overené pravdivé/nepravdivé správy na Twitteri.
Je samozrejme možné, že vyššie uvedené fact-checkingové organizácie samotným výberom správ, ktoré overujú, vlastne ovplyvňujú výsledky, ku ktorým dôjdu. Vedci preto ešte pre istotu našli 13-tisíc správ, ktoré overené neboli, a zaplatili študentom, aby tieto správy overili: "Veríme, že sme tým zabránili prípadnému skresleniu vzniknutému tým, že sa spoliehame na šesť nezávislých organizácií. Ide nám o transparentné overenie toho, čo je pravdivé a čo nie, bez toho aby sme zachádzali do debát o tom, ktoré zdroje správ sú dôveryhodné a ktoré nie," píšu výskumníci v doplnkových materiáloch.
Keď teda vedci získali databázu výrokov, u ktorých poznali ich pravdivosť, mohli zistiť, ako sa po sieti šíria správy pravdivé a ako sa šíria tie nepravdivé.
Tretí problém: Ako vysvetliť, že sa nepravda šíri rýchlejšie
Výsledky boli jednoznačné a znepokojujúce. Bez ohľadu na kategóriu správ sa nepravdivé správy šírili rýchlejšie ako správy pravdivé. Všeobecne mal tweet, ktorý obsahoval nepravdivú informáciu, o 70 percent väčšiu šancu, že sa rozšíri ďalej, než tweet s pravdivou informáciou.
Nepravdivé informácie sa tiež šírili rýchlejšie a dlhšie. Kým u niektorých kategórií správ - ako napríklad u prírodných katastrof - sa obvykle šírila len niekoľko dní, u správ z politiky alebo vedy môže trvať aj niekoľko týždňov, kým sa prestanú šíriť.
Nepravda na Twitteri šíri rýchlejšie a ďalej než pravda. Zasiahne tak viac používateľov a v priemere má o 70 percent väčšiu šancu na "retweetovaní".
Vo veľkom sa nepravdivé informácie začali na Twitteri rozširovať počas americkej prezidentskej kampane v roku 2012. V roku 2014 zase vedci zaznamenali rekordný nárast "zmiešaných správ" (správ kombinujúci pravdivé a nepravdivé tvrdenia) v súvislosti s anexiou ukrajinského Krymu Ruskou federáciou. Počas predvolebnej kampane 2016 je potom na Twitteri vidieť veľký nárast ako pravdivých, tak i nepravdivých správ. Tie nepravdivé sa však šírili ľahšie a dostali sa k viac ľuďom.
Keď ale vedci chceli vysvetliť, prečo na sieti boduje nepravda na úkor správ pravdivých, narazili na prekvapenie: "Naša prvá hypotéza bola, že sa na Twitteri rýchlejšie šíria správy, keď ich zdieľajú ľudia, ktorí majú veľa fanúšikov (followerov), alebo ak ich zdieľajú ľudia, ktorí patria medzi verifikovaných užívateľov (označené modrou ikonkou "overené", pozn. red.). Mysleli sme si, že správy sa dostanú k viac ľuďom preto, že ich šíri ľudia s veľkou čitateľskú základňou," spomína Aral.
"Ale bolo to presne naopak. Ľudia, ktorí zdieľajú nepravdivé správy, majú vo všeobecnosti výrazne menej nasledovníkov, sú na Twitteri menej dlho, zvyčajne nejde o overené účty," opisuje Aral. "Dospeli sme teda k tomu, že nepravdivé správy sa šíria viac než pravdivé napriek týmto zdanlivým nevýhodám."
Môžu snáď za šírenie nepravdivých správ internetoví boti, teda automatické programy vydávajúce sa za reálnych užívateľov Twitteru? Výskumníci za pomoci pokročilého programu BotOrNot na detekciu botov rozfiltrovali aktivitu ľudských a ne-ľudských užívateľov. "Ale aj keď sme odstránili aktivitu botov, výsledky zostali rovnaké. Hoci roboti urýchlili šírenie správ, urýchlili šírenie správ pravdivých aj nepravdivých, a to približne rovnakou mierou," píše sa v štúdii. Nech teda výhodu nepravdy nad pravdou spôsobilo čokoľvek, výskumníci vedeli, že po tom budú musieť pátrať priamo u ľudí, ktorí tieto správy šíria.
Štvrtý problém: Ako zmerať, čo ľudia po prečítaní cítia
"Nenechajte si dobrý príbeh pokaziť pravdou!" vraví novinársky bonmot pripisovaný Markovi Twainovi. Práve tá "nepríjemná" schopnosť pravdy pokaziť dobrý príbeh viedla výskumníkov k formulácii hypotézy o nevšednosti: "Keď nie ste zviazaní realitou, môžete napísať v podstate čokoľvek, a je potom jednoduché napísať niečo prekvapivé a nevšedné."
Táto myšlienka originality (tzv. novelty hypothesis) nie je sama o sebe nová. "Originalita priťahuje ľudskú pozornosť, pomáha ľuďom k lepšiemu rozhodovaniu a povzbudzuje ich na zdieľanie informácií, pretože nové originálne poznatky zlepšujú naše porozumenie svetu," píšu vedci. Informácia, ktorá je nová a originálna, je pochopiteľne vysoko cenená. Preto človek, ktorý s takou originálnou informáciou príde, zvyšuje svoj status, vytvára dojem, že vie, o čo ide a má prístup k verejnosti doposiaľ neznámym informáciám.
Výskumníci z MIT sa teda rozhodli overiť, či by táto hypotéza mohla vysvetliť, prečo sa nepravda šíri na sieti lepšie a rýchlejšie. Náhodne vybrali vzorku piatich tisícov užívateľov, ktorí šírili pravdivé alebo nepravdivé správy, a analyzovali, aké tweety títo užívatelia mohli na Twitteri vidieť v 60 dňoch pred tým, ako správu zdieľali. Potom vedci vytrénoval algoritmus, aby rozpoznal, či je správa používateľa tematicky blízka či vzdialená predchádzajúcim správam. Výsledok potvrdil hypotézu: nepravdivé správy boli signifikantne originálnejšie naprieč metrikami.
S týmto konštatovaním sa ale vedci neuspokojili, a rozhodli sa ešte zmerať, akým spôsobom užívatelia na Twitteri reagovali na zdieľané správy, pravdivé aj nepravdivé. K tomu využili systém pre analýzu emócií v anglickom jazyku: zlosť, strach, očakávanie, dôvera, prekvapenie, smútok, radosť a znechutenie.
"Zistili sme, že nepravdivé správy častejšie vyvolali emóciu prekvapenia, čo podporuje hypotézu o originalite," píšu vedci. Ďalej nepravdivé správy vyvolali častejšie znechutenie. "To je veľmi typická, veľmi ľudská reakcia, to znechutenie," myslí si Aral. Producent alebo šíriteľ nepravdivej, vymyslenej správy, počíta s touto emocionálnou reakciou, ktorá správe pomáha v ďalšom šírení.
Profesor Sinan Aral z MIT v podrobnom rozhovore o štúdii:
To, že sa emocionálne správy ľahšie šíria, nie je nič nové. Už v 19. storočí niektorí vydavatelia novín zistili, že v boji o čitateľa sa "oplatí" hrať na emócie, zatiaľ čo pravdivosť sama o sebe nepredáva. V dobe sociálnych sietí je dôraz na emócie ešte akcentovaný: "Falošné správy všeobecne mávajú vyšší virálny potenciál, zvyčajne sa zameriavajú a pracujú s poburujúcimi a šokujúcimi emóciami, clickbait titulkami či príťažlivým (alebo desivým) obrazovým sprievodom," povedal nám Peter Nútil, zakladateľ servera Manipulator.cz. "A to všetko nakoniec priťahuje pozornosť lepšie ako suché fakty."
Piaty problém: Čo s tým
Vosoughiho tím z MIT si dal záležať na tom, aby bola ich štúdia precízne podložená. Tam, kde predpokladali pochybnosti publika, radšej zvolili niekoľko nezávislých postupov alebo zdrojov, ktoré následne zrovnali. Výsledkom je unikátna analýza, ktorá celkom presvedčivo ukazuje na to, že ľudia majú na internete tendenciu zdieľať nepravdivé správy rýchlejšie ako správy pravdivé.
To samozrejme neznamená, že by nutne ľudia na základe týchto nepravdivých správ zmenili svoj názor. Je pokojne možné, že nepravdivé správy šíria ľudia predovšetkým preto, že tieto správy potvrdzujú to, čo si už myslia.
Tím vedcov z MIT apeluje predovšetkým na to, aby ich štúdia nezostala osamotená. "Je potrebných viac výskumov. Nielen na tému toho, čo sa deje a ako sa nepravdivé správy šíria, ale aj toho, či existujú spôsoby, ktorými by bolo možné šírenie nepravdivých správ zastaviť."
Nepravdivé správy majú totiž podľa Arala naozaj hrozivý potenciál: "Dôsledky môžu byť dramatické a katastrofálne. Stále ale nevieme dosť o tom, čo sa deje a čo môžeme urobiť pre to, aby sme ľuďom pomohli poznať nepravdu od pravdy. "
Je celkom možné, že žiadne jednoduché riešenie neexistuje. Filtrovanie správ bude vždy podozrivé a platformu, ktorá ich bude filtrovať, bude veľmi ťažko obhajovať, prečo majú práve jej správcovia "patent na pravdu". A zatiaľ čo niektorí dúfajú, že označovanie podozrivých a pochybných správ by mohlo posilniť kritické myslenie príjemcov, v skutočnosti má tento prístup niekoľko zásadných nedostatkov.
Červená vlajka upozorňujúca na pochybnú správu k nej paradoxne môže prilákať viac pozornosti, zistil Facebook. A výskumníci z Yale University upozornili na ďalšiu nevýhodu: ak sú niektoré nepravdivé správy označené ako nepravdivé, ľudia si na tieto nálepky zvyknú. Ľahšie potom naletia na nepravdivú správu, ktorá túto nálepku ešte nemá, pretože čitateľ môže implicitne predpokladať, že "keby to nebola pravda, dali by tam nálepku."
Profesor Sinan Aral namiesto toho navrhuje transparentnejší spôsob boja proti nepravdivým správam: "Mohli by sme o nálepkách u správ premýšľať ako o etikete na potravinách. Keď nakupujem v obchode, na etikete si prečítam, koľko má potravina kalórií alebo tuku. U článkov na internete by zase nálepka mohla hovoriť, kto článok napísal alebo či článok odkazuje na zdroje. Ale nie je to univerzálny liek, pretože nie je jasné, ako sa zhodnúť na tom, čo to znamená, že je správa kvalitná alebo nie, v tomto ohľade nepanuje celospoločenská zhoda," uznáva Aral.
Prinajmenšom je ale v moci platforiem, aby bojovali proti tvorcom falošných správ, ktorí na tejto tvorbe zarábajú. Typickým príkladom sú fake news farmy študentov v Macedónsku publikujúci vymyslené správy. Ich tvorcovia využívajú záujem o politiku, vyrábajú falošné virálne správy a profitujú zo zobrazených reklám. Ďalším nápadom je prechod serióznych médií na predplatné, čo by zvýšilo tlak na kvalitu a znížilo tlak na tvorbu virálnych správ za každú cenu. Podľa ďalších by mohla v boji s nepravdou pomôcť aj umelá inteligencia, čo so sebou ale nesie aj veľmi kontroverzné vedľajšie efekty a otázku zodpovednosti iba presúva.
Všeobecne je zrejme jediným dlhodobým riešením kultivácie mediálnej gramotnosti a pestovať tak schopnosť ľudí overovať si informácie. To ale nie je jednoduché, najmä v prostredí on-line sietí, kde je zdanlivo tak málo času na rozhodovanie. Podľa Arala ale stojí za to nerezignovať a povzbudzovať kritické myslenie: "Bude to vždy nekonečná bitka pravdy s nepravdou. Myslím si, že ak dovolíme, aby bola spoločnosť pohltená nepravdivými informáciami, môže nás to úplne paralyzovať, a to spôsobom, ktorý si zatiaľ napríklad ešte nedokážeme predstaviť."