No pritom s pokojom Angličana deň čo deň siahame do skrine po oblečenie, ktoré môže byť riadnou toxickou náložou. Možno ešte väčšou, ako by ste si mysleli.
Traduje sa, že pokiaľ chcete vedieť, aká farba či odtieň bude túto sezónu „in“, stačí sa pozrieť na niektorú z riek v blízkosti čínskych textilných fabrík. To, čo znie ako cynický vtip, však nemá ďaleko od pravdy. Nebudeme sa teraz zaoberať podmienkami, v ktorých veľká časť svetovej produkcie oblečenia vzniká, hoci rozhodne stoja za zmienku. Posvietime si však na to, čo do spomínaných (nielen) čínskych riek nevytečie, ale zostane vo vláknach, z ktorých potom vznikne vaše obľúbené tričko alebo džínsy. Akú toxickú nálož skrýva to, čo si denne obliekame? Ktoré látky sú naozaj nebezpečné a ako sa im vyhnúť? A ako spoznať, keď nie je niečo v poriadku?
Obchádzanie kontrol
Už dobrých pár desaťročí nežijeme vo svete, kde by sme si sami vyrábali oblečenie od základov. Kým naši starí rodičia si ešte pamätajú trepanie a česanie ľanu, ručné tkanie plátna na krosnách či jeho bielenie na lúkach na slnku, dnes si skriňu vieme naplniť doslova za niekoľko desiatok eur. Málokedy však tušíme, čo všetko príbeh bežného trička skrýva. Látky dnes prechádzajú najrozličnejšími úpravami – od bielenia, cez farbenie až po potlač či inú povrchovú úpravu. Po tom všetkom môžu zostať v látke zostať chemikálie, ktoré sa – aj vďaka otieraniu o pokožku či poteniu dostávajú do nášho tela. Na dôvažok to, čo v ňom môžu spôsobiť, nie je ešte celkom dopodrobna prebádané.
Ale poďme pekne po poriadku. To, či sa v oblečení predávanom u nás vyskytujú nejaké škodliviny, skúma Výskumný ústav textilnej chémie (VÚTCH) – CHEMITEX v Žiline. „V rámci skúšania a certifikácie textilu a odevov nejde o tony výrobkov, certifikujú sa typy výrobkov zoradené do jednotlivých skupín podľa materiálového zloženia, farebných odtieňov, použitých technologických úprav, a tak ďalej,“ vysvetľuje riaditeľ ústavu Jozef Šesták.
„Na porovnanie, v období rokov 2003 až 2005, keď na Slovensku vrcholila takzvaná povinná certifikácia textilu a odevov, sme vydávali zhruba 3 000 certifikátov za rok na rôzne typy výrobkov. V súčasnosti je to zhruba 30 až 50 certifikátov ročne v rámci takzvanej dobrovoľnej certifikácie a 30 certifikátov v medzinárodnom systéme OEKO-TEX®,“ vyratúva a dodáva, že aj preto sa nedá celkom presne určiť, ako na tom z hľadiska obsahu toxických či iných nebezpečných látok oblečenie predávané u nás je. Či prevažuje to potenciálne rizikové, alebo môžeme bez akýchkoľvek pochybností siahať do regálov obchodov.
Niečo však môže naznačiť to, akým spôsobom sa u nás k povinným kontrolám pristupuje. „V rámci Európskej únie patrí do takzvane regulovanej sféry, teda povinnej ceritifkácie, len sortiment osobných ochranných prostriedkov. Je to výsledok silného medzinárodného lobingu, ktorý presadil, aby v európskej legislatíve neboli zahrnuté napríklad odevy pre deti,“ hovorí Šesták. V praxi to znamená, že povinne testované je v podstate len špeciálne oblečenie napríklad pre hasičov, pri ostatnom je to na uvážení dovozcov.
„V rámci Slovenskej republiky je legislatívne uplatňovaná vyhláška č. 635/2...
Zostáva vám 85% na dočítanie.