V prvej časti sme si popísali históriu využitia jadrových reaktorov v kozmickom výskume a skončili sme krátkou zmienkou dvoch prípadov ich pádu do pozemských oceánov. V tomto článku sa budeme venovať predovšetkým prípadu sovietskej družice Kosmos 954, ktorého reaktor zanikol nad pevninskou Kanadou v januári 1978, píše český server Technet.cz.
Začiatky havárie Kosmosu 954 zostali ľudským očiam skryté. Táto družica sa v čase, keď nebola v dosahu sovietskych komunikačných staníc, zrejme stretla na obežnej dráhe s nejakým iným predmetom (mikrometeoritom alebo "smeťami", nevieme). Bola vážne poškodená a bolo jasné, že skončí v atmosfére. Bohužiaľ, systém na vynesenie reaktora na vyššiu dráhu nezafungoval.
Sovieti sa márne pokúšali jeho dráhu upraviť a satelit dostať späť pod kontrolu. V polovici októbra si ťažkosti kvôli podivnému správaniu satelitu a jeho nečakaným zmenám dráhy všimli aj Američania. Oba štáty o problémoch satelitu diskutovali za zavretými dverami. USA o bezprostredne hroziacom páde potom informovali svojich spojencov - a tiež štáty na území ktorých mali svoje stanice pre sledovanie obežnej dráhy. Bol to dobrý spôsob, ako si zabezpečiť ich vďačnosť a pripomenúť možné prínosy tejto spolupráce.
Sovieti zahraničných partnerov pred pádom uistili, že reaktor neobsahuje toľko materiálu, aby došlo k jadrovému výbuchu, a je navrhnutý tak, aby pri dopade do atmosféry zhorel.
Určiť miesto dopadu satelitu s väčším predstihom je stále nemožné, a nezostávalo teda než čakať a zareagovať až po dopade. Kozmos 954 sa nakoniec zrútil na Zem 24. januára 1978. "Čierneho Petra" si najskôr k úľave ostatných krajín vytiahla Kanada. Zvyšky satelitu skončili v niekoľko sto kilometrov dlhom páse blízkosti Veľkého jazera otrokov.
Ako ukázali balónové merania rádioaktivity vo vyšších vrstvách atmosféry, najväčšia časť aktívneho materiálu z reaktora skončila v atmosfére. Vzhľadom na množstvo na palube to bol však úplne zanedbateľný príspevok k celkovému rádioaktívnemu "pozadiu" v atmosfére Zeme.
Na Zemi sa pri veľkej pátracej akcii podarilo nájsť približne 65 kilogramov materiálu z družice. Druhý najväčší ("komín" na titulnom obrázku), ktorý vážil približne 18 kilogramov, nebol podľa merania rádioaktívny. Všetky ostatné kúsky boli viac či menej rádioaktívne - aj preto sa podarilo väčšinu nájsť. V dopadovej zóne boli totiž rozprášené do neuveriteľných viac ako 4 000 kúskov. Na hľadanie voľným okom bola väčšina z nich malá, avšak dozimetre ich "videli".
Analýza kanadských jadrových odborníkov (správa je dostupná odtiaľto v PDF) našťastie ukázala, že väčšina z nich nepredstavuje veľké nebezpečenstvo pre zdravie. Jeden dôvod teda je, že úlomky boli rozptýlené na veľkom území; jeden pripadal na plochu zhruba štyroch tisíc štvorcových metrov.
Najpočetnejšou množinou, ktorá tvorila prakticky viac ako 95 percent nájdených kusov, boli guľôčky z roztaveného paliva a ďalších materiálov reaktora. Ich priemer sa pohyboval zhruba od desatín milimetra do jednotiek milimetrov a hmotnosť od 0,1 do 5 miligramov. Napriek tomu boli pevné, nerozpúšťali sa vode, ani nepoletovaly vzduchom. Tie, ktoré sa nenašli, teda najskôr rýchlo zmizli pod sedimentami a nepredstavujú veľké zdravotné riziko.
Bol nájdený jeden naozaj vysoko rádioaktívny úlomok, u ktorého bola nameraná hodnota žiarenia cca 500 röntgenov za hodinu. To je dávka, ktorá môže byť v rade hodín smrteľná, a ktorej by teda ideálne nemal byť nikto nikdy vystavený. Dotyčný kúsok bol takmer mikroskopický (viď nasledujúcu fotografiu) a našťastie bol jediný. Väčšina úlomkov žiarila tak slabo, že pri meraní vo výške meter nad zemou ich dozimetre nezaznamenali. Preto sa pracovalo s dozimetrami tesne na úrovni terénu.
Dodajme, že nájdená časť materiálu predstavuje pravdepodobne len menšiu časť paliva, ktoré sa dostalo na povrch. Kanaďania odhadli, že na planétu mohlo dopadnúť niekoľko kilogramov paliva z celkových zhruba 50 kilogramov paliva. Nájsť sa podarilo niekoľko desatín percenta z rádovo kilogramov paliva, ktoré prešli atmosférou k povrchu. Rozptýlilo sa však tak, že jeho hľadanie nemalo valný zmysel - a zdravotný dopad by mal byť teda prakticky nulový.
Vcelku teda odborníci dospeli k názoru, že havária neznamenala vážne zdravotné riziko pre verejnosť - rozhodne však nešlo o nič, čo by si radi sami zopakovali. Nielen preto, že vydesila verejnosť, ale aj jednoducho preto, že dopredu bolo ťažké odhadnúť, ako sa situácia vyvinie - a to zvlášť pre Kanadu, ktorá nemala prístup k technickej dokumentácii satelitu a musela sa spoľahnúť na slovo ideologického protivníka.
Pátracia akcia tiež vyšla na vtedajších 14 miliónov kanadských dolárov, o ktoré sa Kanada hádala so ZSSR. Zväz nakoniec zaplatil polovicu sumy.
Nerozhodná družica
Príklad sa snáď v blízkej dobe opakovať nebude. Ako sme hovorili, sovietsky program družíc s jadrovými reaktormi skončil v roku 1988. Ako posledná odišla zo scény za trochu neprehľadných a rozhodne dramatických okolností družica Kosmos 1900. Bola vypustená ako predposledná z tejto rady. Po nej vynesená Kosmos 1932 skončila službu usporiadane podľa plánu v máji 1988, "1900ka" sa však až do októbra pohybovala okolo Zeme s neistým výsledkom.
Jeho obežná dráha sa znižovala, riadiaci systém evidentne nefungoval ako mal a reaktor tvrdošijne zostával spojený so zvyškom satelitu takmer do poslednej chvíle. Všeobecne sa očakávalo, že sa bude opakovať situácia z roku 1978, avšak záložný systém nakoniec zafungoval. Dňa 30. septembra 1988 bol reaktor vynesený na bezpečnú "cintorínsku" dráhu, zvyšok družice zanikol v atmosfére 4. októbra.
Dramatický koniec Kosmos 1900 v západnom svete len prehĺbil už tak dosť rozšírenú nedôveru vo využití jadrovej energie na účely kozmického výskumu. Snáď aj to prispelo k tomu, že sa po kolapse ZSSR výskum využitia jadrovej energie pre výskum kozmu z veľkej miery zastavil. Aspoň pokiaľ teda vieme - kto vie, čo sa pripravuje napríklad v čínskych výskumných ústavoch. Krajina má veľké vesmírne ambície a politiku naklonenú využitiu jadrovej energie.
Ale aj na "Západe" záujem mierne ožíva. V posledných niekoľkých rokoch sa nádeje fanúšikov "jadra" do istej miery upierajú k programu NASA na vývoj jadrového reaktora Kilopower. Na papieri má veľmi zaujímavé vlastnosti a mohol by nájsť široké využitie predovšetkým ako vo výskume vzdialenejšej časti našej sústavy, tak pri stavbe nejakých permanentnejších automatizovaných či snáď aj obývaných staníc. Možné využitie jadrovej energetiky v kozme si však zaslúži vlastný text.
Koniec druhého dielu a celého textu. Prvý diel nájdete tu: