Ženské autorky bývajú často okamžite stotožňované s takzvaným ženským písaním. Čo sa pod touto nálepkou skrýva?
- Každá ženská autorka, už len preto, že je žena, spoluvytvára skupinu textov, ktoré by sa dali nazvať aj ženským písaním. "Ženské písanie" sa však od písania žien odlišuje tým, koho chce osloviť a aký má úmysel. Jadrom ženského písania je demýtizácia základného pohľadu na svet, ktorý je zásadne mužský.
Koho považujete za predstaviteľky ženského písania?
- Napríklad Elfriede Jelinek, aj keď sú jej texty kruté. Pri ženskom písaní celkom určite nejde o prejemnenosť. Ide skôr o scitlivenie čitateľa na iný spôsob vnímania reality. Treba si tiež uvedomiť, že ženy - autorky celkom prirodzene vnímajú svet okolo seba a nemusia si pritom zreteľne uvedomovať, že ich vnímanie je iné ako vnímanie mužov.
Preto sa mnohé ani ako ženské autorky neidentifikujú...
- Presne tak. Navyše, v súvislosti s Elfriede Jelinek alebo v súvislosti s jednou z najväčších poetiek 20. storočia Marinou Cvetajevovou sa často hovorí o mužskej poetike. Pôsobia tak svojou drsnosťou, fragmentovanosťou a výbušnosťou. Ak si však ich texty poriadne prečítate, zistíte, že aj v ich citlivosti je ženský element.
Kto sú čitatelia úspešných francúzskych autoriek ako Nothombová, Gavalda či Ruska Denižkinová? Nezaškatuľkovali ich médiá ako predstaviteľky "ženskej literatúry"?
- Myslím, že nie. Amélie Nothombová je napríklad veľmi racionálna, a tým sa približuje k predstave o spisovateľovi. Patrí medzi autorky, ktoré čítajú aj mnohí muži. Je tiež príznačné, že v slovenčine nevyšla v Ikare ani Slovarte, ale vo vydavateľstve, ktoré sa na ženské autorky vôbec neorientuje.
Píšete, že Nothombová v remeselne dokonalých textoch využíva stereotypy, ktoré fungujú v dnešnom čítaní i písaní. Čo presne máte na mysli?
- Klasické stereotypy postmoderného písania, ktoré sa nemôže hrať, že je nepoučené skúsenosťou z doterajšej literatúry. Slobodne pracuje s hrou, tajomstvom, a stereotypmi "poklesnutých" žánrov ako detektívka, dobrodružný román, komiks, sci-fi, harlekýn. K tomuto základu autor pripojí ďalšie roviny.
Čitateľ to vyžaduje?
- Veľmi často. Chce sa totiž cítiť múdry. Chce byť tým, kto tú hru prehliadne a dokáže ju identifikovať. Súvisí s to aj s rastúcou diferenciáciou čitateľov. Ak sa kedysi čitatelia delili na naivných alebo sentimentálnych a na intelektuálnych, dnes takáto úzka škála neobstojí. Aj škála ponúkanej literatúry je širšia. Niekto môže celý život čítať len fantasy. Rovnako môžeme nájsť čitateľky, ktoré každý týždeň prečítajú jednu knihu, ale pôjde o Jackie Collinsovú alebo Táňu Keleovú-Vasilkovú. Som však tá posledná, ktorá by tvrdila, že je to zlé. Myslím, že je dobré, keď vôbec niekto niečo číta.
Kam by ste v škále ponúkanej literatúry zaradili úspešne predávané autorky?
- Anna Gavalda a Irina Denižkinová sú pre mňa literatúrou, kým Nothombová je skôr čítaním. Veľmi dobrým, ale stále čítaním, ktoré ma neprekvapí. Nevidím však nič zlé na čitateľsky príťažlivých textoch, ktoré prinášajú pôžitok. A ten nemusí byť vždy z pocitu katarzie. Za textami Gavaly alebo Denižkinovej je však aj niečo iné ako remeselná zručnosť. Na prvý pohľad tak síce vôbec nemusia pôsobiť. Gavaldovej príbehy z každodenného života môžu budiť dojem banálnosti či triviality. Denežkinovej alkoholicko-sexuálne orgie sa môžu zdať obscénne. U jednej aj u druhej však existuje moment katarzie. Nie je to len literárna konštrukcia. To ich odlišuje napríklad aj od Maxima E. Matkina. Mohol by ho totiž napísať ktokoľvek na istej intelektuálnej úrovni.
S mnohými spisovateľkami sa spája predstava nešťastného osudu. Napríklad Sylvia Plathová s hlavou v plynovej rúre alebo Virginia Woolfová utopená v rieke. Boli ženské spisovateľky skutočne nešťastnice?
- Samozrejme, že časť vnímala svet ako tragický a smutný. Je to celkom logické. Ak si uvedomím, že svet okolo mňa je mužský a len veľmi ťažko sa mi ho podarí prerobiť, asi nie som primárne veselá. Treba si však uvedomiť, že nešťastné osudy ostávajú viac v pamäti. O množstvo žien, ktoré žijú v obvyklých partnerských vzťahoch, sa hovorí menej. Šťastná láska je málokedy tematizovaná v literárnom texte.