Sedem rokov trvalo, kým hlavnú cenu karlovarského filmového festivalu dostal domáci produkt. Minulý rok si Krištáľový glóbus odniesol nový film režiséra Petra Zelenku Rok diabla. V týchto dňoch sa dostal do našej distribúcie.
Ak by sme hľadali v Česku (a vlastne aj na Slovensku) kultové diela deväťdesiatych rokov, väčšina opýtaných by určite medzi ne zaradila Knoflíkáře. Zelenka prišiel s vlastným druhom čierneho humoru, jeho príbehy balansujú na pomedzí reality a fikcie a hoci hrdinovia vyznievajú až absurdne, cítiť, že ich autor, scenárista a režisér v jednej osobe, stále má rád. Po dlhšej pauze vyplnenej písaním scenára pre ďalší hit českej kinematografie Samotáři sa Zelenka opäť rozhodol pre autorský film. Kým Samotáři oslovili predovšetkým publikum dvadsať- a tridsaťročných, hlavnou cieľovou skupinou Roku diabla je generácia štyridsiatnikov.
Film sa začína výpoveďami svedkov tzv. spontánneho samovznietenia jedinca (spontaneous human combustion) a vzápätí vidíme známeho pesničkára Jarka Nohavicu bojovať počas koncertu s vlastnou pamäťou. Čoraz častejšie alkoholické okná prinútia dlhoročného spolupracovníka Plíhala odviesť kamaráta do protialkoholickej liečebne. Tým a práve tam sa začne rok plný nevšedných udalostí. Inteligentná mystifikácia plná humorných gagov vás pristihne pri tom, ako sa celý čas snažíte hádať, čo ešte môže byť pravda a čo už je fantázia autora. "Pokoj, mír, pohoda, člověk leží opilý na zemi a je středem vesmíru" -- opisuje svoje opilecké stavy nekorunovaný kráľ českého folku. Postupne však zisťujete, že je všetko trochu inak. Plíhalovi sa v protialkoholickej liečebni zapáči a čo je horšie, úplne prestane komunikovať. Keď sa vyliečený Nohavica vydá hľadať pomoc, v transvestitnom bare stretne speváka skupiny Čechomor. Dej sa presúva na koncertné pódiá a do zákulisia. Všetky celebrity (okrem Nohavicu s Plíhalom ešte populárny Čechomor, dirigent s divokou minulosťou Jaz Coleman a množstvo známych postáv z českej filmovej brandže) hrajú sami seba, čím príbeh dostáva autobiografické črty. Realitu sa však darí Zelenkovi nadľahčovať poetickými vsuvkami a absurdnými dialógmi -- jedným z vrcholov je škriepka o tom, či Nohavica nosí slipy alebo trenírky. Známe tváre hudobnej scény nehrajú, ale veľmi presvedčivo splývajú s príbehom. Jeho základom nie je alkohol ani hudba, hoci je ňou film, pochopiteľne, nabitý. Rok diabla hudobný dokument skôr pripomína, akoby ním chcel naozaj byť. Hlavným motívom, respektíve "posolstvom", je strata viery v seba samého. Práve absencia vnútornej rovnováhy sa skrýva za tým diablom v názve. Každá z hlavných postáv sa ju niekedy snaží hľadať. Nachádzajú ju v hudbe, vo vlastných pesničkách. A v prítomnosti svojho anjela strážneho, ktorého nemusí byť vidieť, ale vďaka ktorému nezvíťazí diabol.
V príbehu je niekoľko prázdnych miest, ale režisérovi to radi odpustíte. Jeho komédia je aj vďaka nim veľmi ľudská a presvedčivá. Niečo vo vás zanechá, hoci občas je lyrikou a mystikou mierne predávkovaná. Rok diabla je výnimočný tým, že je iný nielen ako ostatné hudobné filmy, ale originálnosť jeho poetiky trčí aj medzi dielami všetkých žánrov. Hlavnú cenu v Karlových Varoch dostal teda zrejme úplne zaslúžene. Dá sa diskutovať len o tom, do akej miery je prenosný mimo prostredia, v ktorom Nohavicu a jeho piesne pozná každý druhý človek.
StoryEditor