Boli ste pri tvorbe programu rozvoja vidieka za starého vedenia platobnej agentúry, ktoré ministerka pôdohospodárstva Matečná po voľbách vymenila. Naďalej ste členom monitorovacieho výboru. Aké v ňom máte slovo?
Pri tvorbe programu som bol jeden zo zástupcov tretieho sektora. Mohli sme sa „vyrozprávať“, čo Slovensko potrebuje. Nedostali sme sa však následne do tých skupín, kde sa nastavovali pravidlá, teda kam pôjdu peniaze a ako sa budú rozdeľovať.
Tam ma, napriek prejavenému záujmu, ministerstvo neprizvalo. Formálne však takto mohlo deklarovať princíp partnerstva a vyhlásiť, že všetky spoločenské skupiny mali možnosť participovať na tvorbe programu.
Skúste zhodnotiť doterajší systém poskytovania podpôr.
Vždy sa to dá robiť lepšie, len treba chcieť. Program rozvoja vidieka sa môže raz za rok meniť – upraviť, len musí byť politická vôľa.
Ako?
Oblastí je veľmi veľa. Potrebné sú zmeny, ktoré uberú moc úradníkom a politikom, a prenesú ju viac do praxe a na spotrebiteľov. Nastavíte tak systém rozhodovania, ktorý je nútený hľadať najúčinnejšie a najpotrebnejšie riešenia pre prax, dnes to tak nie je.
Agropodnikatelia čakajú na výzvy. Tie však podľa platobnej agentúry prídu najskôr začiatkom budúceho roka. Čo by im pomohlo, aby mohli čo najskôr a účelne čerpať prostriedky?
Treba zaostriť na korupciu, tvrdo a nekompromisne. No nielen na pešiakov, ale aj na kone, veže, strelcov a kráľov stojacich v politickom pozadí. Rovnako nepripustiť „legálnu korupciu“ postavenú na predvianočných či predsilvestrovských výzvach, ale aj vylúčiť tie body, ktoré sú postavené na subjektívnom rozhodovaní pri hodnotení projektu.
Dá sa z rozhodovania o fondoch subjektívny faktor vylúčiť?
Dá, a to vyváženým zložením monitorovacieho výboru, ktorý schvaľuje dokumenty programu, správy, pravidlá, výzvy, podmienky. Ale aj ich zmeny. A to tak, aby štátna správa a štátne podniky nemali väčšinu hlasov, ako to bolo a je aj dnes. Takto si bez problémov schválila všetko a oficiálne.
Dokonca za participácie nás ako partnerov zo všetkých spoločenských sektorov – podnikateľov, samosprávy aj tretieho sektora. Preto treba zabezpečiť vyvážený princíp partnerstva pri rozhodovaní o verejných prostriedkoch aj prostriedkoch EÚ, kde maximálne tretinu hlasov bude mať štátna správa, jej podniky a inštitúcie. Tak sa dajú skutočne rozdeľovať tam, kde sú potrebné.
Dnes to teda takto nefunguje?
Nie, v žiadnom operačnom programe.
Presadzujete terénne poradenstvo, ako by malo fungovať?
Ako nezávislé, presadzujúce rozvoj udržateľného poľnohospodárstva, teda toho, ktoré neničí pôdu, agrobiodiverzitu, neznečisťuje vodu, ale produkuje zdravé potraviny. Také na Slovensku, žiaľ, nemáme. Napriek tomu, že jeho zavedenie sme navrhovali už pred rokom 2010. Chýba tak výmena skúseností, plošné prepojenie výskumu s praxou a zdieľanie najlepšej praxe.
Prečo vaše snahy stroskotali?
Vidím za tým lobing záujmových skupín, napríklad predajcov agrochemikálií, na kompetentných pracovníkov rezortu. Nechceme sa poučiť z dobre fungujúcich systémov, napríklad vo Švajčiarsku, v Južnom Tirolsku, Taliansku. Napriek tomu, že práve program rozvoja vidieka by takýto poradenský systém mohol financovať z fondov EÚ. Únia je takým projektom naklonená.
Akú pomoc by mohli dostať miestni farmári z týchto centier?
Centrá by zbierali informácie, navrhovali riešenia problémov podľa najlepšej praxe pre jednotlivé sektory v poľnohospodárstve.
Takže informácia o tom, ako ekologicky vyriešiť nejakú chorobu na kapuste či škodcu na jablkách, by bola otázkou pár klikov v informačnom systéme. Poradcovia by mali aktualizovanú databázu komplexných informácií.
Výskum a šľachtenie by mali jasne zadefinované témy z praxe a predovšetkým celé agro know-how by sa systematicky posúvalo dopredu, s možnosťou archivácie, zdieľania a výmeny informácií v rámci celej EÚ. Ide o obrovský potenciál, ktorý nám súčasná doba a technika ponúka.
Centrá by tak boli podporou pre terénnych poradcov. Zároveň by si vymieňali skúsenosti s podobnými centrami v zahraničí a predkladali požiadavky z praxe štátnej správe, na ministerstvo pôdohospodárstva. Všetko na báze verejne prístupných, otvorených dát, keďže by boli financované z väčšej časti práve verejnými financiami.
Dokážeme oživiť vidiek, ktorý vymiera?
Podporou sebestačnosti určite. Tendencia je, žiaľ, opačná – u poľnohospodárov sa vytvára závislosť od subdodávateľoch, napríklad agrochemikálií, ktorí poznajú riešenia a ktorí na nich zarábajú. Pekne sa to ukázalo naposledy pri ne-predlžovaní autorizácie EÚ najpoužívanejšieho pesticídu na svete i u nás, účinnej látky herbicídu – glyfosátu, ktorý Svetová zdravotnícka organizácia zaradila medzi potenciálne karcinogény. Väčšina poľnohospodárov bola za jeho predĺženie. Nevedia si totiž fungovanie bez neho predstaviť, teda sú od neho závislí. Externé náklady vytvárané používaním agrochemikálií – napríklad v znečistenej vode, v úhyne včiel a iných opeľovačov, v primárnych či sekundárnych ochoreniach ľudí, čo sú v únii desiatky miliónov eur ročne – samozrejme, znášame my všetci. Nie tí, ktorí z nich profitujú.
Mladí farmári sa len s ťažkosťami môžu dostať k pôde. Narážajú na rozdrobené, navyše súkromné vlastníctvo, ktoré je zviazané nájomnými zmluvami. Aké vidíte riešenie?
Mala by pre nich byť reálne dostupná najmä štátna pôda. Ale len pre tých, ktorí na nej chcú pestovať, chovať, teda produkovať. Dnes nie je. Potrebujú aj pomoc s odbytom produkcie. Riešením je vytváranie regionálnych produkčno-odbytových systémov.
__________________________________________________________________________
Štyri opatrenia, ktoré by podľa aktivistu Daniela Lešinského prospeli čerpaniu eurofondov
1. Maximálna transparentnosť. Agropodnikateľov by platobná agentúra mala aktívne informovať o tvorbe a zverejnení dokumentov a výziev cez všetky existujúce mail-listy relevantných skupín aj centrálne systémy. Aby sa nemohlo stať, že si ktorékoľvek ministerstvo zašije informáciu o výzve na niektorej zo svojich stránok a splní si tak povinnosť jej zverejnenia – profitujú z toho len včas informovaní.
2. Dvojkolové rozhodovanie o projektoch. V prvej fáze posudzovať projektové zámery s rozpočtami (bez potrebných príloh), tu vybrať tých najlepších a v druhej už požadovať a hodnotiť kompletné projekty s potrebnými prílohami. Dôležitá je súčinnosť existujúcich inštitúcií v SR, optimálne cez jeden centralizovaný systém – daňový úrad, poisťovne, kataster, kde si jedným klikom môže úradník overiť všetky potrebné formálne údaje o žiadateľovi.
3. Zaviesť osobnú hmotnú zodpovednosť úradníkov za preukázané pochybenia, korupciu. Tvrdé postihy pre podvodníkov. Aby sa špekulovať neoplatilo. Tak pre fázu projektovú, ako aj realizačnú – implementačnú. Umožní to zúžiť potrebné podklady, napríklad rozšírením čestného vyhlásenia.
4. Efektívne kontrolovať podstatu využitia financií. Zaviesť systém kontroly – nielen papierov – a vylúčiť absurdné situácie. Ako príklad uvediem kontrolou vytknutý počet zakúpených ceruziek, ktoré o tridsať prevyšovali počet účastníkov konferencie, v tomto prípade farmárov. Neobstálo ani vysvetlenie, že zakúpené balíky organizátora vyšli lacnejšie, ako keby kupoval tie isté ceruzky jednotlivo. Takýchto absurdných prípadov pochybenia – rádovo v centoch alebo eurách – máme veľa. Naopak, rôznych stavieb kade-tade na vidieku, lesných ciest, kde sa utrácajú rádovo desiatky až stovky tisíc eur pre „vyvolených“, je rovnako veľa.