1. januára 1993 sa narodilo samostatné Slovensko. A s ním i 142 detí republiky. Deti, ktoré svojho času pred kamerami dvíhal na ruky vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar. Deti, s ktorými sa päť rokov stretával, pretože boli symbolom nového začiatku krajiny. Od svojho "krstného otca“ dostali tašky, lopty, vkladné knižky, pokladničky a neistý sľub, že pokiaľ to bude možné, bude sa s nimi stretávať každý rok. Po tom, čo prišiel o premiérsku stoličku, roztrúsili sa jeho zverenci po Slovensku a štát sa o nich už nezaujíma. Našli sme dvoch z nich.
Adam Furman, Smižany
Prvý januárový deň v roku 1993 privítal novovzniknutú samostatnú Slovenskú republiku. A okrem nej aj 142 narodených detí. Detí republiky. Adam Furman je jedným z tých, ktorí tento rok oslávili plnoletosť spolu so štátom. "Skončili sa detské chvíle a vstupujem do života. Musím ho brať tak serióznejšie. No Slovensku ešte treba dosť rokov, aby dospelo. Veď každý robí chyby.“
Benjamína rodiny Furmanovcov čakali na svete dve sestry a dvaja bratia. Ako ostatné deti republiky, aj jeho si vzal pod patronát vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar. Aspoň na obdobie svojho "premiérovania“. "Keď som mal asi päť rokov, išli sme za Mečiarom a tam boli všetci, čo sa narodili 1. januára. Trochu si pamätám, že ma zobral na ruky. Dosť veľa vecí som od neho dostal. Tie fotky sú dnes zábavné,“ spomína si s úsmevom novoročné dieťa na svoje stretnutie s krstným otcom detí republiky.
"Postupne, ako som vyrastal, stával sa zo mňa taký potmehúd. Taký malý faganko,“ pokračuje Adam v rozprávaní. Mama mu dohovárala, aby sa stal kňazom, on mal však svoju hlavu. Chcel byť právnikom. A po prestúpení na gymnázium v Spišskej Novej Vsi bol na najlepšej ceste k svojmu cieľu, keby... Keby sa pred dvoma rokmi nerozhodol, že informatika a počítačové siete sú predsa len zaujímavejšie ako oháňať sa celý život paragrafmi. A tak ho po skončení gymnázia čaká hlavné mesto, vysoká škola a, samozrejme, jeho obľúbená informatika.
Okrem maturít však nosí Mečiarovo dieťa už niekoľko rokov v hlave aj hudbu. "Hrám na klavíri, otec hrá na gitare, mama riadila spevokol, sestra hrala na keyboarde, brat hrá na klarinete a na keyboarde, ďalší brat na harmonike a sestra na husliach. My sme taká hudobná rodina.“ Otcovým snom je, aby všetci hrali spolu, ale deti sú roztrúsené po Slovensku, tak to nie je ľahký záväzok.
"Nemyslím si, že som v niečom výnimočný,“ tvrdí najmladší z rodiny Furmanovcov. No i tak ho potešilo, keď sa jeho mama, ktorá pracuje v pôrodnici v Spišskej Novej Vsi, v prvý deň tohto roka vrátila zo služby so správou, že sa nenarodilo žiadne dieťa. Predsa len, detí s dátumom 1. 1. v rodnom liste sa nerodí až tak veľa. A ešte menej je tých, ktoré si môžu povedať, že sú deťmi Slovenskej republiky. A to Adam môže.
Lenka Kerekrétiová, Tvrdomestice
Silvester patril oslavám. A keď sa z nich na Nový rok Slovensko spamätávalo, Lenka Kerekrétiová si dala druhé kolo. Veď tiež patrí k deťom republiky. Veď 1. januára mala tiež predsa narodeniny. Tento rok dokonca osemnáste. "Osemnástku som oslavovala úplne bežne ako všetky narodeniny predtým. Len sme na Nový rok urobili ďalší ohňostroj,“ smeje sa Lenka.
Osemnásť rokov dozadu Levice čakali na svojho prvého novorodenca roku 1993 dvanásť hodín. Lenka, prvorodené dieťa manželov Kerekrétiovcov, bola už odmala až príliš živá a keď sa Slovensko ešte len trochu neisto obzeralo, kadiaľ vyraziť, ona už mala všetko prezreté, ohmatané, ovoňané... "Nerada som spávala a bola som rada v spoločnosti." A hlavne rada spievala, tancovala a maľovala. Veď i preto ju na minulotýždňovú osemnástku čakal od rodičov kurz kreslenia.
Neskôr pribudli do rodiny Kerekrétiovcov dvojičky a pár mesiacov predtým, ako Slovensko definitívne spečatilo svoj spoločný osud s Európskou úniou, Lenka sa s rodinou presťahovala kvôli otcovej práci do Topoľčian, o tri roky neskôr do neďalekých Tvrdomestíc. Náš vstup do Európskej únie bolo to posledné, čo ju vtedy trápilo. "Ja som to v tom veku ani nejako neriešila.“ Nastúpila na drevársku školu v Topoľčanoch a od svojho detského sna, stať sa podľa babkinho vzoru učiteľkou, upustila. Veď z nej bude interiérová dizajnérka.
"Každého prekvapí, že som sa narodila na Nový rok.“ Ale že by sa niekto pozastavoval nad tým, že sa narodila v deň vzniku Slovenskej republiky, to ani náhodou. To len Vladimír Mečiar sa rozhodol, že vtedy narodené deti na tento dátum nesmú zabudnúť. A aby sa im poriadne vryl do pamäti, dostali od neho vyvolené deti vkladné knižky, školské tašky, či pokladničky. "Mám aj odtiaľ fotky,“ hovorí stredoškoláčka o stretnutí s predsedom HZDS a pokračuje: "Pamätám si, keď rozdával rôzne veci, každý mal niečo zaspievať a zarecitovať. A ja som mlčala.“ Účinkom sa však táto akcia i tak neminula. "Keď sa na hodine učiteľka pýtala, kedy vznikla Slovenská republika, hneď som vedela dátum.“
Každé novoročné dieťa z deväťdesiateho tretieho má tak aspoň zlomok histórie samostatného Slovenska v krvi. A aj na vyšúchanej vkladnej knižke s tisíckorunáčkou. A čo tam po nejakej Európskej únii.