Ošarpaný kaštieľ v Trstíne pri Trnave sa už 200 rokov smutno vypína pri hlavnom cestnom ťahu. V zamrežovaných oknách na prízemí sa len mihne usmiata dievčenská tvár a vzápätí sa stratí v útrobách domu... Polstoročie sústreďujú do kaštieľa na "prevýchovu“ dievčatá z celého Slovenska. Zažili toľko, že ich rovesníčkam by nestačili na to ani tri životy.
Takmer každé dievča, ktoré prichádza do starého kaštieľa v Trstíne, je poznačené domácim týraním a predčasnými sexuálnymi skúsenosťami. Do zariadenia prichádzajú s ranami na duši aj na tele... Takýmto dievčatám sa odborne hovorí "ťažko zvládnuteľné“ alebo "neprevychovateľné“...Dievča a pastier
Jadranka z Nových Zámkov má 16 rokov, matka ju surovo týrala. Keď ju priviezli do kaštieľa, na rukách mala ešte popáleniny. "Matka mi hasila na rukách cigarety,“ hovorí dievča. Potom sa opravila: "Mučila ma iba vtedy, keď som ju nahnevala.“ Jadranka svoju matku stále miluje a občas k nej chodí na prázdniny.
15-ročnú Martinu zasa matka poskytovala miestnemu pastierovi na sexuálne radovánky. Našťastie zasiahla sociálna kurátorka. Martina ani veľmi nechce chodiť na prázdniny domov, len v prípade, ak s ňou idú aj ostatní súrodenci roztrúsení v prevýchovných zariadeniach po celom Slovensku. Dievča sa stále bojí svojej matky aj pastiera, ktorému slúžila ako sexuálna otrokyňa.
Alžbetku priviezla do trstínskeho kaštieľa sociálna kurátorka priamo z terénu. Otec ju dennodenne mlátil, matka ju zatvárala do šopy. Neskoršie sa jej životný priestor zúžil len na chlievik. Dnes má Alžbetka 16 rokov, učí sa za sanitárku a snaží sa na všetko zlé zabudnúť. Nevie si len zvyknúť na svojho brata, ktorý je rovnako agresívny ako otec.
"Keď ju k nám priviezli, správala sa ako ježko. Pichala aj na láskavé pohladenie,“ hovorí ústavná psychologička Mária Kohútovičová. Kaštieľnym dievčatám v Trstíne sa venuje 18 rokov a za ten čas si medzi chovanicami získala povesť "tá, ktorej sa oplatí veriť a ktorá nesklame“.
Návrat do života
Dopoludnia sú chodby kaštieľa ľudoprázdne. Niektoré staršie chovanice sú na praxi v nemocnici, mladšie sa učia vo vedľajšom krídle budovy. Sú v nej zriadené triedy, v jednej triede je obyčajne osem žiačok. Podľa predpisov pre výučbu ústavných dievčat. Viac dievčat by ústavní pedagógovia pravdepodobne nezvládli.
"Kde sú Vysoké Tatry,“ pýta sa Darina Jašeková, učiteľka slovenčiny a hudobnej výchovy. Jej žiačky sú asi 16-ročné dievčatá. Takmer všetky sú poznačené záškoláctvom, domácim týraním, v minulosti boli sexuálne zneužívané. Niektoré dievčatá sú dokonca matky. O Vysokých Tatrách však mnohé z nich ani len netušili. Niektoré doteraz netušia ani čo je zemetrasenie. Vedomostne sú na úrovni žiakov najnižších stupňov v základnej škole. Vďaka Darine Jašekovej a ostatným pedagógom sa ich obzor poznania postupne rozširuje. Tu neplatí porekadlo, že ak sa nepodarilo chytiť vola za rohy, za chvost to už nemá cenu. Neskoršie Zlatica Plevková, riaditeľka ústavu hovorí, že približne polovica ich chovaniek sa podarí vrátiť späť do života.
Na samotke
Zlatica Plevková pracuje v tunajšom reedukačnom centre skoro 40 rokov. Za ten čas jej prešli rukami stovky chovaníc.
"Mali sme tu rôzne dievčatá, aj agresívne,“ priznáva. "Jedno dievča raz napadlo druhé, keď ich chceli vychovávatelia rozdeliť, jednému z nich sa ušiel kopanec. To bolo všetko,“ tvrdí.
Agresívna dievčina putuje po incidente do relaxačnej miestnosti. Voľakedy sa im hovorili aj samotky. V bývalom režime v nich dievčatá, ktoré utekali z kaštieľa, strávili aj niekoľko dní - predtým ich ešte ostrihali dohola. V súčasnosti, keď prebehla humanizácia týchto zariadení, samotku premenovali na relaxačnú miestnosť. Je to len smutná spomienka na socialistickú minulosť. Jej momentálnu podobu a využitie schvaľujú dokonca aj experti z Centra ľudských práv. V samotke je posteľ pevne priskrutkovaná k podlahe, podobne priskrutkovaná stolička a stôl, sociálne zariadenie a každé dve hodiny do nej nazrie službukonajúci dozor. Dnes sa do týchto miestnosti umiestňujú dievčatá obyčajne len na jeden deň a noc alebo dovtedy, pokiaľ sa neupokojí.
"Ide o to, aby chovanica neublížila sebe alebo inému,“ vysvetľuje účel využitia "relaxačnej“ miestnosti Mária Kohútovičová.
O každom pobyte na samotke sa vedie podrobný záznam, ktorý preskúma okresný prokurátor, či nedošlo k porušeniu detských práv. Všetko musí prebiehať v duchu litery zákona a metodického pokynu ministra školstva. Za posledné dva mesiace mali v trstínskom kaštieli len veľmi málo dievčat v relaxačnej miestnosti. Dievčatá s venom
Chovanice v ústavoch sú údajne menej agresívne ako chlapci, navyše sú priezračnejšie a nie sú prešpekulované. Aj v dievčenských ústavoch sa dominantnejšie dievčatá úspešne presadzujú v "ústavnom podsvetí“. Slabšie musia slúžiť silnejším, mentálne retardované "múdrejším“. Musia im prať ponožky alebo bielizeň alebo zohnať cigarety, ba dokonca peniaze.
"Podsvetie funguje v každom podobnom zariadení,“ priznáva riaditeľka. Ide o to, ako sa s ním vieme vyrovnať.“
Nedávno museli v ústave čeliť obvineniu, že ich chovanicu dievčatá v ústavnom podsvetí bili, nútili ju robiť rôzne službičky a napokon jej zlomili ruku. Vyrukovali s tým rodičia. Tí navyše žiadali o zrušenie ústavnej starostlivosti a chceli, aby ich dcéru pustili do rodiny. Vyšetrovanie odhalilo, že rodičia klamú. Dôvod bol jednoduchý. Každá chovankyňa, ktorá odchádza z ústavu domov, si odnáša totiž slušnú sumu. Niektoré aj korún, ktorých sa obyčajne zmocnia rodičia...
V kaštieli žije momentálne 50 dievčat. Niektoré sa po prepustení začnú správať presne ako ich krutí rodičia. V kaštieli preto v súčasnosti už "prevychovávajú“ aj dcéry bývalých chovaníc...
| Prečítajte si aj: |
| Malé vojny sme zažili, ale žiadnu plánovanú vraždu Gabriel Bodnár, riaditeľ Reedukačného centra v Čerenčanoch exkluzívne pre HN: Incident v Reedukačnom centre v Čerenčanoch doslova otriasol verejnosťou. Trojica chovancov sa totiž rozhodla zavraždiť a okradnúť nočného vychovávateľa a opustiť reedukačné zariadenie. Dva mesiace po incidente riaditeľ zariadenia Gabriel Bodnár Hospodárskym novinám poskytol exkluzívny rozhovor. Celý článok >> |