Myslím, že sme nikdy neboli prototypom súdržnej rodiny. Kým som ešte chodil na strednú a býval s rodičmi, snažili sme sa prázdnotu medzi sebou maskovať tým, že sme sa z času na čas prinútili robiť niečo spoločne. Sobotný nákup alebo nedeľný obed. Všetkým nám bolo jasné, že tie chvíle rodinnej atmosféry sú umelé, ale keď sme spolu viac ako týždeň neprehovorili, začínali sme sa cítiť nepríjemne. A tak sme vyrazili do obchodov, hovorili sme si, čo by sme si chceli kúpiť a navzájom si to potom komentovali. Áno, to ti pristane alebo: Nie, tamto sa mi pozdávalo viac.
Dá sa povedať, že to boli okamihy, kedy sme k sebe boli najúprimnejší. Tak málo nám záležalo na tom, čo si ten druhý kúpi, že nebolo ťažké povedať, čo si kto myslel. Matka si raz napríklad vymyslela, že chce parochňu. S detským nadšením si ju skúšala pred zrkadlom a ochotne sa nechala opantávať rečami o pravosti a pôvode vlasov. Predavačka aspoň tri razy zopakovala, že patrili nejakej gruzínskej fotomodelke a ukazovala na štítok s fotografiou a s profilom tej ženy, ktorý bol priviazaný k parochni. S otcom sme matku bez mihnutia oka vyhlásili za bláznivú, keď je schopná natiahnuť si na hlavu skalp so živými vlasmi a rezolútne sme jej nápad zamietli. Matka ani trochu nenamietala, dokonca s nami súhlasila. Na druhý deň si ju odišla kúpiť bez nás.
Boli to príjemné chvíle, pretože sme si mohli preukazovať záujem bez toho, aby to bolo osobné.
Niekedy sa dokonca stávalo, že naša nálada bola taká štedrá, že sme si dávali návrhy navzájom. Táto kravata by sa mi na tebe páčila. Tak v takomto tričku by si bol fešák. Vyskúšaj si tie šaty, podľa mňa ti pristanú. Boli to šťastné okamihy. Nič sme nepredstierali, nikto nikoho nezraňoval a nikto si nemyslel, že ho ten druhý nemá rád. Väčšinou nás potom otec pozval na obed, kde sme sa ešte dlho rozprávali o tom, čo sme si kúpili a rozmýšľali, čo si kúpime nabudúce. Samozrejme, občas sa reč zvrtla aj na školu, ale len kvôli rutinnej rodičovskej povinnosti, pretože k téme školy nebolo čo hovoriť. Bol som príliš inteligentný na to, aby som mal problémy s prospechom a príliš nekolektívny, aby som mal problémy so správaním. Azda najviac času sme strávili rozhovorom o výbere univerzity.
Nikdy som sa nezamyslel na tým, čo by som chcel študovať, alebo čím by som sa chcel stať. Už v detstve ma otázka, čím chcem byť, až vyrastiem, privádzala do rozpakov. Nevedel som si predstaviť, že by som sa mal stať niekým iným, ako som, ale zároveň som chápal, že tak, ako som, som nikým. Keď som počul hovoriť iné deti, ako chcú byť kozmonautmi a lekármi, závidel som im. A tak som odpovedal prvé, čo mi v tej chvíli napadlo. Mäsiar, policajt, prezident. Často sa ma potom prekvapene pýtali, prečo už nechcem byť tým, čo som spomínal naposledy a zase som si musel vymýšľať a klamať. Sľúbil som si, že si svoju odpoveď zapamätám, ale nepodarilo sa mi to. Namiesto prezidenta som zase povedal mäsiar. Moje odpovede stratili dôveryhodnosť, takže nakoniec ma otázky o mojej budúcnosti prestali prenasledovať, ja som sa tým prestal zaoberať a výber univerzity som ochotne prenechal otcovi.
V každodennom živote sme však žili každý sám pre seba a nebolo ničím výnimočným, že sme si aj celý týždeň nepovedali viac ako ahoj čau. Možno sa mýlim a otec s matkou mali spoločného omnoho viac, ako si myslím. V takom prípade to ale predo mnou dobre skrývali.
V tom čase som si myslel, že čakali len to, kým odídem z domu, teraz mi je však jasné, že tá podozrivo presná synchronizácia, s akou sa rozpadlo naše rodinné sídlo, nebola dôsledkom ich ohľadov voči mne, ale iba obyčajná zhoda okolností. Keď som po skončení strednej školy odišiel na univerzitu, ktorá nebola v našom meste, prenajali mi rodičia byt blízko školy a dovolili mi zariadiť si ho podľa vlastných predstáv. Oni sa ani nie o mesiac neskôr presťahovali do domu v novovzniknutej lokalite pár kilometrov od mesta a starý dom starého otca, v ktorom som vyrástol a v ktorom sme dovtedy bývali, predali novým majiteľom a tým sme prišli o to jediné, čo sme okrem genetických informácií mali všetci traja spoločné.
Naše vzájomné vzťahy nadobudli čisto obchodnú podobu - každý mesiac mi poslali peniaze a raz za dva týždne telefonicky skontrolovali, či sa ich investície nestrácajú v nebezpečných nástrahách života bez rodičovského dozoru. Neviem, či sme si boli cudzí odjakživa, v každom prípade si nás takých odjakživa pamätám. Raz som sa rodičov spýtal, či ich moje narodenie nezastihlo v nevhodnom čase. Či ma chceli. Inými slovami, či ma nesplodili náhodou.
Tvárili sa, akoby sa ich moje pochybnosti dotkli a pýtali sa, prečo mi napadajú takéto otázky. Nevedel som, čo na to povedať a tak som iba pohodil plecom, akože mi na tom nijak zvlášť nezáleží. Matka mi potom dopodrobna opísala, s akou starostlivosťou sa na môj príchod pripravovala. Vraj prečítala všetky knihy o výchove, ktoré sa vtedy dali kúpiť a o protichodných veciach sa chodila radiť s odborníkom. Pýtala sa ho aj na to, aký nábytok, aké oblečenie a hračky sú pre deti vhodné, akých majú byť farieb a z akých materiálov, len aby mi zabezpečila čo najzdravšie a najpríjemnejšie detstvo. A na záver ma ubezpečila, že zo mňa rastie inteligentný a zdravý človek a to je vraj podľa nej najlepším dôkazom, že som vychovávaný s láskou. Hovoril som si, že som možno ešte príliš malý, aby som chápal, čo je rodičovská láska.
Pripustil som aj možnosť, že ten chlad vychádza zo mňa. V mojom fotoalbume sú fotky, na ktorých ma otec drží na rukách a ja sa veselo usmievam bezzubými ústami, alebo malými rúčkami objímam matku okolo krku a bozkávam ju na líce, je tam dokonca pár fotiek, ktoré vyzerajú ako z veselého pikniku v prírode, ale všetky sú urobené počas mojich prvých troch rokov a nedokážu vo mne vyvolať žiadnu spomienku. Pokúšal som sa do nich zahľadieť a sprítomniť sa v danom okamihu, ale viedlo to akurát k pocitu, že na fotkách sú celkom cudzí ľudia. Možno aj to je dôvod, prečo sa foteniu vyhýbam. Jednoducho fotkám neverím.
Dnes mi je to už úplne jedno, ale kedysi ma tie šťastné fotky dráždili. O to viac, že približne od veku štyroch rokov som na všetkých fotkách sám. Ja s narodeninovou tortou. Ja s vianočnými darčekmi. Ja zababraný čokoládou. Ja na bicykli s pomocnými kolieskami. Ja na lyžiarskom svahu. Ja na morskom pobreží. Ja s vysvedčením so samými jednotkami. Takmer všetky sú zjavne aranžované, na všetkých sa dívam do objektívu a na žiadnej sa neusmievam. Akoby neboli robené preto, aby zachytili výnimočné okamihy, ale ako dôkazový materiál výnimočných udalostí. Toto je deň, kedy som sa prvý krát bicykloval a tu som prvý raz pri mori. Na niektorých fotkách bol dokonca aj dátum a čas. Chýbali len výstrižky z novín.
V období pubertálnej precitlivenosti som tie osamelé fotografie svojho detstva považoval za odkaz nejakej hroznej udalosti, ktorej dôsledky sa na nás naveky prilepili ako rádioaktívny prach, vstrebali sa nám do pokožky a spôsobili naše nenapraviteľné mutácie. Celé noci som sa oddával predstavám bizarných príbehov, ktoré sa vždy točili okolo utajovaného zločinu alebo hriechu a pomsty a na hranici bdenia a snu dostávali vymyslené podozrenia hrozivo realistický nádych, takže som sa neraz pristihol, ako vydesený hľadím na čierny strop, počúvam divoký tlkot svojho srdca a sám seba presviedčam, že sú to všetko iba moje vlastné výmysly a že by som s tým mal prestať. No aj tak som večer čo večer začínal ďalšie, ešte bizarnejšie príbehy a nechal hrôzou posadnutú fantáziu, aby ich viedla k čoraz desivejším vyvrcholeniam, kedy otec prestával byť mojím otcom a stával sa vrahom môjho skutočného otca, matka sa menila na svoje dvojča, ktoré svoju sestru, čiže moju pravú matku rozpúšťalo v koncentrovanej kyseline a vylievalo ju na dno pätnásť metrov hlbokej jamy budúcich základov Národnej banky.
Čím viac som sa vzďaľoval skutočnosti, tým boli predstavy zreteľnejšie. Intrigy dostali svoje psychologické motivácie a vraždy anatomické podrobnosti. Už som sa svojich príbehov nebál, naopak som v nich nachádzal potešenie. A možno práve vďaka tomu, že boli tak prebujnené, mi náš rodinný chlad začal pripadať ako fádny, banálny a v podstate celkom normálny. S konečnou platnosťou ma prestalo zaujímať, čo sa medzi nami v skutočnosti stalo.
StoryEditor