Malý židovský chlapec odvlečený do koncentračného tábora. Vojak popravený pred očami detí. Nočné bombardovanie. Strach, hlad a smrť v priamom prenose. To bola dlhoročná trauma vojnových detí... Rok po skončení vojny tie šťastnejšie odcestovali do Švajčiarska, aby tam na vojnu "zabudli".
Približne 185-tisíc vojnových detí z osemnástich európskych štátov sa z vojnových hrôz zotavovalo vo švajčiarskych rodinách. Medzi nimi aj štyri stovky detí z bývalého Československa, z toho 150 zo Slovenska. Spomienky na povojnové prázdniny detí v alpskej krajine však medzi slovenskými "Švajčiarmi" miznú...
Aj preto sme sa rozhodli ich príbehy zaznamenať. Každý účastník cesty do Švajčiarska na ňu spomína po svojom. Všetci sa vzácne zhodujú iba v spomienke na Bodamské jazero, rozprestierajúce sa na juhu Nemecka a západe Rakúska. Trať totiž viedla tesne pri brehu jazera a vzdúvajúce sa vlny špliechali do okien vlaku. Deti ho považovali za more.
Šťastný transport
Vladimír Očvár z Krompách je jedným z detí, ktoré mali vo Švajčiarsku zabudnúť na vojnové útrapy. Dnes patrí k malej hŕstke žijúcich pamätníkov. Anton Janek, s ktorým sa stretol v tejto alpskej krajine, už nežije. Zomrel pred siedmimi rokmi.
"Neviem, prečo vybrali práve mňa?" háda nahlas. "Možno preto, že som bol najlepším žiakom v triede, alebo preto, že som bol veľmi chudý."
Na konci vojny býval vtedy 11-ročný chlapec v škole v Prešove, kde učil jeho otec. Práve škola sa stala arénou, v ktorej si medzi sebou vybavovali účty partizáni a Nemci. Alebo naopak. Bola to jeho najstrašnejšia životná skúsenosť. Skôr ako chlapec odišiel do Švajčiarska, odvliekli Sovieti jeho strýka do ruského gulagu. Zatkla ho sovietska tajná služba. Našťastie, o dva roky sa zázrakom vrátil. Na ten svoj transport Vladimír Očvár však spomína rád. Cesta trvala niekoľko dní. Vlak smeroval do Švajčiarska cez Prahu a Mníchov.
Iné "švajčiarske" deti tvrdia, že putovali cez Rakúsko a cesta trvala dva týždne, pretože zelenú na trati mali najmä transporty s ranenými vojakmi a materiálnou pomocou. Deti v transporte ohrozovali zvyšky nacistických bánd, ktoré sa skrývali v lesoch pri trati. Preto bol vo vlaku okrem pracovníčok československého Červeného kríža aj ozbrojený sprievod. Muži so samopalmi strážili nevinné detské životy.
Dva transporty
Vo švajčiarskom Neuchatel mal podľa spomienok dnes už 74-ročného Vladimíra Očvára transport konečnú.
"Sedeli sme na stanici a pýtali sa našich sprievodkýň, ako sa povie po nemecky voda, chlieb, mlieko, ako sa treba pozdraviť," spomína. "Báli sme sa, že sa v cudzom svete stratíme." O chvíľku však vošiel do stanice po úzkokoľajke vláčik a Vladimír doň musel nastúpiť.
Po polhodinke slimačej jazdy vystúpil v Marteli. Na staničke ho čakali manželia Grosmannovci, u ktorých strávil štyri mesiace.
Rodina vlastnila malú krčmičku, do ktorej chodili muži hrať karty. V kúte stal klavír. Slovenský chlapec na ňom štangastom vyhrával a pán Grossman vyberal do čapice franky. "Starý pán bol zlatý, keď som išiel domov, mal som toľko frankov, že som nevedel, čo s nimi robiť," roznežnia sa mu oči pri spomienke. Pani Grosmannová, ktorá chlapca zbila, pretože fajčil, si ho po štyroch mesiacoch veľmi obľúbila a prehovárala ho, aby zostal hoci aj rok.
Vladimíra však ťahalo domov, nevedel sa dočkať stretnutia s rodičmi. "Veď moja mama z môjho odchodu ochorela, mala žalúdočné vredy," vysvetľuje.
Nikdy potom sa už so svojimi dobrodincami nestretol. Niekoľko rokov si na Vianoce posielali pohľadnice, neskôr prestali aj tie. Každý, kto mal v tom čase kontakty v zahraničí, bol triednym nepriateľom.
Malému svetobežníkovi z Prešova sa však vryla do pamäti aj iná udalosť. "Keď som sa vracal domov, v Česku sme stretali iné transporty: boli plné sudetských Nemcov a ich detí. Deportovali ich do Nemecka. Na tie tváre nezabudnem do konca života."
Vtáčie mlieko
Magdaléna Šajtlavová z Čadce sa vo vlaku vraj ocitla náhodou. Z Čadce úradníci vybrali len Danielu Konečnú, dievčatko, ktorej fašisti zastrelili otca.
"Išla som s ňou, aby jej nebolo v cudzine smutno, boli sme priateľky," spomína Magdaléna Šajtlavová, ktorá sa neskôr usadila vo Zvolene. Podľa nej vlak vyrazil z Čadce už prvý jarný deň roku 1946. Smeroval do Trenčianskych Teplíc, kde slovenské deti niekoľko dní bývali v tamojšom grandhoteli.
"Tam nás obliekli, každý z nás dostal tepláky a červené baretky," hovorí. "Zrejme preto, aby sme sa nestratili." Počas cesty, ktorá trvala niekoľko týždňov, sme spali na rôznych miestach. Zväčša v drevených domoch a na zakrvavených slamníkoch.
Aj Magdaléna Šajtlavová si spomína na jazero, ktoré považovala za more. V Berne si československé deti rozobrali švajčiarske rodiny. Malá Magda sa dostala do rodiny lekára Alfréda Petra v Bazileji. Nevie to však určite, pripúšťa, že to mohlo byť len jeho predmestie.
"V poslednom čase o tom veľa rozmýšľam," rozpačito sa usmieva. "Jedno viem však určite, mala som sa tam dobre, aj mame, ktorá sa o mňa veľmi bála, som písala, že mi nechýba ani vtáčie mlieko."
Rodina Alfréda Petra vlastnila malý obchodík s rozmanitým tovarom. Majiteľove deti roznášali po mestečku tovar a Magdaléna s nimi. Tvrdí, že nikdy nebola zneužitá na prácu. Pracovala v rodinnom podniku podobne ako deti manželov Petrovcov. "Bola som ako ich dcéra, čo platilo pre ich vlastné deti, platilo aj pre mňa. Dostala som všetko, čo dostali oni."
Vzápätí smutno povie: "Moja kamarátka Danka ale nemala také šťastie ako ja." Dievčatá sa rozišli v Berne. Daniela sa dostala do istej českej rodiny, v ktorej musela celé štyri mesiace tvrdo pracovať. Cesty dievčat sa po pobyte rozišli. Danka sa vydala do dediny Nebojsa, ktorá je dnes súčasťou Galanty. Zopár ľudí v dedine si ešte spomína na "mimoriadne peknú horniačku", ktorá sa prisťahovala do ich dediny. Pred rokmi sa však z dediny odsťahovala a jej stopy sa stratili.
Vlak pre vplyvných
Ani Peter Korobov si na mnohé z detstva nespomína a o vojne nechce vôbec hovoriť. Tento muž tvrdí, že do vlaku sa dostalo len dieťa, ktoré pochádzalo z vplyvnej a zámožnej rodiny. "Kdeže by chudáci vzali potrebné kontakty na úrady a Červený kríž," zdôrazňuje.
On sám si už dnes nevie presne spomenúť, prečo putoval na štvormesačné prázdniny do Švajčiarska. Pamätá si však, že vlak smeroval cez Prahu, kde priberal české deti a skončil v Schaffhausene.
"Tam som ochorel a niekoľko dní som bol v miestnej nemocnici." Z nemocnice si ho vzala domov pani Wyssová.
"Bola to veľmi bohatá rodina, pán Wyss bol lekár, jeho manželka domáca pani," spomína si. Mali štyroch synov -- v obrovskej vile mal každý vlastnú izbu. K majetku Wyssovcov patrilo auto, jachta a dve slúžky. Peter býval s najmladším synom, s ktorým trávil väčšinu času. S pani Wyssovou zostal v kontakte až do jej smrti v roku 1949. Písali si listy, nikdy ju však nenavštívil. Nedalo sa.
Slovenské deti do Švajčiarska
Aj po vyše šesťdesiatich rokoch chýbajú o "švajčiarskych" deťoch hodnoverné informácie. Prvý začal pátrať po osudoch malých "Švajčiarov" Bratislavčan Milan Búry. Sám bol totiž medzi deťmi a poctivo si viedol denník. Podľa jeho zistení vyrazil vlak s deťmi 2. apríla 1946 z Prahy a o dva dni bol v cieli cesty. Z odchodu vlaku z Wilsonovej stanice v Prahe dokonca filmári natočili asi dvojminútový dokument, ktorý sa premietal v kinách. V archívoch si podrobne preštudoval aj vtedajšie noviny. Aj podľa dobovej tlači "500 československých detí dorazilo do Švajčiarska 2. apríla 1946".
Výber detí malo podľa jeho zistení na starosti Ústredie starostlivosti o mládež v Bratislave, v okresoch to boli príslušné úrady, a nie československý Červený kríž. Nevylučuje však, že sestry Červeného kríža boli s deťmi vo vagónoch. Podarilo sa mu tiež vyhľadať mená a adresy asi piatich desiatok detí z vtedajších 84 okresov. Milan Búry je presvedčený, že minimálne toľko bývalých vojnových detí ešte žije. Tento muž dokonca vlastní kópiu dokumentu, ktorý vydalo Ministerstvo sociálni péče v Prahe, podľa ktorého úradníci deti vyberali. Aspoň polovica z nich mala byť z evanjelických rodín, vo všeobecnosti však mohli vycestovať len "deti z vojnou poškodených rodín," teda siroty, chudobné deti a tie, ktorých rodičia mali isté zásluhy. On sám sa dostal do Švajčiarska pravdepodobne preto, že jeho otec sa zaslúžil o obnovu vojnou zničenej železničnej trate. Ďalšou podmienkou bolo, že dieťa muselo byť zdravé. V dotazníku musel rodič priložiť rôzne údaje o rodine vrátane výšky svojho platu a súhlasu s "prázdninami" vo Švajčiarsku.