Joseph E. Stiglitz v službách antiglobalistického hnutia

Keď ekonóm Joseph E. Stiglitz, považovaný za jedného z najlepších vo svojom odbore, 25. novembra 1999 ohlásil odstúpenie z funkcie šéfekonóma Svetovej banky, vyzeralo to tak, že sa vzdáva svojho boja za spravodlivejší svet. Predtým 2,5 roka opakovane verejne pranieroval nekompetentnosť Medzinárodného menového fondu. Vtedy bol ešte pod ochranou svojho nadriadeného, prezidenta Svetovej banky Jamesa Wolfensohna. V okamihu, keď ho Wolfensohn už viac nemohol podporovať, pretože sa dostal pod tlak amerického ministerstva financií, ktoré ťahá povrázkami v MMF, zatrúbil Stiglitz na ústup.

Guru antiglobalistov
Stiglitz odišiel zo Svetovej banky, no svoj boj nezanechal. Namiesto toho ho posunul na inú úroveň. Napísal knihu Tiene globalizácie, ktorá sa stala medzinárodným bestsellerom. V tejto knihe vyrozprával celú svoju zlosť a rozhorčenie nad, z jeho pohľadu nekompetentným a ideologicky obmedzeným Medzinárodným menovým fondom, ktorý na povrázku amerického ministerstva financií zastupuje predovšetkým záujmy veľkých finančných inštitúcií. Zamestnancov MMF označil za "treťotriednych študentov prvotriednych univerzít" a bývalého viceprezidenta MMF Stanleyho Streeta obvinil z toho, že za svoju podporu pre Wall Street získal vysoko platené miesto v Citigroup.
Týmito vyjadreniami sa Stiglitz stal akýmsi guru antiglobalizačného hnutia. Bez škrupúľ dal svoje schopnosti do služieb politického cieľa a nedá sa odstrašiť ani násilným charakterom protestov svojho nového fanklubu.
Na základe neuveriteľne silného morálneho cítenia sa tento ekonóm považuje za ochrancu záujmov slabých. Na častú otázku, prečo študoval ekonómiu, rozpráva o nezamestnaných oceliaroch zo svojej rodnej dediny neďaleko Chicaga. Keď opakovane kritizuje postup MMF počas ázijskej krízy (1997), pri téme odhadovaných dôsledkov pre ľudí v postihnutých krajinách vždy používa slová ako "rozhorčenie" a "zdesenie". Do zúrivosti ho privádza zaužívaná predstava, že úsporné opatrenia štátu pomôžu prekonať hospodársku krízu. Podľa neho to je len presvedčivým dôkazom o nedostatočnom pochopení ekonómie.

Nobelova cena za ekonomiku informácií
Makroekonómia však nie je ťažiskom Stiglitzovej vedeckej činnosti. Nobelovu cenu získal v roku 2001 za revolučné práce o ekonomike informácií, v ktorých sa zameral na dôsledky neúplných informácií a ich nerovnomerného rozdelenia v procesoch trhového hospodárstva.
Kupci totiž často vedia viac než predajcovia. Typickým príkladom sú poisťovne. Poistenec často vie o svojom individuálnom riziku viac než poisťovňa, ktorá tak stojí pred problémom negatívnej selekcie. To znamená, že ľuďom s vysokým rizikom, napríklad častým účastníkom dopravných nehôd, sa oplatí havarijné poistenie viac než ľuďom jazdiacim bez nehody. Ak poisťovňa tento trend nekompenzuje, dostáva čoraz rizikovejších klientov, následne musí zvyšovať ceny poistiek a pre menej rizikových klientov sa stáva ešte viac nepríťažlivou. Poisťovňa môže v určitých hraniciach zaťažiť rôznu rizikovosť rôznymi cenami a nákladmi a využiť tzv. samoselekčný mechanizmus, napríklad vo forme rozdielnej spoluúčasti poistenca.
Svojím výskumom otvoril Stiglitz nové oblasti použitia. Ekonomika informácií napríklad pomáha vysvetliť, prečo banky niektoré žiadosti o úver odmietajú a iné upravujú namiesto toho, aby pomocou vyšších úrokov vyrovnávali dopyt a ponuku. Klienti, ktorí sú ochotní platiť extrémne vysoké úroky, sú tak bankám podozriví, pretože očividne predstavujú veľké riziko.
Aj trh práce ponúka rôzne možnosti. So svojou teóriou mzdovej efektívnosti Stiglitz poskytol veľmi sporné vysvetlenie príčin nezamestnanosti, ktoré zodpovednosť neváľa na plecia odborov. Touto teóriou spustil frontálny útok proti tomu, čo vždy pranieroval ako "trhový fundamentalizmus": proti predstave, že trhové sily vždy prinesú efektívne výsledky. Podľa neho môže byť zásah štátu za určitých okolností veľmi rozumný. Samozrejme, predstaviteľov MMF o tom nepresvedčil. Deregulácia, privatizácia, viac trhu a menej štátu zostávajú štandardným receptom fondu pre reformné a rozvojové štáty. Podľa Stiglitza to je neospravedlniteľná ignorancia.
MMF to vidí opačne: "Nie sme žiadni trhoví fundamentalisti," zareagoval bývalý šéfekonóm MMF Ken Rogoff. "Nemyslíme si, že trhy sú vždy perfektné, ako nám to vyhadzujete na oči. Ale sme presvedčení, že existuje veľa prípadov zlyhania politiky a vo všeobecnosti je zlyhanie vlád v rozvojových krajinách oveľa väčším problémom než zlyhanie trhu."
Stiglitz sa však nevzdáva a veľkú časť svojho času venuje konkurovaniu MMF a Svetovej banke v oblasti hospodárskopolitického poradenstva. Okrem iného bol častým návštevníkom Argentíny, keď táto juhoamerická krajina tvrdo zápasila s MMF a svojimi veriteľmi. (hn/sz)

Základné údaje
Narodený: 9. februára 1943 v Gary, štát Indiana
Otec: poisťovací agent
Matka: učiteľka

Kariéra
1976 - promovaný v odbore národné hospodárstvo
1970 - profesor na Yale University
1974 - Stanford University
1976 - Oxford University
1979 - Princeton University
1993 - Rada ekonomických poradcov, od roku 1995 je jej predsedom
1997 - Šéfekonóm Svetovej banky
2000 - Stanford University
2001 - Columbia University

Dôležité diela
- The Efficiency Wage Hypothesis, Surplus Labor and the Distribution of Income in L.D.C.#145#s (1996)
(Hypotéza mzdovej efektívnosti, prebytočná pracovná sila a rozdelenie príjmov)
- Equilibrium in Competitive Insurance Markets (1976)
(Rovnováha na konkurenčných poisťovníckych trhoch)
- On the Impossibility of Informationally Efficient Markets (1980)
(O neuskutočniteľnosti informačne efektívnych trhov)
- Credit Rationing in Markets with Imperfect Information (1981)
(Prideľovanie úverov na trhoch s nedokonalými informáciami)
- The Inefficiency of the Stock Market Equilibrium (1982)
(Neefektívnosť rovnováhy na trhu cenných papierov)
- Markets, Market Failure and Development (1989)
(Trhy, zlyhanie a rozvoj trhov)