Pred pätnástimi rokmi vyrástli ako huby po daždi v Beskydách a Bielych Karpatoch hraničné závory. Rozdelili pozemky, majetky aj ľudí na česko-slovenskom pomedzí. Dodnes sú pokropené slzami a bolia na obidvoch stranách. Československo na týchto miestach nikdy neprestalo existovať.
Možno práve preto českí a slovenskí politici, ktorí rozdeľovali spoločnú republiku, túžili zájsť ešte ďalej. Českí politici dokonca snívali o vybudovaní železnej opony, ktorá by zrušila voľný pohyb na hranici a do jej výstavby investovali stovky miliónov korún. Napriek tomu, že zmluvy podpísali vlády oboch štátov, poslanci ich už nestačili schváliť, a tak nikdy neplatili. Dnes hraničné priechody chátrajú a sú smutnou spomienkou na šialené plány svojich projektantov.
Osada U Sabotů (Šance)
Smutný cirkus
Hraničný priechod na česko-moravskom pomedzí, iba niekoľko metrov za bývalou osadou U Sabotů, je tichý a pustý. Po colníkoch a cudzineckej polícii niet ani stopy. Po asfaltke, vlniacej sa medzi Bielymi Karpatmi občas prefrčia slovenské alebo české autá. Na hraničnom priechode znížia rýchlosť na 50 kilometrov za hodinu a pokračujú nerušene ďalej. Niekoľkokrát denne trasu meria aj mikrobus, ktorý patrí Obecnému úradu vo Vrbovciach. Vozí slovenských robotníkov do českých fabrík. Ako žijú v "najbolestnejšej“ osade dnes?
"Už to prebolelo, nechajte to tak, “ mávne rukou dôchodkyňa Kristína Súkupová. Patrí k najstarším obyvateľkám osady, ktorá je dnes premenovaná na Šance. Pri spomienke na spoločnú minulosť Čechov, Moravanov a Slovákov sa jej tlačia slzy do očí. Keď sa v roku 1993 delila republika, bola osobne orodovať u vtedajšieho prezidenta Václava Havla a vtedajšieho ministra vnútra Českej republiky Stanislava Grossa, aby osada zostala na moravskej strane. Jej prosby zostali nevypočuté. Náplasťou malo byť odškodnenie asi troch desiatok tunajších osadníkov v celkovej výške 50 miliónov korún. Každý, kto sa prihlásil k českej národnosti, dostal 400 tisíc, občania do 18 rokov 200 tisíc korún. Tí, ktorí sa rozhodli po pripojení osady k Slovensku odsťahovať sa do Českej republiky, dostali od jej vlády pol druha milióna na stavbu rodinného domu.
Žena, ktorá celý svoj život prežila ako Slovenska, si napokon vybrala české občianstvo a presťahovala sa za nové hranice. Vtedy na ňu mnohí zanevreli, nevedeli jej odpustiť, že ich "zradila“ a dodnes sa s ňou nerozprávajú.
"Nebolo to také zlé, ale dobré to tiež nebolo,“ myslí si obecný poslanec vo Vrbovciach za Šance Ján Kavický. Muž, ktorý sa dodnes s niektorými odídencami nerozpráva, sa hrdo hlási k Čechoslovákom. Nezabudne však zdôrazniť, že osada U Sabotů sa po pripojení k Slovensku zmenila na Vrbovce, miestnu časť Šance.
V duši približne sto obyvateľov osady zostal dodnes pocit krivdy a bolesti.
Kristína Súkupová teraz býva v moravskej dedinke Veľká nad Veličkou, do ktorej spolu s ňou odišlo desať rodín. Svoju rodnú chalupu darovala synovi, ktorý si ponechal slovenskú národnosť. Na Slovensko však dochádza pravidelne. Hovorí, že tu prežila celý život a nemôže zabudnúť...
Velká nad Veličkou (Česká republika)
Ovca celá aj vlk sýty
Veľká nad Veličkou je moravská dedina vzdialená asi päť kilometrov od hranice. Pred šiestimi rokmi v nej vyrástla "slovenská“ štvrť Podlosí s novučičkými vilkami. Žijú v nich rodiny, ktoré sa presťahovali zo slovenskej osady Šance. Všetci prijali české občianstvo.
"Všetci sme Čechoslováci,“ hovorí jeden z presídlencov. Svoje meno však odmieta prezradiť. Obyvatelia tejto štvrte by najradšej na svoju minulosť zabudli a vôbec im nie je do reči. Cítia sa byť oklamaní, hoci na rozdelení republiky "zarobili“.
"Ťažký je život bez rodnej matere,“ pokúša sa o básnickú metaforu Vladimír Masnica. Tento 74-ročný muž svoju osadu opustil pred piatimi rokmi. Za odškodnenie 2,3 milióna korún, ktoré dostal do českej vlády spolu s manželkou, postavil v priebehu roka štvorizbový dom. V osade po ňom zostal dom, v ktorom býval aj s manželkou vyše tridsať rokov. Teraz v ňom býva jedna z jeho dcér.
"Nebol som spokojný s rozdelením, túžil som stať sa Moravanom,“ priznáva. Tvrdí, že keď sa verejne prihlásil k českej národnosti, slovenskí nacionalisti mu to nevedeli odpustiť.
"Nechceli ma púšťať do obchodu, prepichovali mi dušu na bicykli. Verte, nehovorí sa mi to ľahko,“ dušuje sa.
Neskoršie, keď sa lúčim, pózuje Vladimír Masnica pred svojou vilkou.
"Nefotografujte mi dom,“ žiada. "Viete, akí sú ľudia. Ešte povedia, že sme na rozdelení republiky zarobili.“
Klokočov
Meter sem, meter tam
Obchod s rozličným tovarom hneď vedľa hraničného priechodu Klokočov - Bíla patrí pani Márii Kašíkovej, ktorá má české občianstvo. V obchodíku dostať takmer všetko. Na dverách predajničky však visí oznam: Slovenskými peniazmi platiť nemožno.
"To je len tak,“ usmieva sa Mária Kašíková. "Samozrejme, berieme aj slovenské.“
Po rozdelení republiky pripadla väčšia časť Klokočova Slovensku, obchod aj krčma však zostali spoločné.
Od obchodíka sa cesta skrúca dolu briežkom. Po oboch stranách ju lemujú veľké domy. Niektoré sú opustené a polorozpadnuté. Na ľavej strane bývajú Slováci, na pravej Moravani.
"Hranica mala byť až tam dole,“ ukazuje Gabriel Štírba z Orlovej. Štíbra je český občan, po rozdelení republiky zostala jeho chalupa na Slovensku. "Keď sme išli na chalupu, museli sme sa preukázať občianskym preukazom a nesmeli sme si nosiť z Česka potraviny,“ spomína. O podobné kuriozity nebola v tejto kysuckej dedinke núdza.
Nad domom pani Anny Kubyškovej stojí veľká budova - bývalé rekreačné zariadenie komunistického Revolučného odborového hnutia. Ešte pred delením kúpili stavbu dvaja podnikatelia z Uherského Hradišťa. Neskoršie viedla hranica priamo cez budovu. Jedna časť patrila Slovensku, druhá sa ocitla na moravskej strane. Poniže zas hraničná čiara ubrala z dvora Kubyškovej. Dlho sa na hranici radili, ako to vyriešiť. Napokon pani Kubyškovej pridali kúsok českej pôdy a Slovensko sa vzdalo niekoľkých metrov pôdy pod bývalým rekreačným zariadením.
"Bolo to hotové Kocúrkovo,“ trpko sa usmieva Jozef Šamaj z Ostravice. Tento muž má české občianstvo, jeho deti sú však Slovákmi. To však nepovažuje za problém.
Keď prichádzal do rodičovského domu v Klokočove, musel sa na hranici preukázať občianskym preukazom a podrobiť sa prehliadke. To bol pre neho veľký problém.
"Keď som prechádzal hranicu, pred očami colníkov som musel hodiť v Česku zakúpené potraviny do koša,“ spomína.
Starosta Klokočova Ľuboš Stríž policajtov i colníkov bráni: "Konali si iba svoju povinnosť.“ Našťastie, dnes je všetko minulosťou, život sa vrátil do pôvodných koľají a pomaly sa zabúda na staré krivdy. Občas možno v okolí štátnej hranice a hraničných budov stretnúť nenápadných chlapíkov. Sú to českí strážnici. Vo dne v noci strážia hraničné budovy, ktoré sú majetkom Českej republiky.
Starý Hrozenkov (Česká republika)
Malé Československo
Pravý moravskosliezsky hostinec uprostred horskej dedinky Starý Hrozenkov dýcha neskoro popoludní nefalšovanou rodinnou atmosférou. Zopár štamgastov sedí pri bare, nad pivnou penou sa vznáša zvláštna "moravsko-slovenčina“. Je ľúbezná ako slovenčina a výrečná ako čeština.
"Môj manžel je Slovák z Hornej Súče, dedinky hen za kopcom,“ hovorí krčmárka Nadežda Gagová. Podobných česko-slovenských manželstiev je v Starom Hrozenkove niekoľko. Starosta viesky Milan Václavík si myslí, že až dvadsať percent tunajších obyvateľov má slovenský pôvod. Dokonca aj vychýrené hrozenkovské "bosorky“ prišli na odľahlé moravské kopanice zo Slovenska. Dnes už žije len jediná, ktorá vo svojom dome poniže štátnej hranice "leje“ olovo. Každý, kto si chce u nej nechať vyveštiť budúcnosť, musí sa vopred ohlásiť. Bez ohľadu na národnosť.
Na okolitých lazoch a v horských vieskach ako je Žitková alebo Výškovec, ktoré patria do Českej republiky, sa hovorí po slovensky. Hoci majú ich obyvatelia českú národnosť. Po slovensky sa hovorí aj na lazoch Dolina a U Černých. Sú to kopanice, ktoré sú vklinené medzi kľukatú hraničnú čiaru. Také malé Československo, ktoré sa politikom na oboch stranách nepodarilo nikdy zlikvidovať.
"Tu naozaj nikdy Československo nezaniklo,“ tvrdí Nadežda Gagová.
Starý Hrozenkov a okolité slovenské dediny žili svoj vlastný život pred rozdelením aj po ňom. Každoročne sa tu v júli konajú slávnosti československej svornosti a posledný deň v roku je venovaný spoločnému česko-slovenskému Silvestru.
| Prečítajte si aj: |
| Dnešná idylka je krehká Český pohľad. Sociológ Jiří Kabele pre HN: Prečo sa museli Česi a Slováci rozísť? To spojenie bolo neférové od začiatku, pretože nebola vytvorená federálna štruktúra spoločného štátu. Tá by však musela počítať nielen so Slovákmi, ale aj s Nemcami. To bol zrejme najvážnejší dôvod, prečo napokon vznikol asymetrický model na myšlienke „československého“ národa. Spoločný štát dostal v kolíske do vienka problém, ktorý počas celého storočia, v každej zlomovej situácii, vyplával na povrch. Celý článok >> |
| Prečítajte si aj: |
| Každý hral na vlastné „triko“ Slovenský pohľad. Sociologička Oľga Gyarfášová pre HN: Prečo sa museli Česi a Slováci rozísť? To je zložitá otázka, téma na niekoľko dizertačných rozpráv. Okrem toho, keďže sa to stalo, vnímame to dnes ako niečo, čo sa muselo stať, a hľadáme pre to argumenty. Dôvodov bolo viac. Podoba federácie bola začiatkom 90. rokov neudržateľná a voľby v roku 1992 vyniesli v oboch častiach federácie nekompatibilných politikov. Každý hral na vlastné „triko“, v prospech vlastného politického egoizmu. Celý článok >> |
| Prečítajte si aj: |
| Anketa HN SLOVÁCI O ČESKU Čo vám napadne, keď počujete Česká republika? Aké je najvyššie položené miesto v Českej republike? Aké je druhé najväčšie mesto v Českej republike? Koľko kilometrov má spoločná česko-slovenská hranica? Koľko rokov spolu existovalo Československo? ČESI O SLOVENSKU Čo vám napadne, keď počujete Slovenská republika? Aké je najvyššie položené miesto v Slovenskej republike? Aké je druhé najväčšie mesto v Slovenskej republike? Koľko kilometrov má spoločná česko-slovenská hranica? Koľko rokov spolu existovalo Československo? Celý článok >> |
| Prečítajte si aj: |
| Všetci sme Čechoslováci Rozhovor. Starosta Starého Hrozenkova Milan Vaculík pre HN: Koľko Slovákov žije v Starom Hrozenkove? Zhruba 20 percent obyvateľov tvoria Slováci. Prichádzali a stále prichádzajú najmä z okolitých slovenských dedín. Priženili sa k nám, získali české občianstvo, pričom mnohí si ponechali aj slovenské, a postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom. K dedine navyše patrí aj asi tisíc obyvateľov z okolitých lazov. Drvivá väčšina z nich má české občianstvo, rozprávajú však po slovensky. Celý článok >> |
| Prečítajte si aj: |
| Spolu aj po rýchlom „rozvode “ Pred 90 rokmi sme sa spojili. Dva národy so spoločným jazykom, kultúrou a históriou. Bratia. Spolu však nie sme už 15 rokov. Česi a Slováci. No nerozdelili sme sa úplne. V čom ešte ťaháme za jeden povraz? Celý článok >> |