Aké boli právne úvahy súdu?
- Okolnosť, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné hodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného držiteľa. Posúdenie dobrej viery vyplýva zo zistenia všetkých skutkových okolností konkrétneho prípadu vo vzájomných súvislostiach. Dobrú vieru ako vnútorný psychický stav fyzickej osoby nie je možné priamo dokázať. Základným rozlišujúcim kritériom preto je, či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu rozumne žiadať, nemal alebo nemohol mať, alebo mal či mohol mať pochybnosti o tom, či mu vec, ktorú fakticky ovláda, aj patrí. Postačuje teda existencia okolností vyvolávajúcich len pochybnosti o vlastníctve veci na konštatovanie, že v osobe držiteľa veci nejde o držbu oprávnenú. V osobe otca navrhovateľa preto za existencie evidenčného listu pre výpočet úhrady nájomného, za skutočnosti, že platil úhradu za užívanie bytu, nemožno jednoznačne konštatovať vydržanie vlastníckeho práva k stavbe k roku 1984 v dôsledku 10-ročnej oprávnenej držby. Súdu taktiež z dokazovania vo veci nebola zrejmá jednoznačne ani dobromyseľnosť otca navrhovateľa v čase realizácie stavby a tým ani začiatok plynutia vydržacej doby, tieto zistenia však súd podrobne nevyhodnocoval vzhľadom na iné právne relevantné nedostatky v osobe navrhovateľa, pre ktoré nebolo možné návrh vyhodnotiť ako dôvodný.
* V priebehu 80. a 90. rokov došlo totiž k takým skutočnostiam, v dôsledku ktorých otec navrhovateľa už musel byť rozhodne minimálne vo vážnych pochybnostiach o tom, či je vlastníkom stavby (súdne konanie o zrušení práva osobného užívania bytu, žiadosť o odkúpenie bytu a následné vyhlásenie o nepridelení náhradného bytu, nepretržité platenie nájomného a pod.). Všetky tieto okolnosti boli známe i navrhovateľovi, ako vyplynulo z jeho výsluchu ako účastníka konania. Preto navrhovateľ sám v čase podania návrhu mal vedomosť o skutočnostiach vyvolávajúcich minimálne obavu, či on (prípadne jeho otec), je (bol) vlastníkom stavby. Dobrá viera v osobe navrhovateľa teda jednoznačne absentuje. Súd bol toho názoru, že dobrá viera u osoby navrhovateľa o určenie vlastníctva titulom vydržania je rozhodujúcou a podstatnou náležitosťou bez ohľadu na to, či vydržacia lehota uplynula už za života jeho predchodcu alebo nie.
* V neposlednom rade dôvodom na zamietnutie návrhu bol nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľa na určenie jeho prípadného vlastníctva k celej nehnuteľnosti. Nemožno totiž konštatovať, že navrhovateľ sa dobromyseľne domáhal určenia vlastníctva k celej nehnuteľnosti za súčasnej vedomosti o tom, že v zmysle osvedčenia o dedičstve, je dedičom po otcovi len v 1/6. Skutočnosť, že podľa jeho tvrdenia viedol so svojím otcom v deň jeho smrti (i určitý čas predtým) spoločnú domácnosť, je pre danú právnu situáciu úplne irelevantná, keďže v konaní sa neriešila otázka prechodu nájmu bytu, ale otázka vlastníctva navrhovateľa, či jeho právneho predchodcu.
* Vedomie, že niekto vlastní iba spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti, vylučuje - ak nehnuteľnosť užíva celú výlučne sám - dobromyseľnosť v tom, že mu vec patrí celá, ak nedošlo k udalosti, ktorá odôvodnene mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych podielov.
* Zo všetkých uvádzaných právnych dôvodov považoval súd za potrebné návrh na určenie vlastníctva navrhovateľa vydržaním ako nedôvodný zamietnuť. Vo veci trov konania súd rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Úspešnému odporcovi však v konaní žiadne trovy nevznikli, súd mu preto právo na ich náhradu nepriznal.
* Po právoplatnosti predmetného rozhodnutia bolo vytýčené pojednávanie vo veci o návrhu na vypratanie pôvodného navrhovateľa, v obrátenom súdnom konaní vystupujúcom na strane odporcu, keďže uznesenie o prerušení konania stratilo právoplatnosťou uvedeného rozsudku platnosť a tým záväznosť, dokonca na urgenciu navrhovateľa v druhom prerušenom konaní cítiaceho sa v pozícii účastníka očakávajúceho úspech z dôvodu, že návrh užívateľa bytu na určenie vlastníctva vydržaním bol súdom zamietnutý. Z odôvodnenia rozsudku o zamietnutí návrhu na vypratanie nehnuteľnosti a náhradu škody.
Aké dokazovanie vykonal v tomto konaní súd?
- V predmetnej veci súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s obsahom spisu o zamietnutí návrhu na určenie vlastníctva vydržaním, s obsahom predložených na vec sa vzťahujúcich listinných dôkazov (evidenčné listy na výpočet úhrady za užívanie bytu, oznámenie navrhovateľa o zmene výšky platby za užívanie bytu, výpis z katastra nehnuteľností týkajúci sa predmetnej parcely, územné rozhodnutie vydané Odborom výstavby a vodného hospodárstva rady ÚNV v Bratislave, Stavebné povolenie vydané Odborom pre výstavbu rady ObNV Bratislava) ako i s obsahom ostatného spisového materiálu.
Aký skutkový stav bol v tomto konaní zistený?
- Stavba nehnuteľnosti - rodinného domu ako vzorovej lesovne bola realizovaná v priebehu rokov, za osobnej pracovnej účasti otca odporcu, za jeho finančnej spoluúčasti s predchodcom navrhovateľa. Dokazovaním nebolo ustálené, či stavba bola realizovaná prevažne z prostriedkov otca odporcu alebo navrhovateľa a či v pracovnom čase alebo počas voľna. Súd však výsledky dokazovania v tomto smere nevyhodnocoval, nakoľko neniesli právny význam pre rozhodnutie o predmetnom návrhu. V priebehu rokov sa otec odporcu so svojou rodinou do domu nasťahoval. Vlastníctvo k nehnuteľnosti nebolo vo vtedajšej evidencii nehnuteľností vyznačené, taktiež nikdy nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie vzťahujúce sa na uvedenú stavbu. Z výpisu z katastra nehnuteľností vyplýva, že na predmetnú nehnuteľnosť nie je založený list vlastníctva. Následne bol predchodcom navrhovateľa otcovi odporcu vystavený evidenčný list z dôvodu, že podľa názoru navrhovateľa (jeho predchodcu) mala nehnuteľnosť charakter služobného bytu. Otec odporcu platil navrhovateľovi v pozícii prenajímateľa úhrady za užívanie bytu. Od jeho smrti, resp. i krátko predtým, nehnuteľnosť užíva odporca.
Aké zákonné ustanovenia bolo potrebné aplikovať?
- Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci (s poukazom na § 119 Občianskeho zákonníka i nehnuteľnosti) možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Právne úvahy súdu
Citované ustanovenie § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka v praxi dáva možnosť podania reivindikačnej žaloby (žaloby na vydanie veci), ktorá v prípade nehnuteľnosti má podobu žaloby na vypratanie. Základným predpokladom úspešnosti takejto žaloby okrem preukázania neoprávneného užívania nehnuteľnosti odporcom je preukázanie vlastníckeho práva navrhovateľa k nehnuteľnosti, jedine ktoré zakladá aktívnu legitimáciu navrhovateľa v spore s takýmto predmetom konania.
* V prípade novopostavenej stavby ako novovzniknutej veci vlastníctvo k nej možno nadobudnúť rozhodnutím štátneho orgánu, konkrétne katastrálneho odboru príslušného okresného úradu (predtým príslušného úradu geodézie a kartografie) o povolení vkladu do katastra nehnuteľností. V prípade absencie takéhoto rozhodnutia a tým i listu vlastníctva ako dôkazného prostriedku na preukázanie vlastníckeho práva, ktorý skutkový stav jestvoval i v prípade navrhovateľa v predmetnom konaní, prichádza do úvahy rozhodnutie súdu o určení vlastníctva k nehnuteľnosti v konaní o takomto návrhu. Spolu so žalobou na vypratanie nehnuteľnosti bola teda namieste kumulácia petitov. Návrh na určenie vlastníctva k nehnuteľnosti však podaný nebol a súd so zreteľom na ustanovenie § 153 ods. 1 O. s. p. nie je kompetentný prekročiť rozsah petitu návrhu na začatie konania. Preiudiciálne posudzovanie otázky vlastníctva k nehnuteľnosti by bolo nedostačujúce, nakoľko by absentoval výrok súdneho rozhodnutia o určení vlastníctva k nehnuteľnosti svojou právoplatnosťou konštitujúci vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
* Pokiaľ ide o naliehanie navrhovateľa na postup súdu vo vedení konania umožňujúci navrhovateľovi riešiť preukazovanie vlastníctva priebehom katastrálneho konania na príslušnom katastrálnom odbore okresného úradu, súd mal ten názor, že podľa § 153 O. s. p. súd rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu a podľa § 154 ods. 1 O. s. p. pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Vzhľadom na nepreukázanie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti navrhovateľom v čase rozhodnutia súdu a tým svojej aktívnej legitimácie v konaní súd rozhodol o zamietnutí návrhu na vypratanie nehnuteľnosti.
* Súd dával do pozornosti tú skutočnosť, že v prípade, že navrhovateľ nadobudne vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti v rámci katastrálneho konania, predmetné rozhodnutie súdu nebude zakladať prekážku veci rozhodnutej, keďže v ďalšom prípadnom súdnom konaní bude súd vychádzať z rozdielnych skutkových a právnych okolností, od ktorých sa právo odvodzuje. Súčasné skutkové a právne okolnosti však odôvodňovali konštatovanie, že predmetná žaloba bola podaná predčasne.
* Pokiaľ ide o návrh v časti o náhradu škody (prípadne vzhľadom na zmeny kvalifikácie nároku navrhovateľom o vydanie bezdôvodného obohatenia, či o zaplatenie dlžného nájomného a úhrad za služby spojené s užívaním bytu), súd ho zamietol z dôvodu nepreukázania aktívnej legitimácie navrhovateľa v spore a z dôvodu nepredloženia žiadnych listinných a nenavrhnutia žiadnych iných dôkazných prostriedkov za účelom preukázania výšky uplatneného nároku. Ďalej súd vzal do úvahy nepreukázanie porušenia právnej povinnosti odporcom, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi škoda v žalovanej výške mala vzniknúť (§ 420 Občianskeho zákonníka), nepreukázanie plnenia navrhovateľom za odporcu (§ 454 Občianskeho zákonníka) a nepreukázanie nároku navrhovateľa na zaplatenie dlžného nájomného za užívanie bytu, keďže kolaudačné rozhodnutie stanovujúce účel stavby ako bytu neexistuje.
* O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v zmysle zásady úspešnosti v konaní. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný, preto ho súd zaviazal k povinnosti nahradiť odporcovi vzniknuté trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia advokátom. Z rozboru uvedených súdnych konaní vyplýva, že ich účastníci majú dve zamietajúce súdne rozhodnutia a je na nich, aby si situáciu ďalej riešili sami, prípadne prostredníctvom svojich právnych zástupcov, avšak zatiaľ rozhodne mimosúdne.