Anglický spisovateľ George Orwell vo svojom svetoznámom románe Zvieracia farma tematizoval vlastný, veľmi trefný a dnes už zľudovený postreh, podľa ktorého všetci sú si rovní, ale niektorí sú si ešte rovnejší. Chcel tým poukázať na jednu z najčastejších a, nehanbime sa to povedať, aj najvulgárnejších (dez)interpretácií demokracie. Alebo žeby mu ani nešlo o nejaké upozorňovanie, ale rovno o vyjadrenie znechutenia z demokracie?
Isté je -- napokon o tom vypovedá tisícoraká skúsenosť každodennej reality -- že "vynález" demokratického systému sa vo svojej "najfolklórnejšej" podobe chápe ako bezuzdná sloboda pre každého. Skrátka ako rámec, v ktorom si každý môže povedať a vykonať to, čo sa mu len zažiada. Keď potom vysvitne, že práva a slobody garantované demokraciou nemožno stotožniť s nekontrolovaným hedonizmom a anarchiou, dostaví sa skepsa. K slovu sa potom opakovane dostáva znepokojenie, ktoré ústi do otázky: aká je to demokracia, v ktorej predsa len nie sú si všetci rovní, hoci sa sľubovali sloboda, bratstvo, rovnosť?
Keď nie rovnosť, tak aspoň sloboda
Nuž, veci sa majú tak, že sme si nikdy neboli, nie sme a ani nebudeme rovní. Práva a povinnosti môžeme mať síce rovnaké -- ale iba pred zákonom. Inak sme si odlišní tak, ako sa len dá. A z toľkých stránok, ako to matka príroda a macocha spoločnosť len dovoľujú. Navzájom sa odlišujeme napríklad biologickými danosťami: sme rozdielneho vzrastu, nerovnakej váhy a máme rozdielne predispozície, pokiaľ ide o náchylnosti na určité ochorenia. Ďalej sa odlišujeme svojím sociálnym postavením. Potom je tu ekonomické zázemie. Otázka vierovyznania. Problém individuálneho vnímania sveta. Vzdelanostná úroveň. Nadanie jednotlivcov. Dalo by sa ešte hovoriť o ďalších oblastiach, v ktorých sa jeden od druhého odlišujeme. Ústava Spojených štátov hovorí síce o tom, že pred Bohom sú si všetci ľudia rovní. Každodenná realita štátov, v ktorých takmer ničím neobmedzovaná trhová ekonomika fičí plnou parou, však svedčí o tom, že niektorí -- najmä tí, čo sa môžu spoľahnúť na takým či onakým spôsobom naakumulovaný kapitál -- to majú predsa len ľahšie ako tí, ktorí najprv musia vymyslieť, kde a ako, na akej zelenej lúke či v akej pustatine budú musieť začínať od piky.
Demokratický systém v mnohých ohľadoch nezaručuje rovnosť šancí. Garantuje však napríklad slobodu slova a slobodný pohyb. Koniec koncov, až tak málo to zas nie je; historická skúsenosť ukazuje, že pre väčšinu obyvateľstva liberálna demokracia, aj so všetkými svojimi nedostatkami, zaručuje viac pohodlia než akýkoľvek, inakším spôsobom organizovaný politický systém. Treba uznať, že fungujúce demokracie umožňujú jednotlivcom odlišovať sa od ostatných...
Čas vytriezvenia
Nedôvera k demokracii nevyviera len z trpkej skúsenosti tých, ktorí zažili "divý" kapitalizmus devätnásteho storočia či neraz bolestivé transformačné procesy postkomunistických krajín po roku 1989. So značnou skepsou sa o demokracii vyjadroval už Platón. Takisto znechutene ju musel vnímať aj Friedrich Nietzsche či José Ortega y Gasset, ktorý už v prvej polovici minulého storočia napísal: "Dnes sme svedkami víťazstva akejsi hyperdemokracie, v ktorej dav koná priamo, bez zákona, fyzickým nátlakom, vnucovaním svojich prianí a svojho vkusu. (...) Pochybujem o tom, že by v dejinách boli časy, keď sa také veľké množstvo ľudí ujalo bezprostrednej vlády ako dnes. Preto hovorím o hyperdemokracii."
Ani španielsky surrealistický maliar Salvador Dalí, neskôr oduševnený frankistický katolík, si neodpustil uštipačný postreh, že demokracia je choroba mozgu. Americký experimentálny hudobník Frank Zappa, odporca priveľmi amorfnej, demokratickej "ideológie" generácie detí kvietkov, zasa poznamenal niečo v tom zmysle, že demokracia mohla fungovať iba ak v antickom Grécku, dnes (t. j. v sedemdesiatych rokoch minulého storočia) je však úplne irelevantná. Nuž, v umení, v tom elitnom taviacom kotle rôznych myšlienkových smerov, emócií, zručností, techník a talentov, ťažko môže byť demokratická rovnosť záväzná...
Iba prechodný stav?
Značne nelichotivo sa adresu demokracie vyjadroval aj na Západe najpopulárnejší ruský filozof Nikolaj A. Berďajev, ktorý väčšinu svojho života prežil v emigrácii, mimo sovietskej sféry vplyvu. V knihe Filozofia nerovnosti o demokracii napísal: "Národy museli prejsť skúsenosťou s demokraciou. Museli si prežiť demokratickú samostatnosť. Ale nie kvôli tomu, aby sa naveky zariadili podľa demokracie, ale kvôli tomu, aby spoznali márnosť a prázdnotu demokratických nárokov. Demokracia je prechodný stav. Demokracia už v samotnom zárodku pripúšťa lož. Demokracie vznikajú na základe demagógie. Skrze nízke vlichocovanie sa záujmom a inštinktom davov. A z takého nečistého zdroja nemôže vzniknúť nijaká spoločenská spravodlivosť. Základom demokracie sa stali samočinnosť a sebarealizácia ľudskej kvantity. A tie, pochopiteľne, nemohli vytvoriť šťastie spoločenských štruktúr, ak vznikli v takej psychickej atmosfére. Demokracia sa stala nástrojom ľudských záujmov a vášní. Arénou boja o moc a o vládu. Demokracia podporovala hriešny životný chtíč. Demokracia nechápe moc ako povinnosť, ale ako právo. Každá vzletnejšia myšlienka v demokratických spoločnostiach hynie. Vláda demokracie znamená vládu záujmov rôznych spoločenských skupín a ich boja o moc."
Berďajevov názor na demokraciu vyznieva možno tvrdo. Je však podložený jeho skúsenosťou s boľševizmom i so západoeurópskou demokraciou a okrem toho vychádza z hlbokého kresťanského presvedčenia a z existencialisticko-personalistickej viery v hodnotu jednotlivca.