Sudcovský stav reprezentuje celú justíciu a má byť zrkadlom celej spoločnosti. Preto sa musia arbitri v súdnej sieni aj mimo nej správať takým spôsobom, aby nedehonestovali svoj stav a zodpovednosť, ktorú nesú výkonom svojho povolania. Správanie sudcov je natoľko dôležitá súčasť verejného života, že sa Súdna rada v minulosti rozhodla vytvoriť kódex, ktorým sa sudcovia pri výkone svojho povolania musia riadiť. Týmto kódexom sú Zásady sudcovskej etiky. Tie upravujú základné hodnoty, na ktorých stojí výkon povolania, vymedzuje osobné kvality, ktoré sudcovia musia spĺňať a stanovuje aj povinnosti sudcov pri výkone povolania aj v ich osobnom živote.
Aj sudcovia sú len ľudia
Napriek tomu, že verejnosť vníma sudcov najmä cez nezrozumiteľné právnické formulácie rozsudkov, plné odkazov na právne predpisy a judikatúru, každý sudca má aj druhú, neprofesionálnu stránku. Neprofesionálnu vo význame, že mimo textu rozsudku, ktorý pripravil, je tiež človekom, ktorý podlieha emóciám. „Sudca nesmie spochybniť svoju nezaujatosť a nestrannosť vyjadrovaním sa k účastníkom konania, nesmie vnášať v priebehu konania ani po vynesení rozsudku svoje emócie a postoje k účastníkom konania, a to bez ohľadu na to, či ide o prezidenta republiky alebo radového občana,“ myslí si Elena Berthotyová, sudkyňa Najvyššieho súdu a hovorkyňa iniciatívy Za otvorenú justíciu.
S tým, že vyjadrovanie osobných politických alebo emotívnych vyjadrení, najmä do médií, v citlivých kauzách je v príkrom rozpore s morálnymi požiadavkami na výkon funkcie sudcu, súhlasí aj odborník na ústavné právo. „Ústavnoprávny pohľad je zrejmý, pretože sudca je v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení povinný sa zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov,“ tvrdí docent Branislav Fridrich z Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela.
Sudca musí byť morálnou autoritou
Prakticky každý dokument alebo odborník, ktorý sa venuje téme etického správania sudcov zdôrazňuje, že nevhodné správanie alebo vyjadrenie, či už na verejnosti alebo dokonca v súkromí, dehonestujú a znižujú dôveru sudcovského stavu v očiach verejnosti. Výslovne tieto zásady stanovujú aj Zásady sudcovskej etiky, ktoré o správnom sudcovi hovoria: „Sudca rešpektuje a presadzuje nezávislosť, bezúhonnosť, morálnu integritu a nestrannosť súdnictva a vyhýba sa nevhodnému správaniu či vystupovaniu vrátane takého, ktoré objektívne vzbudzuje dojem nevhodnosti.“ Ľudia, o ktorých osude sa v súdnej sieni rozhoduje, nevnímajú osobu v talári ako bežného človeka, ale ako symbol štátnej moci a mašinérie, ktorá má nestranne rozhodovať o ich najzávažnejších problémoch.
Práve z tohto dôvodu musia sudcovia preukazovať neutralitu voči veciam, o ktorých rozhodujú, byť zdanlivo bez emócií a nestranní. A to všetko v záujme spravodlivého rozhodovania. „Aby rozhodnutie súdu bolo rešpektované, musí byť rešpektovaný aj samotný sudca,“ myslí si Berthotyová. „Musí byť schopný vyvolať a udržať autoritu nielen v procese rozhodovania, ale aj po vynesení rozsudku,“ dodáva sudkyňa. Podľa Fridricha sa sudca musí zdržať prejavov, ktorými by ohrozoval neprijateľným spôsobom autoritu a nestrannosť súdnej moci či zasahoval do práva konkrétnych účastníkov konania na spravodlivý proces. „Sudca by mal byť v právnom štáte pre verejnosť istou autoritou, a musí teda starostlivo vážiť následky vyjadrení svojich postojov a spôsob ich prezentácie,“ dodáva Fridrich.
Obnovenie dôvery v justíciu
V posledných rokoch sa justícia zmietala v jednom škandále za druhým. Stačí spomenúť, ako súdy riešili prípad Hedvigy Malinovej, vyšetrovanie veľkých politických káuz, obrovské priznané odškodné pre Štefana Harabina či nedávne dehonestujúce a antisemitské výroky sudcu Miroslava Radačovského na adresu prezidenta Andreja Kisku. Kvôli neustálemu prísunu nových káuz sa dôvera verejnosti v justíciu špirálovito prepadáva do jednej z najnižších úrovní medzi štátmi Európskej únie. Podľa iniciatívy Za otvorenú justíciu nevyplýva dôvera sudcu iba z jeho postavenia. „Dôveru si musíme ako sudcovia zakaždým získať. Každý sudca je tvárou justície a spravodlivosti. Nekoná len sám za seba, ale za celú justíciu,“ zdôrazňuje Berthotyová. Podľa nej vyjadrenia sudcov, ktorými spochybňujú svoju nestrannosť a nezaujatosť, môžu vyvolať oprávnené otázky verejnosti, či sudcom môže verejnosť dôverovať. Rovnako má podľa nej verejnosť právo na spravodlivého a nestranného sudcu, ktorému nechýba mravný cit.
Podľa združenia Za otvorenú justíciu sa však veľká väčšina sudcov správa tak, že si dôveru v očiach verejnosti skutočne zaslúži. Zopár čiernych oviec a sudcov či prokurátorov, ktorí robia justícii zlé meno, tak podľa nich nesmie zdiskreditovať dôveru v celé súdnictvo. „Chceme veriť tomu, že drvivá väčšinu sudcov si uvedomuje, že dôveryhodnosť je to najvzácnejšie, čím sudca disponuje a že takéto vyjadrovanie je pre sudcov neakceptovateľné,“ uzatvára sudkyňa Berthotyová.