Tento rok sa pre našu kinematografiu končí vcelku priaznivo, hneď niekoľko premiér celovečerných filmov je dôvodom na optimizmus. Zdá sa, že pôvodnej tvorbe sa blýska na lepšie časy. Sympatická je najmä podpora začínajúcej generácie tvorcov, ktorá dostáva šancu realizovať svoje nápady nielen na papieri. Najnovším prírastkom je debutové dielo scenáristky a režisérky Laury Sivákovej s názvom Quartétto.
Prvé sekundy prezrádzajú silné stránky filmu: šťastnú voľbu prostredia a nápaditú kameru. Väčšina scén je nasnímaná ručne, tváre vidíme z bezprostrednej blízkosti. Spôsob práce, typický pre skupinu dánskych režisérov dodržujúcich manifest Dogma, presiakol aj do scenára, ktorý silno pripomína film Rodinná oslava. Rozdiel je v tom, že v Quartétte nie sú impulzom na rodinné stretnutie plné nečakaných odhalení narodeniny, ale smrteľná choroba. Tri sestry prichádzajú z mesta do vidieckej vily za matkou, ktorej diagnostikovali rakovinu. Nepríjemná situácia sa stane príležitosťou otvoriť nevyjasnené vzťahy v spoločnej minulosti ženského štvorlístka. Druhé pohlavie tu vystupuje len v úlohách štatistov: muž je buď nočnou morou (mŕtvy manžel -- otec), pokryteckým milencom (ženatý priateľ najmladšej dcéry), prihlúplym starým mládencom alebo rozbíjačom rodiny (najstaršiu dcéru podvádza manžel s inou ženou). Matriarchálny motív v niektorých pasážach filmu dokonca prerastá až do otvoreného feminizmu. Postupné ventilovanie minulosti vyústi do hromadnej spovede pri spoločnej večeri. Tiesnivý pocit zo zobrazovania postupného zhoršovania zdravotného stavu odľahčí niekoľko skutočne vtipných gagov: medzi najvydarenejšie patrí skúšanie svojrázneho darčeka od vnúčika či scéna, v ktorej matka ohrozuje nahého dcérinho milenca kuchynským nožom.
Už podomácnenie talianskeho slova v názve však naznačuje Achillovu pätu Sivákovej prvotiny: slovenskosť. V dialógoch to občas poriadne zaškrípe, vďaka čomu aj herci väčšinu času pôsobia dosť umelým dojmom. "Veríš v Boha?" -- pýta sa pristihnutý dcérin milenec. "Nie. Ale kto iný by to tu tak perfektne zorganizoval?" -- odvetí mu matka. Mladej autorke sa podarilo nakomponovať vlastné dielo, ale sólistky jej kvarteta hrajú na nedoladených nástrojoch. Vrcholom je prázdna fráza, ktorá sa na plátne objaví tesne pred záverečnými titulkami: "Fenomén rakoviny vznikol vtedy, keď ľudia začali dávať prednosť rozumu pred láskou." Niekoľko falošných tónov by až tak neprekážalo, ale keď sa až do konca nemôžete ponoriť do príbehu, je to trocha problém. Čo však na druhej strane treba rozhodne oceniť je to, že namiesto obligátneho happy endu zvolila Siváková záver vyznievajúci dosť realisticky.
Ako potvrdzujú pravidelné prehliadky a úspechy diel našej najmladšej filmárskej generácie, talenty sa nájdu. Ku skutočným osobnostiam kalibru Jakubiska, Hanáka či Havettu to však ešte chvíľu potrvá. Dôležité teraz je, že existujú možnosti a chuť pracovať.
StoryEditor