V očiach mnohých divákov navždy ostanete plachým poštárikom Jakubom z nezabudnuteľných Ružových snoch. Bolo ťažké vystúpiť z jeho tieňa?
- Bolo a stále mi je dobre v jeho tieni. Kam by som vystupoval? Som vďačný Dušanovi Hanákovi a Dušanovi Dušekovi.
O pár rokov neskôr ste sa objavili v ďalších veľmi poetických filmoch - Ja milujem, ty miluješ. Všetko, čo mám rád. Často vás po Ružových snoch oslovovali režiséri?
- Po Ružových snoch si režiséri mysleli, že som dobrý herec. S Dušanom Hanákom to išlo dobre, pretože ma vybral ako neherca, ale iní ma chceli obsadiť do úplne iných polôh. Napríklad v jednej ruskej predlohe som mal hrať scény, kde postava zomrie a dokonca ju dopichajú vidlami.
K herectvu a divadelnému umeniu ste vraj v detstve neinklinovali. Nevedeli ste nahlas čítať, nechápali preteky v recitovaní... Ako ste sa potom dostali k divadlu?
- Vyrastal som na Vígľaši, v Piešťanoch a v Bratislave. Rodičia ma dali na klavír a nemčinu. Ani jedno sa nepodarilo. Z nápadu študovať na VŠMU neboli nadšení. A to sa podarilo. To, čo som ako gymnazista začínal v divadlách a mohol sa o divadle vo svete dočítať, bolo pre mňa veľa. Tak veľa, že som prekonal strach aj ostych.
Vo filmoch síce stvárňujete postavy pasívnych a roztržitých mužov unášaných vírom života, v skutočnosti ste však jedným z najobsadzovanejších slovenských režisérov. Veľa ľudí ste už svojím výzorom a správaním pomýlili?
- Rád hádam podľa výzoru profesiu, národnosť, tému, o ktorej sa ľudia v aute za mnou bavia, keď ich na križovatke pozorujem v spätnom zrkadielku. K profesii režiséra patrí rozdeliť hercom roly. V hrách či v scenároch však často dôjde k tomu, že Silný končí ako Slabý, že Neomylný sa sekol, že Nenápadný je Najvýraznejší. Sme rozmanití. Aj režiséri sú rozmanití. Väčšinou hovoria ticho.
A ako sa vnímate vy? Raz ste sa vyjadrili, že sa na seba nie veľmi rád pozeráte...
- Existuje zariadenie, ktoré vám umožní vidieť časť, ktorú ste práve natočili. Herci sa môžu na seba hneď pozrieť, ale nevidím, že by boli spokojní. Každý je zo svojho hlasu či výzoru veľmi prekvapený. Asi máme o sebe inú predstavu.
Lepšiu?
- Určite, ale nájdu sa aj takí, ktorí sú so sebou spokojní.
Momentálne natáčate nový slovenský film Muzika, ktorý je adaptáciou novely Petra Pišťanka. Nie ste na jeho cynickú novelu priveľký romantik?
- Režíroval som rozmanité príbehy. Dokonca aj o vrahoch. Vedľa veľkých momentov v živote plynie čas próz, poézie, bolesti i radosti. To je ťažká otázka. Na počiatku stála chuť dramaturga Mariána Urbana a Jara Filipa. On k nej mal blízko. Novela Petra Pišťanka provokovala a provokuje dodnes. Máme v rukách scenár Ondreja Šulaja, na ktorom pracuje architekt, kostýmový výtvarník, hudobník, režisér, kameraman, maskér, producent, dramaturg... Je to rad tvorcov, ktorí sa dopĺňajú, inšpirujú, hádajú. Ak pripustíme, že všetci pracujeme tvorivo, je jasné, že novele hrozí istý posun.
Vítate návrat k slovenským spisovateľom? Ich filmové či televízne adaptácie bývali väčšinou divácky veľmi úspešné, či už to bola Tisícročná včela, Červené víno, Adam Šangala atď.
- To, že robíme pôvodné veci, je jedna zo základných ciest slovenskej kinematografie. Aj v zahraničí nás vnímajú tak, že chcú vidieť naše pôvodné veci, a nie napodobneniny programov, v ktorých sú oni lepší.
Na filme opäť spolupracujete s mladou slovenskou hereckou generáciou. Televízne seriály odhalili dosť priepastný rozdiel medzi nimi a ich staršími kolegami. Nemáte s tým problém?
- Staršia generácia veľa nakrúcala. Je prirodzené, že sa "vyhrala". Herci musia nájsť samých seba, dostať sa do povedomia a byť verejnosťou prijatí. Vždy trvá, kým si človek na iného človeka zvykne. Je to ako s jedlom, ktoré nepoznáte. Musíte ochutnať a keď vám chutí, už sa naň tešíte. Ale ten potenciál tu je. Navyše slovenské umenie i film je v ťažkej pozícii, keď aj verejnosť musí potvrdiť, že ho potrebuje. Nie je nič trápnejšie, ako samotní umelci musia kričať: Sme potrební! Aj lekárom by dobre padlo, keby sme za nich a o nich bojovali my, pacienti.
Vo filme Rivers of Babylon - rovnako ako v seriáli Rodinné tajomstvá - na Slovensku neprirodzene ožíva svet mafiánov a prostitútok. Nesvedčí nám viac klasická, provinčnejšia a tragikomická poloha na štýl Jakubiska či Kusturicu?
- Muzika sa odohráva v jednej rodine na konci 70. rokov. Peter Pišťanek ju písal o totálnej devastácii - kam až režim doviedol človeka, jeho najintímnejšie vzťahy. Ak by knihu vydal v období totality, určite by išlo o závažné dielo, za ktoré by určite sedel v base. Ale ako sa posunul čas, posúva sa aj optika pohľadu. Nie že by sme sa inak pozerali na obdobie totality, len už možno nie je také dôležité bojovať so "zdochnutým" komunizmom. (Asi by som mal použiť menej expresívne slovo, ale naozaj existuje ľudové príslovie načo kopať do zdochnutého psa.) Na druhej strane sa odhaľujú aj ďalšie pohnútky konania postáv - dá sa všetko zvaľovať len na režim? A dá sa?
- Nie. Veď ľudia žili aj v iných extrémnych situáciách, napríklad v koncentrákoch, v otroctve. Ľudské správanie to neospravedlňuje...
Narážate aj na to, že začíname nostalgicky spomínať na komunizmus a možno je dobré si trochu osviežiť pamäť?
- Je to tak často. Aj v Starom zákone sa dočítame, ako Mojžiš viedol židov z otroctva a tí po prvých problémoch začínali rozmýšľať, či v tom otroctve predsa len nebolo lepšie.
Nemáte v pláne nakrútiť aj niečo zo súčasnosti?
- Mám. S Danielom Pastirčákom niečo chystáme. Mali by sme sa totiž pokúšať aj o súčasné témy, čo však nevylučuje prehodnocovanie minulosti.
Spolupracovali ste s Dušanom Hanákom, Milanom Lasicom, Julom Satinským, Jarom Filipom či Rudom Slobodom. Vážime si naše osobnosti dostatočne? Napríklad jeden z najvýznamnejších slovenských režisérov Martin Hollý zomrel v chudobe...
- Ja si myslím, že áno. Ale dá sa aj viac. Je dobré, že vznikajú dokumenty, monografie. Všetko sa archivuje. Aspoň dúfam.
Na druhej strane je určite kontraproduktívna glorifikácia či prehnaná idealizácia osobností. Stalo sa aj vám, že ste z reality zosmutneli?
- Ani nie. Za všetkých, ktorých ste menovali, či profesor Budský, Stano Štepka, Martin Porubjak - a mnoho ďalších, môžem len Bohu ďakovať. Boli a sú to veľmi sugestívne a ponorom do hĺbky bohaté osobnosti.
...alebo by mal mať národ svojich kladných hrdinov?
- Možno to závisí aj od toho, akého hrdinu si doba nájde. Keď som chodil na školu, práve sa prehodnocovala klasika. Centrom pozornosti bol razantný, odfolklórnený muž vyzlečený z romantického lesku a pátosu. Potom začal ustupovať. Ale to súvisí aj s výmenou generácií. Keď sa pozrieme na nemý film, najskôr dominoval silný krásavec, a potom prišiel "pošuk" z periférie - Charlie Chaplin.
Nesúvisí táto tolerancia ľudských chýb aj s vaším optimistickým pohľadom? Kritici o vás píšu, že sa na svet vo svojich divadelných inscenáciách pozeráte pozitívne a zlé obchádzate.
- Režisér pomáha hercov motivovať, priviesť k tomu, prečo daná postava koná tak, ako koná. Dvaja rozhádaní priatelia, nebodaj manželia, vám ten istý príbeh porozprávajú inak a každý z nich bude mať svoju pravdu. Takže, nepovedal by som, že zlo obchádzam, len sa snažím prísť na to, ako prišlo k prehodeniu výhybky, že daný človek konal mimo normy a stále verí, že je to správne.
K akým najčastejším príčinám "prehodenia výhybky" ste dospeli?
- K sebastrednosti. Keď človek seba vníma ako stred vesmíru. Sme plní "ješitnosti", ohovárania, presadzovania, lakomosti, hriechu. Ak človek dokáže niečo zmeniť, v prvom rade by to malo byť so sebou samým.
Je ťažké zachovať si tento postoj? Sám ste boli terčom ľudskej zloby či bulváru...
- Už som zabudol. Ani umelec nemôže byť naivný, že si ho nevšimnú. Musí s tým rátať.
StoryEditor
Juraj Nvota: Na herca si musíte zvyknúť ako na jedlo
To, že robíme pôvodné veci, je jedna zo základných ciest slovenskej kinematografie. Aj v zahraničí nás vnímajú tak, že chcú vidieť naše pôvodné veci, a nie napodobeniny programov, v ktorých sú oni lepší, hovorí režisér Juraj Nvota.