Nebezpečná hra na šťastie

Pani Mária patrí k tretine dospelej slovenskej populácie, ktorá má podľa výskumov verejnej mienky vyslovene pozitívny vzťah k lotériám, hracím automatom, kasínam a kurzovým stávkam. Ale aby sme spomínanej tretine nekrivdili - podľa prieskumu agentúry Markant sa do hazardných hier občas zapojí každý druhý Slovák. Hlavným motívom tipovania a účasti v hrách je predovšetkým očakávanie veľkej výhry, ktorá by mohla viesť k uskutočneniu životného sna. Podľa dostupných údajov "investujeme" do hazardu, z toho najviac do hracích automatov, desiatky miliárd korún.

Zahrajme sa pyramídu
Nie je hazard ako hazard. Napríklad pri nebankových subjektoch mohla mať aspoň prvá skupina investorov reálnu, či dokonca istú, šancu na úspech. Ku zvratu dôjde až vtedy, ak začne klesať počet nových investorov a nie je z čoho vyplácať výhry. Iracionálne bývajú skôr reakcie tých, ktorí sa do hry zapojili až ku koncu - obviňujú všetkých, len nie seba. Vrcholné číslo sa odohralo pred niekoľkými rokmi v Albánsku, kde po páde pyramídových hier došlo k pádu vlády.
Bývalý hazardný hráč a bývalý majiteľ českej stávkovej kancelárie Fortuna Michal Horáček však veľmi striktne rozlišuje aj medzi lotériou, ktorú považuje za skutočný hazard, a kurzovými stávkami, ktoré sú založené na rozumnej úvahe. Vo svojej knihe Lós a stávka uvádza príklad protikladného uvažovania pri oboch činnostiach.
Na námestí sa zhromaždia dva davy. Jeden z nich je vedený ideou politickej slobody, druhý túžbou vyhrať v lotérii. Prvý kričí "Nech žije sloboda!", druhý "Nech dnes v lotérii vytiahnu číslo 23!" Prvý dav tak vyjadruje túžbu, ktorá je splniteľná, pretože je ovplyvniteľná ľudským úsilím. Napriek naliehaniu druhého davu sa však nestane nič.

Osud v Božích rukách
Uspokojiť sa s odsúdením žrebovania ako čisto iracionálnej myšlienky by však nebolo férové. Vedeli by o tom rozprávať tisícky slovenských rodín, ktoré vďaka lotérii o americkú zelenú kartu majú možnosť získať pracovné povolenie v USA. Vo svete existuje veľké množstvo charitatívnych lotérií. A vďaka žrebu sa slobodný aténsky občan mohol podieľať na správe mestského štátu.
Žrebovanie však nie je cudzie ani Biblii. Starozákonná Kniha prísloví to opisuje jednoducho: "Lós sa vyťahuje zo záňadria, ale každé rozhodnutie je od Hospodina." A tak mohol Mojžiš spočítať ľud izraelský a zem rozdeliť lósom a apoštoli mohli vyžrebovať Mateja ako náhradníka za Judáša, ktorý spáchal samovraždu. Vďaka gréckej i judeo-kresťanskej tradícii je tak podľa Horáčka lotéria vpísaná do genetickej výbavy nášho kontinentu.

Bez hry nie sú koláče
I keď hazard je starý ako ľudstvo samo, k jeho najväčšiemu nárastu došlo v uplynulom storočí. Existujú dve populárne teórie, prečo sa tak deje. Podľa prvej sme takí bohatí, ako ešte nikdy predtým, a tak môžeme míňať aj na zábavu. Druhá takisto tvrdí, že príčinou je bohatstvo, nie však jeho dostatok, ale nedostatok. Chudobní sa snažia vyrovnať bohatým aj tak, že si kúpia stierací žreb či tipujú 30 rokov. S tým súhlasia napríklad aj štatistiky anglických lotérií. K najčastejším výhercom patria: murár, pracovník za pásom, vodič, zdravotná sestra či predavačka. Až za nimi nasledujú manažéri s inžiniermi.
Český sociológ Jan Keller ponúka alternatívnu tézu. Podľa neho veľký vzostup obľuby lotérií všetkých druhov úzko súvisí s prechodom od priemyselnej spoločnosti, zameranej na výrobu, k postindustriálnej spoločnosti . Tá pochopila, že výrobu síce môžu zastať stroje, plynulý odbyt vyrobeného však závisí len od ochoty ľudí kupovať čoraz viac. "Túto ochotu treba povzbudiť, umne dramatizovať a urobiť z nej nového sviatočného hrdinu, našich, inak zúfalo všedných, konzumných dní. Práve lotéria je jednou z najpôsobivejších dramatizácií konzumného úspechu." Šanca zvýšiť vlastný konzum nad obvyklú mieru je podľa Kellera prezentovaná ako najvyššia možná výhra dostupná len tým najšťastnejším.

Lotérie v režimoch
Čisto komerčným (nie dobročinným) lotériám sa darí najmä v obdobiach a krajinách, kde sa štát vzdal svojho monopolu. Najviditeľnejším príkladom je pre Horáčka liberalizácia hazardného trhu vo väčšine amerických štátov v priebehu 20. storočia. Podľa tejto logiky tak aj v oblasti číselných lotérií, na ktoré má u nás monopol spoločnosť Tipos, máme čo doháňať. Ale napriek existencii Las Vegas, Atlantic City či stomiliónových jackpotov, ani celé Spojené štáty nie sú rajom hazardu. Dôkazom je upchatá federálna diaľnica č. 95 spájajúca New York so štátom Connecticut. Dôvod je prostý - štátna lotéria v Connecticute priťahuje tisíce hráčov z New Yorku, menej nakloneného hazardu.
I keď sa o hazarde v súvislosti so socializmom hovorí často, väčšinou sa spomína jeho dlhodobá neudržateľnosť. Ale ani systém, ktorý mal každému udeľovať podľa jeho potrieb, nepohrdol organizovaním lotérií. V živej pamäti máme výherné vkladné knižky či pravidelné sobotné a nedeľné žrebovania hier Mates a Športka.
Športka - dovtedy nevídaný druh číselnej lotérie - začala svoje dejiny v roku 1957. Jej vznik priniesol zásadný zvrat v hrubých tržbách podniku Sazka, ktorý sa dovtedy zameriaval len na športové stávky. Koncom 50. rokov tak bolo Československo v oblasti stávkového a lotériového priemyslu v rámci sovietskeho bloku rozvinutou krajinou.

V herni Titanicu
Hazard je zrejme večný - i keď v čase a priestore mení svoje podoby. Ak však prijmeme Kellerovu argumentáciu, že je spätý najmä s postindustriálnou spoločnosťou, mali by sme mať dôvod na obavu. Sociológ totiž tvrdí, že lotéria hrá veľkú úlohu pri prehodnocovaní takých dôležitých kategórií života spoločnosti, ako je úspech, práca, zásluha, výkon či riziko - úplne uvoľňuje vzťah medzi podaným výkonom a dosiahnutým úspechom. Ideológia lotérie sugeruje predstavu, že majetok už nevzniká vďaka práci či prístupu k informáciám, ale je odmenou tým, ktorí majú jednoducho šťastie. "Každá výhra, nech ju už inkasuje ktokoľvek, je potvrdením toho, aký báječný je systém, ktorý si môže dovoliť tak štedro a nezištne rozdávať a v ktorom má každý preukázateľne rovnakú šancu."
Keller považuje lotériu za opak poistenia. Kým poistenie znamená, že druhí sa skladajú pre prípad, že by nás stretlo neočakávané nešťastie, lotéria je zbierkou všetkých, aby niekto z nich mal rozprávkové šťastie. Mentalita, ktorú lotéria vytvára, je teda veľmi nebezpečná. "Lotéria predstavuje svojou existenciou veľkú výhru s bonusom pre spoločnosť, ktorá chce samú seba presvedčiť o tom, že najlepšou prevenciou proti obavám z potopenia Titanicu je zájsť si raz za čas trochu zariskovať do lodnej herne."

Pre pamätníkov
V 80. rokoch zažila Sazka ohrozenie: ako dozor nad regulárnosťou žrebovania sa do televízneho štúdia dostavoval muž seriózneho vzhľadu, oslovovaný vedúcim žrebovania ako "soudruh Talíř". Jeho očami hľadel prísny zákon na osudie, z ktorého lietali pingpongové loptičky popísané číslicami; po skončení obradu padla vždy rituálna otázka: "Je všechno v pořádku, soudruhu Talíři?" A súdruh Talíř prisvedčil - do oblasti vyššej moci nikto nevstúpil. Toto tvrdenie sa zakladalo na pravde, údajne sa však nevzťahovalo na samotného súdruha Talířa, ktorý mal niektoré loptičky pred vložením do osudia nahrievať, aby preplávali z osudia ľahšie ako ostatné. Celú záležitosť, ktorá by v otvorenej spoločnosti akúkoľvek lotériu okamžite usmrtila - či už by sa zakladala na pravde alebo nie -, bolo v podmienkach totalitného režimu možné "ošetriť" len vďaka tomu, že išlo o štátny lotériový monopol, prezentovaný v štátne monopolnej televízii a za existencie štátne monopolnej tlače. Konečne, ak vezmeme otázku "Je všechno v pořádku, soudruhu Talíři?" ako rituálny slogan doby, musela byť i odpoveď rovnako rituálne viazaná, a to do podoby "Ano!"
Michal Horáček: Los a sázka