Veda postupne preniká aj do tajomstiev spirituálneho zážitku, čo mení pohľad na náboženstvá. Sú Slováci, z ktorých takmer každý tretí chodí do kostola aspoň raz do týždňa, otvorení novým definíciám náboženstva?
V minulom storočí najvychytenejšie heslo protináboženského ťaženia ateistických prisluhovačov komunistického totalitného režimu znelo: náboženstvo je ópium ľudstva. Táto vulgárna "definícia" nadväzovala na skeptický racionalizmus osvietenských filozofov 18. storočia. Tí sa nazdávali, že náboženstvo "vyšpekulovala" kasta kňazov a mocibažných podvodníkov, ktorým išlo o ovládanie más. Ako definovať náboženstvo? Maurice Halbwachs v knihe Pôvod náboženského myslenia podľa E. Durkheima, píše: "Náboženstvo môžeme teda definovať ako systém vzájomne súvisiacich predstáv a zvykov vzťahujúcich sa na posvätné, t. j. oddelené a zakázané veci; predstavy a zvyky, ktoré zjednocujú do rovnakého duchovného spoločenstva nazvaného cirkev všetkých tých, ktorí sa k nej hlásia."
Súčasní sociológovia a psychológovia si už nemyslia, že náboženstvo je systém, založený výlučne na zámerných klamstvách a bludoch. Náboženstvo totiž nepochybne uspokojuje niektoré potreby ľudí, pomáha im zvládať ťažké životné situácie, inšpiruje ich k pozoruhodným estetickým, intelektuálnym a humanitárnym výkonom. "Náboženstvo je pre ľudí dôležité, na kanalizáciu strachov zo smrteľnosti a druhého sveta. Brzdí inštinkty, ktoré by nás inak, nespútané, znovu priviedli k najprimitívnejším formám barbarstva," píše v jednej zo svojich úvah peruánsky spisovateľ Mario Vargas Llosa.
"Brzda inštinktov"
Kresťanstvu, zdôrazňujúceho lásku a odpúšťanie, sa často vyčíta, že "brzdenie inštinktov" nezvládlo najlepšie. Je síce pravda, že katolícka cirkev stáročia ľud vzdelávala, ale len v medziach "mierneho pokroku". Súčasne však tabuizovala prirodzenú sexualitu a tým, že prenasledovala všetkých tých, ktorí ju nezávislosťou svojho myslenia mohli ohrozovať, dala voľný priechod inštinktu mučiteľov a katanov. Nakoniec "brzdenie inštinktov" vyústilo do katastrof 20. storočia: náboženstvá sa ukázali ako bezmocné v okamihu, keď krajiny kresťanstva rozpútali dve svetové vojny, dovolili, aby sa uskutočnil holokaust a v časoch "hlbokého", takmer polstoročia trvajúceho mieru, svet kvárili početné totalitárne režimy. Donekonečna obviňovať kresťanov z toho, že neboli dostatočne aktívni, aby zabránili genocídam a útlaku, je už klišé. Pod spirituálnu a vôbec duševnú krízu človeka 20. storočia sa podpísali predsa aj iné činitele.
Naštrbené sebavedomie
"Rozhnevaný" filozof 19. storočia Friedrich Nietzsche pripravil filozofiu o boha tým, že ho vyhlásil za mŕtveho. Karol Marx zase človeka degradoval na úroveň pracovnej sily. Sigmund Freud vyniesol z hlbín ľudskej duše najtajnejšie úzkosti a analyzoval ich. Albert Einstein zároveň pripravil ľudstvo o dôveryhodnosť merania priestoru a času. Človek 20. storočia po tom, ako mu vieru v to, že sa môže stať pánom sveta a že boh nad ním bude bdieť, s naštrbeným sebavedomím uviazol, dnešným slovníkom povedané v "pustatine reality". Z tejto pustatiny sa však túžba po kontakte s nadprirodzenom nevytratila. Naopak, zintenzívnela. Oblasť mystických stavov, cirkvou stáročia tabuizovaná, sa zrazu stala lákadlom, z ktorého najväčšmi ťažili rôzni duchovní majstri, teozofickí vizionári, šarlatáni. Avšak i medzi nimi sa našli takí vzdelanci, ktorí cestu ľudstva za spirituálnymi výšinami dokázali obohatiť o nové inšpiratívne dimenzie.
Chémia náboženstva
Jeden z najkontroverznejších duchovných učiteľov, Georges I. Gurdjieff, v prvej polovici dvadsiateho storočia vniesol do skúmania spirituálnej práce revolučného ducha. Tvrdil, že okrem troch tradičných ciest vedúcich k mystickým zážitkom -- šlo o asketické disciplíny fakírov, jogínov a mníchov, zamerané buď na ovládanie tela alebo emócií -- existuje aj štvrtá, cesta figliara. Tá má údajne spočívať vo vynaliezavosti figliara schopného vyrobiť takú pilulku, ktorá nahradí dlhoročné, fyzicky i psychicky náročné úsilie askétov. Gurdjieffova odvážna "koncepcia" bola predzvesťou "chemickej duchovnej revolúcie", ktorá naplno rozkvitla v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Generácie, ktoré dospievali v povojnovom období, sa hľadania boha nevzdali; chceli ho však nachádzať individuálne, bez pomoci inštitúcií. Siahli preto nielen po stáročných orientálnych technikách extázy, ale aj po halucinogénnych drogách spôsobujúcich strhujúce náboženské zážitky, porovnateľné s tými, o ktorých písali mystici všetkých svetových náboženstiev.
Experimentovanie s psychedelikami a so stavmi tranzu čoskoro pritiahlo aj pozornosť takých svetoznámych vedcov a filozofov ako Aldous Huxley, Alan Watts, Carlos Castaneda, Michael Harner, Stanislav Grof, Milan Rýzl, Timothy Leary či Robert Gordon Wasson. Podľa posledného z menovaných všetky svetové náboženstvá mali dokonca svoj pôvod v rastlinných halucináciách dávnych vizionárov.
Centrum boha
Uvedomenie si vplyvu chemických látok presmerovalo hľadanie boha do oblastí ľudského mozgu. Začiatkom 90. rokov minulého storočia neurobiológ Michael Persinger použil lebečný magnetický stimulátor, prístroj, ktorý vyžaruje rýchlo kmitajúce magnetické polia do vybraných oblastí mozgového tkaniva. Zariadenie sa používa na stimuláciu motorických i vizuálnych oblastí kortexu, vďaka čomu sa môže vyvolať šklbanie svalstva alebo vizuálne zážitky u slepcov. Persinger stimuloval spánkové laloky a vyvolal "náboženské zážitky". Ďalšie kroky v tomto smere podnikol v roku 1997 neurobiológ V. S. Ramachandran a zrodil sa pojem "mozgové centrum boha". Vznikli otázky ako napríklad: Je "centrum boha" neurologický trik prírody, pretože viera v boha je nejakým spôsobom užitočná či už pre prírodu alebo spoločnosť? Náboženské vojny, zložitá symbolika, nádherné umelecké výtvory -- že by to všetko vzniklo len kvôli nejakej elektrickej aktivite mozgu? Alebo je "mozgové centrum boha" súčasťou väčšej duchovnej inteligencie a aktivita spánkových lalokov je cesta k hlbšiemu poznaniu?
Boh v genóme
Dermatológ František Novotný vo svojej knihe Bůh skrytý v genomu vyslovil hypotézu, že Boh je vlastne mimozemská civilizácia, ktorá dala impulz na rozšírenie života vo vesmíre. Podľa Novotného je tento "boh" zašifrovaný v genóme človeka: "Z genómovej inštrukcie hádam vzíde ešte dokonalejší človek či ľudstvo, nová vysoko inteligentná civilizácia, nový boh, ktorý opäť dokáže vyriešiť prenos života na inú planétu. Človek patrí bohu a stáva sa sám sebe bohom. Aj preto sa hlavným cieľom nových náboženstiev stáva rozvinutie vlastného ja, individuálnej sebadôvery či duše človeka. Preto aj funguje viera v boha starého i nového."
Nezáujem o dialóg?
Interpretácie obsahov, ktoré komunikuje náboženstvo, prechádzajú radikálnymi premenami. Slováci, aspoň podľa prieskumov, sú národ, pre ktorý je náboženský život dôležitý. Aký dosah naň môžu mať najnovšie "teórie" o bohu? "Myslím si, že zatiaľ nijaký, pretože náboženská viera na Slovensku je monolitná. Je to subkultúra, ktorá je taká veľká, že nemá oponenta, nemá možnosť vytvoriť podmienky pre dialóg. Veľmi presne to pomenoval hovorca Biskupskej konferencie Marián Gavenda, ktorý pred pápežovou návštevou na Slovensku povedal, že pápež má rád Slovensko preto, lebo nie je zaťažené polemikami. Podľa mňa je to znakom toho, že u nás nie je ochota klásť si otázky. A pritom sú to otázky, o ktorých sa v zahraničí bežne debatuje," hovorí evanjelický teológ a religionista Dušan Jaura.
Svet bez náboženstva je, zdá sa, nepredstaviteľný. Prečo? Jedna z možných odpovedí, z pera už citovaného Maria Vargasa Llosu, znie: "Len menšina môže žiť bez náboženstva a nahradiť ho kultúrou. Pre väčšinu smrteľníkov je mravnosť prijateľná len vo forme náboženstva. Ale aby mohla ďalej pokračovať, tak ako vo svojich začiatkoch v staroveku, keď predstavovala intelektuálny, kultúrny, vedecký a morálny pokrok oproti kultom, či ako v stredoveku, keď bola cirkev jedinou inštitúciou, schopnou dať spoločenstvu, zmietanému strachom, zmätkom a anarchiou nejaký poriadok, musí čeliť realite života."