Váš najnovší film Hezké chvilky bez záruky, ktorý sa premieta na Febiofeste, je plný nevyrovnaných ľudí a psychických problémov. Podávate ich s nadhľadom. Dokážete sa nad ne povzniesť aj v skutočnom živote?
- Určite ich beriem s nadhľadom. Všetko je to komédia, ten život. Komédia, lebo ľudia sú blbí. Podliehajú svojim problémom, nedokážu sa povzniesť, myslia si, že len oni sa trápia, nevidia druhých, nemajú súcit, nemajú záujem, sú strašne sebeckí, zamotaní, zauzlení do svojich ťažkostí... Zdá sa mi, že sú večne hlúpi, až do staroby nedospelí.
A vy ste už dospelá?
- Ja som už taká stará, že som dospelá.
Mimochodom, počas takmer dvojhodinovej projekcie Hezkých chvilek... viacerých divákov rozbolela hlava - asi to spôsobil neustály kmitavý pohyb kamery. Pracovali ste s ňou takto zámerne?
- Keď pozeráte Hezké chvilky na veľkom plátne a sedíte v treťom rade, samozrejme, že je to blbé. Taká koncepcia však bola vytvorená práve v záujme toho stlačenia, zhustenia príbehu a v záujme nemilosrdnej skutočnosti. Navyše, faktom zostáva, že niektorí ľudia majú poškodené očné pozadie.
S výsledkom ste teda spokojná?
- Áno, pretože ten film je užitočný. Divák vidí, že aj ostatní trpia, že sme zomletí, že musíme rozumieť sami sebe, a pritom nesmieme byť sebeckí. Musíme chápať ostatných.
Opäť ste obsadili Bolka Polívku...
- Potrebovala som osobnosť, a tou Bolek je. Okrem toho je dobrý herec, tak prečo by som ho nemala vo filme? Pretože som ho už mala? Neriadim sa pravidlami, nemám vôbec žiadne zásady. Nenávidím ich, pretože človeka okliešťujú. Mám robiť niečo len zo zásady a vysrať sa na to, čo si v skutočnosti myslím?
V nejakých mantineloch sa však pohybujete aj vy.
- V takých, že hovorím, čo si myslím.
Zažili ste tri - viac či menej obmedzujúce - režimy: vojnu, totalitu, súčasnosť. Ktorý považujete za najťažší?
- Teraz je to ťažké, rovnako ako to bolo ťažké predtým, keď šlo o hlúpu ideológiu. V komunizme musel človek klamať, ak chcel dosiahnuť svoj cieľ. Musel objaviť slabé miesta, aby medzi blbmi prekľučkoval, aby ho nezabili, aby mu neublížili. Boli schopní všetkého, ale pochopila som, že oni sa nenávidia aj medzi sebou.
Rafinovane ste kľučkovali namiesto otvoreného odporu?
- Mne samotná sociálna idea vyhovovala: starať sa o druhých, nemať všetko, nezožrať všetko sám... Ale, samozrejme, diali sa zločiny, ľudia sa vyvražďovali pre iný názor. Vtedy som sa už ťažko dostávala na vysokú školu. Prijali ma a hneď ďalší rok ma chceli vyhodiť. Ja som sa však ubránila.
Ako?
- Páchala som samovraždu.
Nechali si vás zo súcitu?
- Nie. Bola som zúfalá, pretože predtým som už jednu školu dobrovoľne opustila kvôli srdcovým záležitostiam. Zrazu som však pochopila, že vysokú školu musím mať, musím sa vymaniť z područia iných ľudí. Na FAMU som sa dostala cez robotnícku triedu. Najskôr som robila filmovú klapku. Ak ste boli šikovným mužom, dostali ste sa aj k samostatnej práci, ak ženou, nie. Videla som, že ma vždy budú šikanovať. Vymaniť sa dalo jedine cez tú vysokú školu, vydupala som si teda právo rozhodovať sama.
Prečo by vás niekto šikanoval?
- Zažívala som ústrky, šikanovanie, ako keby som bola totálny blbec. Robili mi rôzne schválnosti zo žiarlivosti či závisti. Predtým som sa poznala s Trnkom a s Werichom, preto sa ma v štábe snažili ponížiť. Keď niekde niečo spadlo alebo sa rozlialo, tak, samozrejme, pani Chytilová... Rôzne blbé fóry, ktorých som sa musela zbaviť.
Preto ste od roku 1969 mali nútenú tvorivú pauzu?
- Mala som kameramana, ktorý - rovnako ako ja - túžil experimentovať. Počnúc Sedmikráskami sme robili čím ďalej štylizovanejšie filmy. Potom ich už komunisti nechceli. Báli, že alegórie skrývajú zakázané myšlienky. Nerozumeli tomu. Okrem toho na to nemali, nezaujímalo ich to.
Čomu vďačíte za to, že ste sa po šiestich rokoch vrátili?
- Keď sa režim vydusil vo vlastnej šťave, vymenili sa aj ľudia. Keďže sa robili rýdzo náborové politické látky a ľudia im nechodili do kina, ozvali sa. Ja som však stále niečo ponúkala, nikdy som neverila, že by ma mohli úplne odstaviť. Bola som zamestnankyňou Barrandova, ale keď som urobila vlastný film, snažili sa neukazovať ma, chceli ma dostať do nejakej pomocnej pozície. To sa mi nepáčilo. Mala som byť klapkou na filme, ktorý som sama napísala?
Neuvažovali ste o emigrácii?
- Keďže som s filmami cestovala aj von, ponúkalo sa mi to. Dostala som ponuku trojročnej pracovnej zmluvy v Paríži. Mala som však dieťa a nechcela som, aby mi z neho vyrástol cudzinec. Oni hovorili, že mi zariadia byt a opatrovateľku, tak som súhlasila pod podmienkou, že budem mať absolútnu slobodu v rozhodovaní. Tvrdili, že si budem môcť robiť všetko, čo napíšem. Nakoniec však vysvitlo, že by mi chceli dosadzovať hercov. Tak z toho nič nebolo. Ostala som doma.
Pre pár hercov?
- Možno by som nakoniec prekonala všetky rozhodovacie procesy, možno by som sa vyhádala a nakoniec by som si tam zvykla, ale mám silný vzťah k Česku. Mala som strach, že nebudem rozumieť tamojšej vnútornej situácii, že budem nútená robiť to, čo robil Miloš Forman v Amerike. Musel nakrúcať cudzie veci, ocitol sa v pozícii ilustrátora. A ja som chcela robiť autorský film.
Spomínali ste, že vám bola blízka komunistická ideológia...
- Áno. Ale komunizmus tu nikdy nebol. Komunizmus by bol vtedy, keby nikto nič neplatil, všetci by sme pracovali a boli slobodní. To sa však nikdy nedocielilo. Bola tu akási tendencia k socializmu, všetci sme na tom boli ekonomicky takmer rovnako, až na angažovaných politikov, ktorí mali iné možnosti. My, ktorí sme robili filmy, sme sa dostali aj von. A mňa nelákalo opustiť tento štát, vykašľať sa naň a ísť si za svojím, žiť svoj život pre seba. Mňa zaujíma celá spoločenská situácia. Ľudí musí ťahať nejaká solidarita.
Tú by ste vo Francúzsku prejaviť nemohli?
- Už som bola dosť stará, mala som vyše tridsať. Musela by som všetko vypátrať. Ale dnes, keď u nás vidím ten kapitalizmus a hrabivosť... Francúzsko má sociálne a umelecké zariadenia, ľudia sa snažia vymaniť kultúru z diktátu trhu a peňazí. U nás všetci drú, živoria, ani si neurobia voľno, aby im náhodou niečo neuniklo, aby zarobili, čo môžu. Pracujú do ôsmej večer, nanajvýš idú na dovolenku, nestarajú sa poriadne o deti, je zbesilá doba. Štát nepodporuje zdravotníctvo, ani školstvo. Ja by som ich nakopala!
Naozaj myslíte politicky. Často sa k situácii vyjadrujete, trpíte nedostatkom žien - političiek. Myslíte, že keby ich bolo viac, bolo by nám lepšie?
- Neviem, ale teraz je to nespravodlivé. Musí sa uzákoniť, aby boli ženy napríklad platené rovnako ako muži. Nemôžu dostávať menej len preto, že sú ženy, preto, že rodia aj tých mužov. Muži rozhodujú, že žena je menejcenná. Prosím vás, to je absurdné! Neľudské! Antihumánne!
Na vlastnej koži som to nikdy nejako zvlášť nepocítila.
- Nuž, keď budete mať rodinu, budete menej platená, nebudete mať dostatok času, budete sa starať o deti a prídete o pracovné možnosti, kariéru a všetko napriek tomu, že budete vzdelaná, budete zaostávať. Budete sa totiž chcieť venovať rodine. A štát nie je uspôsobený tak, aby vám straty vynahradil. Preto by sa tá druhá polovica, ktorá je slobodnejšia, pretože nerodí, mala starať. Oni vám skrátka nasejú do tela semená a vy sa starajte...
Takže dobrý muž už nežije?
- No sú. Ale tí na to možno nemajú. Obyčajne ten, kto je dobrý, nie je bitkár, nedokáže si vydobyť pozíciu. A zasa tí, ktorí na to majú a majú dosť peňazí, robia len to, čo musia. Kde je cit a zodpovednosť? Každý je sebec, ak má príležitosť na to, aby ním bol. Musí sa dostať pod zákon, že je to amorálne!
Neplánovali ste aktívny vstup do politiky?
- Nie. Nemám na to čas, ale myslím si, že je dôležité, aby sme sa vybabrali z bahna. Ľudia sú leniví, z pohodlnosti nikto nič neurobí. Ak predsa vidím, že niečo nie je správne, tak niečo vykonám, a nie len prihliadam. Všetci sa len vezú. Ľudia predsa majú v hlave mozog a musia sa podľa toho chovať.
Zniete tak angažovane! Po premiére vášho dokumentu o kostýmovej výtvarníčke, vašej spolupracovníčke Ester Krumbachovej, ste povedali, že ste jej závideli schopnosť užívať si. Vy si užívať nedokážete?
- Ale Ester bola aj sebecká, pretože žila dlhodobo sama. Nedokázala vo vzťahu robiť kompromisy, čo je napríklad v rodine nevyhnutné. Nikdy to nie je dokonalé, ale kompromisy strácajú zmysel až vtedy, keď je niečo zásadne mimo, až keď sa radikálne spletiete a vidíte, že ten druhý človek je niečo iné, niečo divné. Prvé dva roky vo vzťahu ste v rauši, hormóny si vzájomne vyhovujú, vládne určitá slepota, nepoznáte charakter. Až keď to opadne, vidíte skutočné záujmy človeka, jeho schopnosť tolerovať druhého, diskutovať, neznásilňovať partnera, že niečo musí byť iba tak, a nie inak...
Čo je vo vzťahu už "zásadne mimo"?
- Bezohľadnosť. Mala som napríklad strašne žiarlivého manžela. A ja nie som schopná byť vlastnená.
Nechcete vlastniť milovanú osobu?
- Mala som skvelého otca. Bol vzorom muža, ktorý dokáže obetovať veci pre rodinu. Vrúcny, tiež výbušný. Ten teda dokázal udrieť! Dostávali sme nakladačku aj gumenou šnúrou od žehličky. Nikdy som však u seba nezaznamenala, že by som ho preto nenávidela. Pretože on to bral ako trest a tým to bolo vybavené, šlo sa ďalej.
Kdesi ste sa vyjadrili, že prvé štádium starnutia je najlepšie, pretože s vami prestane lomcovať sex a získate veľa voľného času. Bol vám azda na obtiaž?
- Sex žerie čas, to je pravda. Niekedy totiž uvažujete o veciach iba z jedného hľadiska. Tie vlny, ktoré vás k niečomu tiahnu, vám zatemňujú myseľ, schopnosť rozoznávať. Túžite ísť. Príroda je potvora.
A je život bez sexu bohatší?
- Nie, len ja som vždy robila to, čo sa mi chcelo. Keď sa mi to teraz nechce... Možno to na mňa ešte príde!