Nie je jednoduché skĺbiť obrazy krutého mučenia, znásilňovania a zabíjania s mystickými scénami. Výsledkom môže byť výsmech na renomovanom filmovom festivale, búrlivé reakcie v médiách, ale aj standing ovations vďačného publika. Svoju skúsenosť s takýmito reakciami majú tvorcovia filmu Prekliata Argentína, ktorý sa v týchto dňoch dostáva do našich kín. Film podľa románovej predlohy Lawrenca Thorntona o osude novinárky, ktorá jedného dňa "zmizne", nakrútil Oscarom ocenený scenárista a režisér Christopher Hampton.
Príbeh sa odohráva v období, keď vojenská junta počas argentínskej "špinavej vojny" v rokoch 1976 až 1983 v rámci boja proti ľavicovým povstalcom postupne zlikvidovala 30-tisíc civilistov. Príbuzní mnohých z nich dodnes presne nevedia, čo sa s ich blízkymi stalo. Hlavná hrdinka Cecilia (Emma Thompson) v úvode filmu upozorňuje na absurdnosť celej situácie, keď vysvetľuje manželovi Carlosovi (Antonio Banderas), prečo chce a musí písať článok o tom, že armáda v krajine unáša deti -- študentov, ktorí v škole vypísali obyčajnú petíciu. Odmieta varovania, že sa zahráva z ohňom a napokon sa sama ocitá v rukách armády.
Možno nie je náhoda, že sa k magickému realizmu priklonilo viacero latinsko-amerických autorov a výnimkou nie je ani Lawrence Thornton. Mnohé z týchto krajín zažili sociálne napätia, vojenské prevraty a teror, ktorému padli za obeť tisícky ľudí. V takejto situácii ľuďom ostáva najmä predstavivosť, ako to prezrádza jeden z hrdinov filmu. Carlos sa snaží manželku vypátrať a pritom zistí, že má schopnosť vidieť, čo sa stalo s mnohými zmiznutými. V záhrade jeho domu sa schádzajú matky a príbuzní a divák spolu s nimi sleduje popravy v pampe, mučenie na tajných miestach, znásilňovanie žien a dievčat, ale aj prípady, keď sa ľuďom podarilo zachrániť. Kritikom na filmovom festivale v Benátkach sa mohlo zdať smiešne, že Antonio Banderas počas pátrania nasleduje sovu, ktorá mu ukazuje cestu; že po tom, čo mu unesú aj dcéru, leží na dlážke a hrá smutne na gitaru. Emma Thompson, ktorá niekoľko rokov pracovala pre jednu z latinskoamerických nadácií na pomoc obetiam mučenia, však postoj kritiky považuje za cynický. "Zdalo sa nám veľmi dôležité upozorniť na problém, o ktorom sa dnes veľmi nehovorí. Mučenie je jedným z našich tabu. Odohráva sa v tajnosti, je ilegálne." Scéna, keď sa Carlosovi podarí dostať k vysoko postavenému členovi junty generálovi Guzmánovi, sa môže zdať nerealistická a prehnaná. Ukazuje však muža, ktorý napriek všetkému, čo vidí okolo seba, nemá strach. Až vtedy sa divák dozvie to, čo by mohol poznať ešte pred príchodom do kina, ak by sa do distribúcie dostal správny preklad názvu filmu. Argentína nie je prekliata (taký bol možno režim, s ktorým sa dodnes nevyrovnala), ale vysnená. Predstavivosť a nezávislosť myslenia je to, z čoho majú diktátori panický strach. Preto musela "zmiznúť" Cecilia a tisícky ďalších ľudí, ktorí si dovolili čo len trochu kritický pohľad. Film možno nie je rovnako vydarený ako témou podobná Polanského Smrť a dievča, no pozerať sa naň z hľadiska čisto umeleckých kritérií by bolo nešťastné. Je svedectvom a pamiatkou na tých, ktorí skončili v masových hroboch, tajných väzeniach či popraviskách.
StoryEditor