Vo svetovej fantastike sa čosi deje. Sci-fi, a v posledných rokoch predovšetkým fantasy, preniklo do hlavného prúdu nevídanou mierou, každý vie, kto je Harry Potter a Pán prsteňov, všetci videli Matrix a Hviezdne vojny a v najbližšom čase to ani nebude inak. Vo svete rovnako ako doma. Čistokrvný fantasy román zázračného mladého autora Christophera Paoliniho Eragon sa len nedávno objavil v slovenskom preklade, jeho pokračovanie Eldest sa dokonca dostalo do večerných správ ako knižka, ktorá sa predáva ešte lepšie než aktuálny Harry Potter. Na film sa môžeme tešiť na budúci rok. Pred tým nás však ešte čakajú Kroniky Narnie, fantasy sága so silným katolíckym podtextom Clifforda Stapleda Lewisa, slovenský preklad je pred dokončením, film príde do kín v januári.
Všetko toto sa deje na očiach najširšej masy, odzrkadľuje to však boom v rámci žánrov či literárnych podsystémov, ktorý už zvonku tak veľmi nevidno. Literárna fantastika prežíva jedno z najplodnejších období, v posledných troch -- štyroch rokoch sa dokonca začalo nahlas uvažovať o vzniku nových subžánrov.
Kým New Weird, primárne vlastne temná mestská fantasy, reprezentovaná trebárs brilantným Chinom Mievillom, už má v československom kontexte vlastnú edíciu, sesterský prúd, rovnako silný, nazvaný New Space Opera, sa jej dočkal až teraz. Otvára ju fascinujúci epický sci-fi veľkoromán amerického spisovateľa Dana Simmonsa Ílion. Je fajn, že edícia New Space Opera vydavateľstva Laser začína práve Simmonsom, inovatívne postupy nepodobné ničomu, čo sa dovtedy v sci-fi vyskytlo, sa objavili už v jeho raných dielach, predovšetkým v sérii Hyperion / Endymion. V nich Simmons vlastne prepisuje, reinterpretuje veľkolepú epickú báseň Hyperion britského romantického autora Johna Keatsa. Unikátnym spôsobom beletrizuje básnický text písaný blankverstom a tvorí k nemu unikátny posttext. V tej najzjavnejšej rovine, samozrejme, vzniká viac-menej konvenčný sci-fi príbeh, nazeraný síce z piatich rôznych uhlov pohľadu, ale inak ničím neprekvapujúci, o úroveň vyššie sa však deje bizarná fascinujúca intertextuálna hra. Simmons reprezentuje ten spôsob práce s vedecko-fantastickým ozvláštnením, ktorý robí zo sci-fi pomerne elitársku, intelektuálne vysoko náročnú záležitosť. Ílion je Hyperionu v mnohom podobný. Namiesto Keatsa je tu Homér a jeho Ílias, namiesto blankverstu daktyly a trocheje. Samotný román je opäť posttextom, ktorému sa síce dá rozumieť aj bez znalosti Homéra a vedomia o celom mýtovo-beletristickom kontexte Trójskej vojny, ale vychutnáte si ho v celej šírke a hĺbke až vtedy, keď sa v tejto problematike viac ako orientujete.
Profesorovi, znalcovi klasickej filológie Thomasovi Hockenberrymu sa splnil životný sen, o ktorom ani netušil, že ho má. Dostal šancu na vlastnej koži prežiť to, o čom dosiaľ len prednášal, keď sa ocitne (a tu je to vedecko-fantastické ozvláštnenie) priamo pred bránami obliehanej Tróje. Díva sa na vojnu očami človeka, ktorý vie, ako to dopadne, pohybuje sa medzi prostými vojakmi, skúma hlbšie motivácie bohov aj ľudí. V realite zatiaľ prežívajú degenerované negramotné zvyšky ľudskej rasy v zvláštnej totalite, ovládané tými, ktorí zdanlivo slúžia. A do príbehu vstupuje ešte tretí aspekt, tajomná rasa obývajúca mesiace Jupitera, ktorá so znepokojením sleduje kvantové deje, ktoré hýbu slnečnou sústavou. Takmer osemstostranový príbeh s troma hlavnými a asi šiestimi vedľajšími dejovými líniami sa nedá stručne načrtnúť tak, aby dával zmysel. Simmons ho splieta ako Arachné pavučinu, postupne skladá obraz, ktorý je, samozrejme, predovšetkým oslavou a prerozprávaním Homérovej Ílias, ale zároveň funguje ako bizarné podobenstvo o ľudskej rase už dávno vopred odsúdenej na zánik. Nie je to ľahká knižka, a predsa sa ľahučko číta. Je to to najlepšie z vedeckej fantastiky, čo tu za posledné roky vyšlo. Vo svete fantastiky sa čosi deje, je úžasné, že tentoraz môžeme byť pri tom.
StoryEditor
Ílias podľa Simmonsa
set