Čína, v rozprávkach Tisíc a jednej noci vykresľovaná ako bájna krajina, na začiatku 20. storočia tragicky zaostalá, sa prebúdza. Nadchádzajúce desaťročia zrejme nepoznačí len kultúrny vplyv USA, ako si to mnohí myslia, ale aj najľudnatejšej krajiny sveta.
Jasper Becker, redaktor pekinského periodika South China Morning Post v knihe Čína na prelome storočia hneď na začiatku píše: "Čína je pravdepodobne najstarším štátom na svete. Korene čínskej štátnosti siahajú až do čias pred dvetisíc rokmi. Nedá sa vylúčiť, že Čína je aj najdlhšie existujúcim štátom na svete." Faktom je, že kým na celom svete vznikali väčšie i menšie ríše, cisárstva, štátne útvary, zatiaľ Ríša stredu - ako Čínu nazývajú jej obyvatelia -- si kontinuitu svojej civilizácie uchovala tisícky rokov. Jej kultúra neovplyvnila len okolité krajiny, ale aj dobyvateľov, ktorí sa snažili Čínu podmaniť. Cudzí vladári, hoci aj kočovníckeho pôvodu, ktorí v Pekingu zasadli na trón Syna nebies, väčšinou neodolali vplyvu čínskej kultúry. A tak Čína pokoriteľov premáhala kultúrnou nadradenosťou.
Z polí do biznisu
Americký filozof Samuel Huntington v knihe Stret civilizácií rozdelil svet do piatich "ideologických" oblastí. Krajiny Ďalekého východu, alebo, presnejšie, štáty obývané príslušníkmi mongolskej rasy, označil za konfuciánske. Je to veľmi zjednodušujúce označenie. A to nielen vzhľadom na Japonsko, Mongolsko či Vietnam, ale najmä vzhľadom na Čínu. Je síce pravda, že konfucianizmus vzišiel z Číny, no na formovaní čínskeho myslenia sa veľkou, ak nie rovnakou mierou podieľali aj taoizmus a budhizmus, ktoré sa napájali zo žriediel ľudovej múdrosti. Čína vždy bola predovšetkým agrárnou krajinou, jej ľud bol pevne previazaný s prírodnými cyklami. Úlohou cisára - Syna nebies - bolo starať sa harmonickú komunikáciu medzi nebom a zemou. Akokoľvek však bol cisár zástupcom nebies, v časoch nespokojnosti ho ničivé roľnícke povstania zosadili. Becker píše, že v Číne "základňu spoločenskej pyramídy predstavujú roľníci, ktorých je približne miliarda". A hoci chudoba a zaostalosť na čínskych dedinách sú ešte stále veľmi veľké, postupne sa stávame svedkami jedinečného hospodárskeho zázraku.
Skromnosť a usilovnosť
"Prudkých" hospodárskych zázrakov v Ázii bolo už niekoľko: Japonsko, Malajzia, Singapur, Indonézia, Thajsko. Lenže Čína je najľudnatejšia krajina sveta. A pre Číňanov je charakteristická otvorenosť voči všetkým novotám. K tomu treba prirátať pokoru, nenáročnosť, flexibilitu, pracovitosť - tak ihneď pochopíme tajomstvo "čínskeho úspechu". Postoj Číňana k práci sa líši nielen od európskeho, ale aj vôbec od postoja iných orientálnych národov. Najvýstižnejšie ho vyjadril filozof Meng-c´ (371 - 289 pred n. l.), podľa ktorého človek nemá urýchľovať rast obilia, ale na druhej strane by sa niečím mal neprestajne zapodievať. Podľa Egona Bondyho, autora knihy Čínska filozofia, toto uchránilo Čínu "ako od nášho európskeho stále uponáhľanejšieho manipulovania všetkým, tak od ,orientálneho´ far niente".
Malé Číny
Lin Jü-tchang, veľký propagátor čínskej kultúry na Západe v dvadsiatom storočí, charakterizoval príslušníkov svojho národa takto: "Číňania sú prozaickí, tvrdí ľudia. Nepoznajú nezmysly, nežijú preto, aby umierali, ako to predstierajú kresťania, ani nenaháňajú po svete utópie, ako to robí mnoho ľudí na západe." Podľa Lin Jü-tchanga Číňana nebude mrzieť, ak nemôže mať hneď to, po čom mu srdce prahne: "Túži mať niekoľko vysokých stromov okolo svojho obydlia, ak ich však nemôže mať, rovnaké šťastie mu poskytne aj krpatý datľovník na dvorčeku." James Cantlie, ktorý v roku 1892 viedol v Hongkongu lekársku školu, povedal: "Každý, kto len trochu pozná Číňanov, dobre vie, že pevnosť v zámeroch je pravdepodobne ich najstálejšou charakteristikou."
V knihe Číňania 21. storočia Ľubica Obuchová z Orientálneho ústavu Akademie věd ČR píše, že v krajinách, kde sa čínska komunita ekonomicky presadila, sa Číňanom zazlieva ich snaha zhromažďovať bohatstvo a pracovať do úmoru. Ďalším nápadným znakom je, že Číňania mimo svojej krajiny sa zriedkakedy asimulujú a skôr si okolo seba vytvárajú vlastnú, uzavretú "malú Čínu".
Legenda o panmongolizme
Niekdajšia fóbia zo sily Číny, manifestovaná raz v proroctvách o "žltej invázii", potom zase v úzkosti ruských filozofov z možného zjednotenia žltej rasy pod (japonskou) vlajkou panmongolizmu, sa dnes prejavuje v obavách z čínskej ekonomickej sily. "Žltá invázia" na Západ teda už dorazila: no nielen v podobe cenovo prístupného, nie vždy najkvalitnejšieho tovaru a početných zástupov čínskych vysťahovalcov, ale aj vo forme na Západe stále populárnejších, veľmi adaptabilných duchovných systémov taoizmu a budhizmu. Čínskemu mysleniu sa mnohí Európania a Američania otvárajú dobrovoľne, rozčarovaní z prázdnoty vlastných etických systémov.
"Strašné stretnutie dvoch svetov," ktoré v spise Legenda o Antikristovi spomínal na začiatku dvadsiateho storočia filozof Vladimír Solovjov, sa teda koná len v zdanlivo apokalyptickom prevedení.
Ríša obchodu
Flórián Farkas, IT špecialista z haagskej pobočky IBM, v štúdii Ázijská renesancia uvádza, že svet si za posledné desaťročia musel zvyknúť na to, že z Číny sa stalo šieste najväčšie hospodárstvo, štvrtý najväčší obchodný národ a tretí najväčší dovozca. V roku 2002 Čína vytlačila Spojené štáty z prvého miesta na rebríčku krajín v príjme zahraničných investícií. Podľa prognózy investičnej firmy Goldman Sachs, ak hospodársky rast Číny do roku 2050 postupne klesne na 3 percentá, Čína bude najväčším hospodárstvom na svete. Podľa Farkasa rozmach Číny výrazne ovplyvní aj charakter Európy: "V západnej Európe by sme sa mali znovu zamyslieť nad základnými hodnotami našej civilizácie, mali by sme prehodnotiť naše spoločenské, politické, náboženské systémy." Podľa Obuchovej vplyv Číny na svetovú ekonomiku je väčší než by to zodpovedalo počtu jej obyvateľov.
Hybridný obor
Z ľudsko-právneho hľadiska západné demokracie súčasnú Čínu vnímajú ako autoritársky policajný štát. Že by Čína bola emblémom akejsi tretej cesty, hybridom politického režimu, ktorý na jednej strane neuznáva slobodu prejavu a na strane druhej dáva priestor "kapitalistickej" ekonomike voľného trhu? "Už samotné slovo ,autoritársky´ má v Číne iný význam ako v Európe," vysvetľuje sinologička Daniela Zhang Cziráková: "Číňania totiž autoritu vnímajú ako prirodzenú záruku bezpečnosti. Treba si uvedomiť aj to, že v Číne vláda nezasahuje do ekonomiky. Tá si kráča svojou cestou. Dá sa dokonca povedať, že miera ekonomickej slobody je v Číne väčšia ako v západnej Európe. Renomované firmy presúvajú výrobu svojich produktov nielen do juhovýchodnej, ale aj do Číny." Na margo cenzúry Cziráková dodáva: "Vláde najväčšmi prekáža otvorený politický protest."
Čína už bezmála tri desaťročia nie je tou krajinou, ktorou bola za čias Maovej diktatúry. Reformy začali nástupom Teng Siao-pchinga v polovici sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia a prakticky pokračujú podnes. Liberalizácia sa prejavuje aj v umení a literatúre. Inak by mladá spisovateľka Wej Huj asi ťažko mohla vyvolať svojím románom Shanghai Baby škandál...
Počínštená Európa?
So zaostalosťou Číňanov to asi nebude až také tragické, ako to kedysi opísal vo svojom satirickom sci-fi Kronika mesta Kocúrkova ľavicový, inak svetom uznávaný spisovateľ Lao Še. Ekonomická sila, pružnosť a vytrvalosť Čínu v blízkej budúcnosti pravdepodobne pasujú za svetovú veľmoc v každom ohľade. Zrejme opäť prichádza čas Číny, aby sa stala nielen vodcom najľudnatejšieho svetadiela, ale aj mocou, ktorá zasahuje do osudov západných ekonomík. David Wingrove vo svojej vedecko-fantastickej ságe Ríša stredu urobil z Číny nie svetovú, ale priam kozmickú veľmoc: v dvesto rokov vzdialenej budúcnosti je Čína stredom sveta a Čung Kuo (Ríša stredu) už neoznačuje krajinu, ale planétu Zem, na ktorej vládne ideológia inšpirovaná taoizmom a konfucianizmom...
Podľa orientalistky Ľubice Obuchovej je dnes už nepochybné, že "21. storočie bude naozaj storočím ázijsko-pacifickej oblasti". Aj preto sa štúdium čínskej problematiky stáva nevyhnutným.
Západnú civilizáciu čaká nepochybne zaujímavý vývoj. Predvídal ho aj Hermann Hesse, keď v roku 1919 napísal, že "súmrak Európy" je vlastne návratom do lona Ázie, k prameňom. Podľa Hesseho sa tento "súmrak" odohrá v dušiach prostredníctvom reinterpretácie opotrebovaných symbolov a duchovných hodnôt...