Zároveň musíme pripomenúť, že na rovnakú otázku hľadajú odpoveď aj ďalšie svetové náboženstvá.
Dánsky budhista, láma Ole Nydahl, na otázku, či si myslí, že Tibet sa ešte niekedy môže vrátiť k svojej pôvodnej podobe, okrem iného odpovedal: "Šanca na obnovu Tibetu nejestvuje. Viem, že dalajláma verí, že sa mu podarí dožiť svoj život v Tibete, ale starý Tibet sa už nikdy nevráti. Bol približne na tej úrovni ako Európa v roku 1450. Bol to úplný stredovek, nijaká demokracia, nijaké sociálne práva, vzdelanie, ale jestvovala tam skupina ľudí, ktorí boli schopní po celý čas udržiavať informácie o mysli, pretože tam mali na to vhodné podmienky spočívajúce v izolácii územia. A práve tieto vedomosti sa snažíme uchovať. Nie tibetskú politiku ani kultúru, nič z toho, iba vedomosti o tom, ako funguje myseľ." V tejto odpovedi, hoci sa to na prvý pohľad možno nezdá, je obsiahnutých hneď niekoľko tém, ktoré súvisia s "krízou autorít". Napríklad bezproblémová adaptabilita budhizmu. Z hľadiska budhizmu je záchrana tibetských vedomostí "o tom, ako myseľ funguje" podstatnejšia ako "rekonštrukcia" starého Tibetu, pretože ide o všeobecne zrozumiteľné a praktické poznanie.
Otrasená autorita
Lámove slová vypovedajú ešte o jednom fenoméne: konkrétne o tom, že Západ je dnes budhizmu otvorený väčšmi než kedykoľvek predtým. Za touto otvorenosťou sa nepochybne skrýva hlboká nedôvera voči domácim, európskym duchovným autoritám.
Za neomylnú strážkyňu konzervatívnych hodnôt sa v Európe považovala katolícka cirkev. Nebývalý rozkvet "mimoeurópskych" a "nekresťanských" náboženstiev však svedčí o tom, že autorita, ktorej sa cirkev tešila bezmála dve tisícročia, môže byť značne otrasená.
Nemecký teológ Hans Küng vo svojej knihe Katolícka cirkev píše: "Musím, žiaľ, konštatovať, že bezprecedentný proces narúšania cirkevnej autority pokračuje v mnohých krajinách. Sprievodným znakom je, že cirkvi opúšťajú duchovní, milióny ľudí sa od cirkvi odvracajú a médiá či ľudia majú k cirkvi všeobecne ľahostajný, ba až nepriateľský postoj. Pápežova neomylnosť stratila dôveryhodnosť okrem malej fundamentalistickej menšiny aj medzi katolíckym obyvateľstvom v Nemecku." Podľa tohto teológa sa pritom črtá väčšia hrozba - počet cirkevných manželstiev, resp. pravidelných návštevníkov kostolov, sa znížil o dve tretiny, zatiaľ čo počet krstov o tretinu. Počet kňazov dosiahol v Nemecku dokonca historicky najnižšiu úroveň.
Na počiatku nebol dogmatizmus
O kresťanstve, ktoré je svojím učením o miernosti a neubližovaní dosť príbuzné s budhizmom, môžeme tiež povedať, že sa dokázalo prispôsobiť podmienkam v iných krajinách. Najtypickejšiu podobu získalo v Európe, hoci sa zrodilo a utváralo na Blízkom Východe a v Malej Ázii. Podobne to bolo aj s budhizmom, ktorý síce vznikol v Indii, no dnešnú, po celom svete rozšírenú, v podstate dosť homogénnu formu mu dali kultúry Siamu, Tibetu, Číny a Japonska. Ďalšou podobnosťou oboch veľkých náboženstiev bola vzbura proti autoritám. Ježiš Kristus sa vzbúril proti judaistickému konzervativizmu, kým Budha sa postavil proti aristokratickému životu svojho otca, proti triede kňazov, proti akémukoľvek dogmatizmu a tiež proti autorite rodiny. Svojou náukou sa pokúsil v Indii, samozrejme, nenásilne, zničiť kastový systém. Nedopadlo to nijako slávne: kasty v Indii pretrvali dodnes, krajinu v značnej miere ovláda rigidný až fundamentalistický hinduizmus a Budhova náuka má svojich prívržencov skôr na Ďalekom východe, v Európe, Spojených štátoch a v Austrálii. V Indii, ktorá inak vždy bola a zostáva voči najrozmanitejším náboženstvám a kultom neobyčajne tolerantná, budhizmus teda veľa šťastia nemal.
Jedným z neprehliadnuteľných rozdielov medzi kresťanstvom a budhizmom je fakt, že budhizmus, hoci je celosvetovo rozšírený a ľahko aplikovateľný - azda len s výnimkou islamských krajín - všade na svete, nevytvoril takú silnú, hierarchizovanú autoritársku cirkev s globálnou pôsobnosťou ako Rím.
Časový sklz
Hoci Kristus nemal rád farizejov a židovských veľkňazov, katolícka cirkev si svoje pozície upevnila práve vďaka zdôrazňovaniu vlastných i svetských tradičných autorít. Aj dnes, ako už toľkokrát v dejinách, musí čeliť kríze najmä preto, lebo jej predstavitelia nereagujú dostatočne otvorene, flexibilne na aktuálne podnety a potreby čias. Hans Küng jedny z možných koreňov tejto krízy interpretuje takto: "Pri každom rozhodnutí, väčšom či menšom, sa cirkev odvolávala na Ducha Svätého, na apoštolskú autoritu, ktorú jej údajne dal Kristus. Potvrdilo sa to v roku 1968, keď Pavol VI. svojou novou nešťastnou encyklikou Humanae vitae, encyklikou proti antikoncepcii, pripravil cirkev o dôveryhodnosť a dostal ju do krízy, ktorá trvá dodnes. A opäť ten časový sklz vo vývoji cirkvi v porovnaní s vývojom spoločnosti: táto reakčná encyklika sa objavila presne tri mesiace od mája 1968, keď sa vo Francúzsku začali veľké demonštrácie, ktoré v podstate spochybňovali tradičné autority. Encyklika Humanae vitae predstavovala prvý prípad v cirkevných dejinách dvadsiateho storočia, keď veľká väčšina ľudu a kléru vypovedala pápežovi v dôležitej otázke poslušnosť..."
Izolácie a informácie
Tie charizmatické osobnosti, ktoré sa pridržiavajú dogiem, nezriedka predstavujú tlak, ktorý v spoločnosti vyvoláva nejakú reakciu, podnecuje k činu, aktivizuje. Dalo by sa povedať, že aj konzervatívna autorita má svoj podiel na "zdynamizovaní" života spoločnosti. Nie je teda celkom pravda, že tvrdošijný konzervatívny postoj vývoj úplne zabíja; vyvoláva totiž napätie, ktoré inšpiruje k pohybu.
Druhou stránkou dogmatickej strnulosti je fakt, že v určitom zmysle napomáha uchovávanie, "konzerváciu" niektorých hodnôt. Poukázal na to aj láma Ole Nydahl, keď - v úryvku citovanom v úvode - spomenul význam izolácie Tibetu.
Nedôvera v neomylnosť katolíckej cirkvi je vo veľkej miere spôsobené prílevom informácií o iných duchovných prúdoch. Začína byť jasné, že katolicizmus je len jednou z alternatív duchovného života, že jestvuje množstvo iných, na dobové výzvy neraz aj pružnejšie reagujúcich náboženstiev a duchovných hnutí. Treba si uvedomiť, že v čase, keď sa formovalo učenie o katolíckych dogmách, ani cirkev, ani národy Európy nemali k dispozícií také podrobné a také rozsiahle vedomosti o iných spirituálnych tradíciách ako dnes. Viedlo to k vybudovaniu pocitu výnimočnosti a nadradenosti nad ostatkom sveta; k moralizovaniu, poučovaniu a násilnému "naprávaniu" "nekresťanských" kultúr.
Sústrediť sa na daný okamih
Napriek evidentným príznakom krízy, v katolíckej cirkvi existujú smery, ktoré sa už otvárajú dialógu s inými náboženstvami. Prácu nesmierneho priekopníckeho významu vykonali napríklad jezuiti, skúmajúci možnosť zapojenia východných meditačných cvičení do života veriacich. Stačí si spomenúť na podnetné knihy Huga M. Enomiya-Lassallea, SJ, či Anthonyho de Mella, SJ. Známy český teológ Tomáš Halík v úvode Lasselleho knihy Zenová meditácia napísal: "Buďme vďační za ľudí, ktorých prostredníctvom prichádza do nášho mnohokrát súmračného storočia svetlo a hradby predsudkov medzi ľuďmi, kultúrami a konfesiami ustupujú ako prchavé tiene." Žiaľ, počas pontifikátu pápeža Jána Pavla II. sa jezuitské autority netešili veľkej obľube...
Je zrejmé, že ak katolícka cirkev chce pre budúce generácie uchovať všetko to, čo je pre ľudstvo hodnotné a overené časom, mala by byť väčšmi ústretová a menej poúčajúca. To si však bude vyžadovať pestovanie bdelosti. Výstižne o tom v knihe Anjeli pre život píše benediktínsky mních Anselm Grün: "Bdelosť je znamením duchovného človeka nielen pre mníchov zen-budhizmu, ale aj pre západných mníchov. Aj svätý Benedikt vyzýva svojich bratov, aby s kláštorným náradím zaobchádzali starostlivo a opatrne. Všetko je to vzácne ako posvätné oltárne náčinie. (...) Aj my často nevedomky zaobchádzame so svojimi knihami, s riadmi, s náradím. Aj my často nevedomky búchame dverami. Zrejme všetci vo svojej každodennej neopatrnosti a nevedomosti potrebujeme anjela bdelosti, ktorý nás vždy znova postrčí, prebudí a ktorý nás upozorní na to, že sa máme sústrediť na daný okamih, že máme plnú pozornosť venovať tomu, čo práve robíme."