Miškov otec zomrel náhle minulý rok v októbri. „Tá situácia bola... Je to neprenosná skúsenosť. Kto nezažil, nevie. Keď zažijete smrť blízkeho človeka, úplne sa vám zrúti svet. Ja som bola ako v čiernej diere. Žiaľ bol naozaj veľký. Zároveň som vedela, že takisto zle, ako ja, sa cíti aj moje malé dieťa. Rozmýšľala som nad tým, kde hľadať preňho pomoc. Viem, že platí to, čo v lietadle, že najprv mám hľadať pomoc pre seba a potom pre dieťa, ale ja som to urobila naopak. Hneď som začala hľadať pomoc pre Miška, a potom samozrejme aj pre mňa,“ hovorí Miškova mama Saša. Neziskovú organizáciu Plamienok poznala, no nevedela, čo presne robia. „Pozerala som ich stránku a zistila som, že robia smútkovú terapeutickú skupinu pre deti. Poslala som im mail, že tam chcem Miška prihlásiť. Na druhý deň mi zavolali z Plamienku a zavolali nás na konzultáciu. Aj mňa, aj Miška. Po tej konzultácii sme zistili, že pre Miška budú lepšie individuálne terapeutické stretnutia. A chodil na ne deväť mesiacov.“
Miško mal pred prvým stretnutím s psychologičkou Plamienka obavy. „Áno, bál sa. Pamätám si to veľmi dobre. Vôbec nevedel, čo ho čaká, čo tam budeme robiť. Šiel tam so strachom z neznámeho. Ja som mu to vysvetlila len tak, že Plamienok pomáha deťom, ktorým zomrela mamina alebo ocino, alebo brat či sestra, alebo stratili niekoho blízkeho, aby sa cítili lepšie. Bolo fajn, že sme tam išli obidvaja naraz. Na prvom stretnutím sa zoznámil so svojou terapeutkou Barborkou. Ukázala mu senzorickú miestnosť, spolu si kreslili. Keď sme odišli, povedal, že sa mu to veľmi páčilo, že tam bude chodiť,“ spomína Saša.
Učíme sa žiť nanovo
Miško mal v tom čase podľa mamy strach, aby nestratil aj ju. „Mal také obdobie, že sa chcel o mňa starať. Alebo aj mi pomáhať. Ako keby zobral rolu muža v rodine na seba, hoci má iba 9 rokov. Veľa ma objíma, aj ja jeho. Odkedy sme takto sami dvaja, tak sa možno o mňa aj bojí. Nikdy mi to nepovedal, ale dával mi najavo, že veľmi chce tráviť čas so mnou. Spracovával tú stratu, ten smútok. Smútok bol asi najväčšia emócia, hoci zažíval aj chvíle radosti, čo som ja vtedy ešte nedokázala. Ale často bol veľmi smutný z ničoho nič, alebo keď si na niečo spomenul. Aj teraz je ešte často smutný, ale už to nie je tak často, ako to bolo zo začiatku.“
Miško síce veľa o terapeutických stretnutiach v Plamienku nehovoril, no mame povedal, že Plamienok mu pomáha byť šťastnejší. „To je pre mňa to dôležité. Že tam chodil rád a že je vďaka tomu šťastnejší. My obaja, aj on, aj ja, ako keby sme sa učili nanovo žiť náš život. Nikto nečaká, že stratí rodiča v detstve. Myslíme si, že rodičia sú nesmrteľní. Miško každý deň na tatina spomína. Tak, ako aj ja naňho stále myslím, a aj sa s ním v duchu rozprávam. Aj ja som si myslela, že s mojím mužom zostarneme, a zrazu tu nie je. Miško často hovorí, čo mal tatino rád alebo akú hudbu počúval. On počúva takú istú. Miško s tatinom chodili na ryby, teraz Miško chce, aby som chodila ja s ním rybárčiť, ešte som sa na to ale neodhodlala. Myslím, že ak dieťa zažije takú veľkú stratu, je dôležité vyhľadať pomoc čím skôr. Vidím, že Miško je dnes pokojnejší. Už to nikdy nebude úplne rovnaké. Ale kvôli Miškovi, aj kvôli sebe, sa snažím naše spoločné chvíle napĺňať a užívať si ich v najväčšej možnej miere, ako sa dá.“
