Desaťtisíce ľudí obývajúcich pár kilometrov štvorcových, sedem-, desať- či viacposchodové paneláky sú pozostatkom socializmu, no vzhľadom na časy, v ktorých vznikali, aj produktom výnimočných stavebných projektov. Ako bývali ľudia počas novembra ’89? Existovali hypotéky a úvery na zariadenie domácností? Čo znamenalo dostať sa k bytu? A ako je možné, že sú paneláky populárne aj dnes?
V povojnových časoch nastala v našich končinách bytová kríza. Spôsobil ju nedostatok bytov, ale aj nízka kvalita bývania. Totalitný režim sa stretol s výzvami, ktoré chcel prekonať reformou stavebníctva a bývania. Aby bolo bytov dostatok pre všetkých, prišiel koncept hromadnej výstavby panelových domov.
„Napriek tomu, že povojnové Československo bolo komunistickým štátom, súčasťou východného bloku, Slovensko v danom období prešlo modernizáciou, industrializáciou a postupne sa zmenilo zo zaostalej agrárnej krajiny na krajinu industriálnu. Súčasťou týchto zmien boli i zmeny prejavujúce sa napr. v urbanizácii. Obyvatelia prechádzali z dedín do mestského prostredia, čo si vyžadovalo väčší počet bytových jednotiek,“ opisuje vtedajšiu situáciu renomovaný historik PhDr. Miroslav Londák, DrSc., ktorý sa zameriava na ekonomicko-politický vývoj na Slovensku po skončení 2. svetovej vojny.
Bytová politika počas celých desaťročí vládnutia komunistického režimu v Československu stála na predpoklade, že bývanie samotné je taký významný prvok v životoch občanov, že náklady na výstavbu a údržbu nemajú znášať obyčajní ľudia. Štát sa k tejto otázke postavil jednoznačne a bývanie sa stalo jeho spoločenskou úlohou.
Byty, ktoré si treba odpracovať
Princíp kolektivizácie a odstránenie nerovností medzi sociálnymi triedami patrili k hlavným zásadám pri tvorbe konceptu bývania. Práve sídliská mali zabezpečiť všetkým obyvateľom rovnaký prístup k bývaniu. Vznikli poradovníky, prostredníctvom ktorých sa vystavané byty prideľovali. Nájomníci dostávali dekrét, ktorý im určoval právo na trvalé užívanie bytu. Kúpiť si ho však nemohli.
Ľudia mali na konci 80. rokov viacero možností, ako prísť k streche nad hlavou. „Jednou z možností bolo získanie tzv. družstevného bytu – človek sa stal členom družstva, zaplatil sumu 30-tisíc korún československých a potom čakal, kým sa v danom družstve byt postaví. No tá doba mohla byť značne dlhá, často to boli roky čakania. Druhou možnosťou bolo získanie nájomného bytu od príslušného mesta, ale tu sa tiež čakalo v podstate celé roky,“ vraví Miroslav Londák.
S bytovou problematikou však pomáhali aj významné a veľké štátne podniky. Tie stavali takzvané podnikové byty, ktoré prideľovali svojim zamestnancom. „Pracovníci daných podnikov sa zaviazali, že v danom podniku odpracujú istý počet rokov. Platili len nájomné a energie,“ vysvetľuje Miroslav Londák.
Nová kuchynská linka (rok 1982)
Žiadne hypotéky ani spotrebné úvery
V súčasnosti pri výbere bývania zohľadňujú záujemcovia množstvo detailov. Lokalita, cena, rozloha či stav bytu sú faktormi, ktoré rozhodujú o výbere nového bývania z obrovskej ponuky na trhu.
Pri samotnej kúpe bytu dnes ponúkajú banky na výber hypotekárne úvery, pomocou ktorých sa ľudia dostávajú k vlastníctvu nových bytov, domov či iných nehnuteľností. Pred Nežnou revolúciou však takéto produkty v oblasti bankovníctva jednoducho neexistovali. Dostupný nebol ani prenájom bytov, ako ho poznáme dnes. Socialistické organizácie poskytovali byty občanom do takzvaného osobného užívania.
Možnosťou pri zariaďovaní domácností boli napríklad mladomanželské pôžičky, o ktoré mohli požiadať mladomanželia. „Išlo o približne 25-tisíc korún československých. Pôžička zabezpečovala minimálny úrok a dlhú dobu splatnosti. Na tie časy šlo o slušnú sumu,“ dopĺňa Miroslav Londák. Zaujímavosťou je, že mladomanželské pôžičky, ktoré boli v 90. rokoch zrušené, sa v istej podobe vrátili. Od roku 2019 o ne môžu mladé páry opäť žiadať.
Ani masívna výstavba napokon nestačila
Ľudia aj v časoch minulých pochopiteľne túžili po vlastnom bývaní, čo spĺňali najmä rodinné domy. Totalitné vlády však považovali bývanie v rodinných domoch za nezdravý prežitok minulosti, ktorý v socialistickej spoločnosti nemá miesto. Takýto druh bývania sa najskôr chápal ako prejav individualizmu a ako výraz túžby po vlastníctve. Navyše, rodinné domy si vyžadujú veľké stavebné plochy, čo sa nezlučovalo s predstavami masívnej a kumulovanej výstavby.
Ani s panelákmi to však nebolo také ružové, ako sa predpokladalo v plánoch a víziách. Napriek tomu, že do roku 1989 ročne vyrástlo približne 30-tisíc nových bytov, dopyt po bývaní sa nedarilo naplniť. Novopostavené sídliská navyše ešte roky po nasťahovaní ľudí vyzerali ako staveniská. Namiesto trávnatých plôch tam bola len udupaná hlina, namiesto parkov a oddychových zón bagroviská. Chýbala vybavenosť, športové strediská, parkoviská, infraštruktúra, obchody či iné dôležité zariadenia.
Až od 80. rokov sa prístup vlády zmenil. „V tých časoch poskytoval štát špeciálnu pôžičku na výstavbu rodinných domov. Ak sa stavala jedna bytová jednotka, išlo o sumu 75-tisíc korún, ak dve jednotky, išlo o 150-tisíc korún – za túto sumu sa dala svojpomocne realizovať stavba rodinného domu a táto pôžička bola nenávratná,“ vysvetľuje Miroslav Londák.
Ponuka v obchode s nábytkom (rok 1984)
Paneláky prežili a sú opäť populárne
Najmä v prvých rokoch po novembri 1989, čiže po páde totalitného režimu, sa na panelové domy pozeralo s istou dávkou opovrhnutia. Predstavovali symbol socializmu, na ktorý by spoločnosť chcela zabudnúť. Túto dočasnú krízu však panelové domy na Slovensku prežili a stále sa tešia obľube. „Po roku 1989 v rámci všetkých tých revolučných zmien, ktorými spoločnosť prechádzala, dostali obyvatelia možnosť odkúpiť si byty (štátne, podnikové, družstevné, obecné) do osobného vlastníctva. I preto dnes patria obyvatelia bývalého Československa v Európe medzi výnimku – len málo občanov v krajinách vyspelej západnej Európy vlastní byt – väčšinou obyvatelia bývajú v obecných či prenajatých bytoch,“ dopĺňa Miroslav Londák.
Prístup k sídliskám aj k samotným bytom sa zmenil. Mnohí vlastníci svoje byty postupne prerábali, rekonštrukciou prešli aj samotné bytovky. Namiesto bezútešnej sivej farby dnes paneláky už na pohľad vyzerajú oveľa príjemnejšie. Príkladom je aj Petržalka, najväčšie sídlisko na Slovensku s populáciou až 100-tisíc obyvateľov.
Ako sa zháňajú financie na bývanie dnes?
V súčasnosti už na Slovensku takmer nenájdete finančnú inštitúciu, ktorá neponúka úver. Záujemca o bývanie si dnes dokonca môže zvoliť takú pôžičku, ktorá najviac vyhovuje jeho potrebám, či už ide o kúpu vlastnej nehnuteľnosti alebo jej rekonštrukciu. Ponuku hypotekárnych úverov (aktuálne s historicky najnižšími úrokovými sadzbami) a spotrebných úverov dopĺňajú rôzne stavebné úvery v kombinácii so stavebným sporením. Vzhľadom na realitný boom, ktorý Slovensko zažíva posledné roky, je dnes pomerne častým javom refinancovanie úverov. To znamená prenášanie úverov z banky do banky, resp. ich spájanie do jedného výhodnejšieho. Jedným z výdobytkov súčasnej doby pri riešení otázky bývania je tiež možnosť výberu samotnej nehnuteľnosti až do 6 mesiacov po schválení úveru, čo dáva záujemcovi o kúpu časovo flexibilný priestor na hľadanie toho pravého bývania. Za samozrejmosť sa už dnes považuje mať prehľad o čerpaní svojej hypotéky či spotrebného úveru priamo v aplikácii svojho smartfónu, prostredníctvom ktorej je možné realizovať aj mimoriadne splátky hypotéky. A v neposlednom rade komplexnosť riešení týkajúcich sa bývania dotvárajú aj rôzne poistenia, ktoré môžu finančne pomôcť v prípade neočakávaných životných situácií.
Pohľad do súčasnosti – ukážka realizácie mimoriadnej splátky hypotéky priamo zo smartfónu
Príchod demokratického režimu tak priniesol aj v rámci bývania možnosti, ktoré si minulé generácie nevedeli predstaviť. Možnosti hypotekárnych úverov, výstavba vlastného domu či život v nájomných bytoch. Každý človek si dnes môže vybrať taký druh bývania a financovania, ktorý mu vyhovuje a ktorý najlepšie spĺňa jeho potreby či očakávania. Aj toto všetko umožnili novembrové udalosti spred 31 rokov. Vďaka, november 1989.
(PR)