Začiatkom tisícročia britský premiér Tony Blair predstavil koncept Tretej cesty, čím sa začalo stieranie hraníc medzi pravicou a ľavicou. Jeho ideou bolo vybrať z oboch ideologických a politických protipólov to pozitívne a vytvoriť nový systém. Premietol to do praxe tým, že ako ľavicový politik zavádzal mnohé pravicové reformy.
Na Slovensku sa týmto smerom vydal Robert Fico, ktorý sa v súčasnosti hlási k tvrdej ľavici. „Tretia cesta síce dáva na jednej strane dôraz na podnikateľské aktivity spojené s trhom, no na druhej strane uznáva aj význam a nevyhnutnosť silných sociálnych programov v spoločnosti,“ vysvetľoval líder Smeru v roku 2001.
Krátko nato, pričinením vlád Mikuláša Dzurindu dostala naša krajina prezývku Tatranský tiger. Nebola za tým Blairova Tretia cesta, ale pravicová politika. Daňové, bankové a podnikateľské reformy priniesli prudký nárast ekonomiky, ktorý vyvrcholil v roku 2007. V prvom štvrťroku vtedy rástlo HDP medziročne o 14,4 percenta.
Najvýraznejšou zmenou druhého Dzurindovho kabinetu bolo zavedenie rovnej dane pod taktovkou vtedajšieho financmajstra Ivana Mikloša. Zaujímavosťou je, že spoluautorom tohto konceptu je Richard Sulík, vtedy pracujúci ako poradca ministra, ktorý ju navrhol v rámci svojej diplomovej práce.
A práve Sulíkova Saska predstavuje pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami najväčšiu nádej pre pravicu. Ako jediná sa totiž v posledných prieskumoch pohybuje na hranici zvoliteľnosti, keď jej agentúry merajú okolo piatich percent. Reálne však hrozí, že sa do pléna nedostane. Bolo by to teda po prvý raz v ére samostatnosti, čo pravicové zoskupenie nebude v Národnej rade.
Staré delenia už neplatia
V súčasnosti prieskumom dominuje Smer s 19,4 percenta, Progresívne Slovensko s 15,9 percenta a Hlas so 14,9 percenta. Všetky tieto tri strany sa na prvý pohľad voličom môžu javiť ako ľavicové. Laikovi sa tak môže zdať, že iné pravicové subjekty sa z verejného priestoru vytrácajú, hlavne aktuálne, keď prevláda politika „rozdávania“. Odborníci to však vidia inak.
„To je priveľké zjednodušenie. Všetky civilizované štáty majú záväzky k svojim obyvateľom, aj náš. Bez ohľadu na to, či vládne ľavica, alebo pravica,“ konštatuje sociologička Zuzana Kusá zo Slovenskej akadémie vied. Poukazuje pritom na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a dohovory uzavreté po druhej svetovej vojne.
„Ľuďom treba vytvoriť podmienky na slobodný život. Pravica kladie dôraz na slobodu, lenže treba vytvoriť štát, ktorý vie zabezpečiť napríklad bezpečnosť, aby v ňom ľudia boli slobodní,“ približuje. Investovanie do lepšej životnej úrovne občanov je podľa nej záruka stability, ktorú potrebuje aj kapitalizmus a pravica. „Prísne delenie, ktoré sa tu traduje od 90. rokov, je veľmi dogmatické. No štát má povinnosti voči občanom. Starosť o sociálne veci nie je len výsadou ľavice,“ dodáva.
Cesta populizmu
Politológ Samuel Abrahám vidí ústup pravice v niečom inom: „To spektrum, ktoré kedysi bolo jasne vykreslené na ľavicu, stred a pravicu, sa v dôsledku nacionalizmu, populizmu a závislosti od sociálnych médií stratilo. V každej strane nájdete všetky tri elementy. Napríklad Smer sa rád prezentuje ako ľavica, ale v jeho politike nie je nič ľavicové.“
Populizmus podľa neho zotrel hranicu medzi oboma typmi politiky. „Stále tu máme pravicové strany, ale patria skôr do extrémistického spektra. Napríklad ĽSNS alebo Republika. Ale zdravo pravicové nie. Rovnako tu nie sú tradičné ľavicové strany. Sú tu hlavne populisti a neoliberáli,“ dopĺňa Abrahám.
„Preto sa javí, že je tu len ľavica, lebo populistické strany rady rozdávajú a sľubujú. Keď sa však dostanú k moci, bude to ako pri Mečiarovi: sľuby sa nenaplnia a peniaze sa stratia. Nie je to skutočná ľavica, nechce riešiť problémy menšín či sociálne rozdiely,“ pokračuje politológ.
Pravicu definuje ako stranu, ktorá má istú mieru populizmu, ale upravuje jeho mieru podľa stavu štátu a spoločnosti, pričom sa snaží udržať vysokú mieru slobody jednotlivca.
Najviac pravicových princípov podľa neho môžeme nájsť hlavne v malých stranách ako Demokrati, Modrí, Most-Híd, alebo Maďarské fórum. Tieto subjekty sa však momentálne nachádzajú ďaleko od brán parlamentu.
Liberáli a pravica
K súmraku slovenskej pravice prispieva aj rozdrobenosť strán či absencia politických lídrov. Navyše, mnoho z nich bez ohľadu na ideológiu má podobný program a laik medzi nimi nevidí rozdiel. Aspoň tak situáciu vníma politológ Tomáš Koziak. Tradičné definície ľavice a pravice podľa neho u nás už neplatia. „Každá strana chce znížiť ceny energií či napraviť zdravotníctvo. To ide naprieč celým politickým spektrom,“ ozrejmuje. Ako zoskupenia s pravicovými prvkami identifikuje Sasku a Progresívne Slovensko.
Navyše, ani Saska nie je podľa odborníkov úplným pravicovým subjektom. „Ide o neoliberálnu stranu, lebo liberalizmus zredukovala len na ekonomiku,“ reaguje Abrahám. Nie je to podľa neho teda vyslovene pravicová strana, lebo tento prístup je možné nájsť aj v ľavici.
Koziak identifikuje v programe Sasky pravicové elementy, napríklad dôraz na podnikateľské prostredie. Avšak v ich vystupovaní mu chýbajú vyslovene pravicové témy, ako je napríklad spoplatnené školstvo či znižovanie daní. „Je tam ako keby nedostatočné sebavedomie v tom, že aj tento typ riešení by mohol prospieť krajine,“ hovorí Koziak.
Pri progresívcoch si Koziak nie je istý. „Majú prvky aj ľavice, napríklad ich dôraz na zelené riešenia či ochrana menšín. Pritom chcú dávať dôraz aj na podnikateľské prostredie. No ich pravicové riešenia zatiaľ nie je vidieť. Je to spôsobené aj tým, že PS teraz nemusí robiť kampaň,“ analyzuje.
Pri zoskupeniach, ktoré dominujú v prieskumoch, je ťažké ich podľa politológov zaradiť vľavo alebo vpravo. Avšak z iných dôvodov ako PS. „Smer, Sme rodina, Hlas, ale aj OĽaNO sú populistické strany. Povedia to čo, si myslia, že volič chce počuť, a na druhý deň sú schopní to poprieť,“ uzavrel Abrahám.