Študentom hrozilo, že budú odvádzať daň za ubytovanie na internátoch. Kde štát zlyháva v ich obnove? Aké sú dostupné systémové riešenia? Čo by bolo dobré urobiť, aby sa situácia zlepšila? Koho budú študenti voliť a podľa čoho by sa mohli rozhodovať na konci septembra pri urnách? Na tieto a iné otázky odpovedala Zuzana Hozlárová – predsedníčka Študentskej rady vysokých škôl.
Internáty sú na Slovensku v mnohých prípadoch až v havarijných stavoch, kto si myslíš, že za to môže?
Ja by som povedala, že je to aj o našej kolektívnej zodpovednosti. Napríklad Mlyny. To bolo postavené niekedy v 80-tych rokoch. Vtedy to bola neskutočná finančná záťaž. Myšlienka bola taká, že musíme vynaložiť extrémne veľa prostriedkov na to, aby sme ľuďom mohli niečo vytvoriť.
Odvtedy všetky rekonštrukcie, ktoré boli robené, boli naozaj skôr záplaty, ktoré trochu pomohli. Áno, väčšina internátov nevyzerá najlepšie, no vysoké školy sa snažia hľadať cesty ako tie internáty aspoň sčasti obnoviť. Problémom je, že tie budovy si vyžadujú úplnú rekonštrukciu. Postaviť úplne nové internáty, ktoré by prilákali aj zahraničných študentov. Máme nejaké možnosti aj z plánu obnovy, ale nebude to pre všetky vysoké školy. Je to hlavne pre konzorciá, teda školy, ktoré sa rozhodli spájať.
Čo by podľa teba mohlo byť riešením k zlepšeniu situácie?
Čo by tomu pomohlo je podľa mňa to, keby vláda mala prioritu školstvo. Tie financie tu musia byť, keďže sú vyhadzované na iné veci. Nikto nepríde a nepovie, že toto volebné obdobie sa poďme sústrediť na to, že väčšinu štátneho rozpočtu budeme rozdeľovať pre vysoké školy. Nejde pritom len o rekonštrukcie, tam je potrebné dofinancovať oveľa viac vecí, aby mohli vysoké školy efektívne fungovať.
Ďalšou témou je určite odliv mozgov zo Slovenska. Vedela by si mi povedať nejaké konkrétne opatrenia, ktoré by zvrátil tento trend?
Často riešime túto tému. Ja vždy hovorím - ale veď my sme ešte stále tu. Nemáme radi to slovné spojenie odliv mozgov, aj keď lepšie slovné spojenie sa ešte nevymyslelo. Problémom je spoločenské nastavenie. To znamená, že keď ľudia odtiaľto odchádzajú, tak spoločnosť je zle nastavená. Mladí ľudia sú frustrovaní zo situácie a z komunikácie s rôznymi inštitúciami, že nereagujú na spoločenské dianie, čo je veľmi dôležité. Máme tu bohužiaľ kultúru plagiátov, nechcem to tak nazvať, ale bohužiaľ je to tak. Politici a političky, ktorí svoje tituly získali podvodom. To nedáva dobré svetlo spoločnosti. Prečo by sa potom študenti mali snažiť, keď vidia, že sa toto deje.
Viac by sme mohli informovať o príjemných veciach. Napríklad, že sa podaril nejaký výskum na vysokej škole alebo študenti vyhrali nejaké olympiády. O tomto sa veľmi málo hovorí. Mladí ľudia veľmi vnímajú to, čo sa deje. Sledujú politickú situáciu a vnímajú to. My podporujeme, aby mladí ľudia išli do zahraničia, ale chceme aby sa vrátili. Aby tie poznatky, ktoré tam nadobudli, priniesli naspäť domov. A toto je už úloha štátu, aby vytváral také podmienky, ktoré ich prilákajú späť. Či už sú to nejaké opatrenia a podobne. Ponúkajú napríklad lepší úrok alebo dostupné bývanie.
Pri komunikácii s politikmi sa stretávaš s pochopením, či skôr odporom? Počúvajú ťa?
Zo začiatku to bolo oveľa viac problematické. Hlavne kvôli poznámkam, ktoré majú muži voči mladej žene. Je to veľmi odzbrojujúce, keďže človek je z toho v šoku. Vy vlastne sedíte na tom stretnutí, máte tam dokumenty na ktorých ste pracovali, nazbierali ste v sebe odvahu, že idem mu povedať, aby toto urobil takto a takto. A prídete na to stretnutie a politik vám povie, že keby vedel, že príde taká kočka, tak by vybavil aby boli sami. V tom momente som ani nevedela reagovať. Teraz to už čakám a viem že to prídem a tak im to vraciam späť.