Český režisér Jan Hřebejk patrí medzi najlepších a najpopulárnejších českých filmových a seriálových tvorcov. Na svojom konte má filmy ako Šakalí léta, Pelíšky, Musíme si pomáhat, Pupendo, Kawasakiho růže, Učiteľka či trilógiu Zahradnictví.
Držiteľ troch Českých levov či nominácie na Oscara sa však v posledných rokoch začal viac venovať seriálovým projektom. Len na Slovensku stihol natočil populárne projekty Iveta a Víťaz, ktorý sa stal vôbec prvým slovenským projektom uvedeným priamo na streamovacej platforme.
Práve pri príležitosti posledného spomínaného sme mali možnosť porozprávať sa s režisérom nielen o samotnom seriáli, ale aj tvorbe, budúcich plánoch, streamovacích platformách či vysnívanom projekte, ktorý by ešte chcel natočiť. „Ten vyprávací spôsob mi viac vyhovuje, ako keby som predtým písal novely a teraz píšem romány,” hovorí pre Brainee.
Čím vás projekt Víťaz pôvodne oslovil natoľko, že ste kývli na jeho réžiu?
Určitou novosťou. Pritiahlo ma to, pretože ani v Česku ani na Slovensku nie je obvyklé, aby v centre komediálneho seriálu stála postava vrcholného politika. V tom mi to prišlo novátorské. Potom ma zaujalo, že spoluautorkou je Zuzana Dzurindová, takže insider v tomto odbore. A samozrejme aj tá produkcia.
Scenáristkou seriálu je Zuzana Dzurindová, dcéra bývalého slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu. Inšpirovala sa skutočnými spomienkami?
Určite sú tam dozvuky tej reality, musia byť, všakže. Niekde je to zjavné, pretože sa napríklad vie, že bývalý premiér Mikuláš Dzurinda bol nadšeným vytrvalostným bežcom. Práve toto je ale v seriáli skôr zhodené, ale nemyslím to v zlom. To je skôr dané neschopnosťou herca naozaj pekne bežať. (smiech)
Na konkrétne veci by bolo treba opýtať sa jej. Myslím si ale, že je to dôležité a zároveň nie je. Pri nejakej analýze áno, ale tým, že je to komediálny seriál, tak som sa snažil mať tam nejaké špecifické veci presné v detaile, aby to fungovalo a ľudia sa smiali. Predpokladám, že rad vecí je odpozeraných doma, ale ostatne - režíroval to Čech, takže niektoré veci si musím dozistiť, ale verím tomu, že je to kombinácia toho špecifického originálneho s tým nadčasovým.
A zároveň to musí fungovať aj trošku nadčasovo, pretože ten seriál sme začali točiť presne pred dvomi rokmi a viac než rok je hotový. Nemôžete to točiť tak, aby sa to z toho vytratilo, musíte mať na mysli, že pokiaľ to má byť naozaj úspešné, tak by sa k tomu ľudia mali byť schopní vrátiť aj za nejakú dobu.
Miniséria prináša bežné i netradičné situácie a funguje hneď v niekoľkých rovinách. Ktorá vás oslovila najviac?
Toto je dobrá, ale trošku komplikovaná otázka. Obecne tým, že mám 56 rokov, profesionálne točím od 23 rokov, tak pre mňa je najväčšia vzpruha, keď robím niečo, čo som ešte netočil. To ale nemusí byť vždy to najhodnotnejšie na tom, čo je potom vo výsledku.
Najviac ma to zaujalo v tej politickej satiričnosti, ktorá ale nie je dominantná. S obrovskou chuťou som si užil celé to súžitie doma s jeho dcérami. Ale na túto tému vlastne točím celý život, od filmu Šakalí léta až po filmovú sériu Zahradnictví, slovenskú Učiteľku, Pupendo, Pelíšky, všetko sú to príbehy rodičov a detí. Toto ma bavilo, rovnako tak točenie s tými konkrétnymi hercami. Ale zároveň som si užíval tie drobnosti, ako je napríklad kampaň so súčasným predsedom.
To veľkom sa nakrúcalo v Bratislave. Čo sa vám na našom hlavnom meste najviac páčilo?
To je veľmi jednoduché, stačí, keď odhrniem záclonu. Najviac sa mi páči moderná architektúra. Mám rád atmosféru Bratislavy, tie nábrežia, obecne milujem mestá, kde je rieka a Dunaj je krásny. Mám veľmi rád nábrežie River parku a Eurovei. Hlavne oproti Prahe, kde sa v takej miere moderné stavby nestavajú. A vždy, teraz tu trávim veľa času, ale predsa je to s nejakými rozostupmi, žasnem, ako zase vzniká niečo zaujímavé.
Tu je budova River Parku, ktorú považujem za neskutočne architektonicky krásnu, páčia sa mi mrakodrapy v centre, medzi ktorými je stará Jurkovičova tepláreň. Chcel som to aj v seriáli zachytiť, aj keď ministerský predseda býva v Starom Meste. Toto na Bratislave vyložene obdivujem, mal som tú radosť stretnúť sa aj s primátorom na jednej besede. Všeobecne ma zaujímajú ľudia, ktorí majú nejaké vízie.
V posledných rokoch pracujete viac na seriálových ako filmových projektoch. Vyhovuje vám tento formát viac, alebo je za tým niečo iné?
Áno, pretože film vyžaduje obrovský marketing, ktorý je drahý a čím ďalej drahší. A to je zložka, ktorá mi nie je najbližšia, ale úplne rozumiem, že bez toho to nejde. Pupendo bol zhodou okolností prvý film, kde náklady na propagáciu boli drahšie než jeho výroba.
A túto ťažobu marketingu pri seriáloch pre televízie alebo streamovacie služby nesú oni. Je to menej traumatické, pretože ten film išiel do kín v dobe Pelíškov, kedy ešte prevažovali jednosálové kiná a neboli multiplexy. Film sa držal dlho, my už sme točili ďalší a Pelíšky mali stále divákov v kinách.
Kdežto dnes je to také, že film chystáte niekoľko rokov a potom je v kine 14 dní. To, že nemá vyložený úspech nemusí byť spôsobené len tým, že je blbý, ale aj tým, že nebolo dosť peňazí na marketing. Keď totiž nemáte na to zaplaviť krajinu a médiá propagáciou, tak je to strašne frustrujúce.
Ale aby som bol úprimný, tak v televízii mám veľmi pekné projekty a teraz cítim veľkú slobodu. Máte k dispozícii nie dvojhodinový formát, ale napríklad 4-5-hodinový, tak je to výzva. Mňa to baví a keď je ten scenár dobrý, a u toho Víťaza som presvedčený, že ten seriál dobrý je a dobre sa mi to točilo, tak je to dlhšia radosť ako pri tom filme.
Takže je to tým vyprávacím spôsobom?
Všetko sa s digitálnymi technológiami zrýchlilo. Ja som vždy točil filmy rýchlo, ale aj to je dnes nepredstaviteľné. Keď som si hovoril, že sme natočili Pelíšky za 32 dní, za ten čas tu dnes točia osemdielny seriál s polhodinovými epizódami. Ten vyprávací spôsob mi viac vyhovuje. Je to ako keby som predtým písal novely a teraz píšem romány.
Ale ja to neporovnávam, pretože existujú také série, napríklad Lakers: Vzostup dynastie, no to je ako Krstný otec, to je rovnako dobré. Tak dobré, tak skvele napísané a zahrané, tam sú najlepší herci na svete. A potom ideš do kina na film, ktorý kríva na obe nohy a hovoríš si, ku*va stálo to 190 korún a ešte ty vole som niekam kvôli tomu išiel. To si povieš, že si radšej mohol zostať doma a pozerať ďalší diel The Crown.
Dokonca ja keď točím, tak ani nie som schopný pozerať sa na takéto dobré veci na tých streamovacích službách (smiech). To samozrejme ku všetkej úcte k projektom, ako je Víťaz a zaplať pán Boh zaňho, ale že by som si počas jednodňovej pauzy pustil niečo ako Boj o moc, tak to by som asi dostal komplexy. Do kina teda zájdem, ale vidím lepšie veci v televízii ako v tom kine. A to vrátane Oppenheimera, je to vynikajúca filmová práca, ale mám pocit, že scenáristicky aj herecky vidím dnes lepšie veci v televízii.
Vy ste aj teraz mali v Česku to, že v prípade ONEMANSHOW: The Movie marketing prebil kvalitu filmu.
To je všade na svete. Oppenheimer alebo Barbie, keby sme zmienili tie najväčšie, tak sú zároveň dobré projekty. Ale niekedy to tak nie je, niekedy proste vidíš, aj na tých novinároch, že píšu s posmechom o nejakom marketingovom produkte, ale napíšu o tom všetci a dokola. A vedľa toho je možno skutočne vynikajúci malý skvost zo severskej krajiny.
Víťaz má za sebou pomerne komplikovanú cestu k divákovi. Vznikal pre HBO, po fúzii s Discovery nakoniec skončil na SkyShowtime. Hrozilo, že by reálne mohol skončiť v šuflíku?
Priznám, že o tom viem velice málo. Niektoré projekty sa zastavili, ale my sme už boli hotoví, chýbala len zvuková postprodukcia, takže sa to tvorby vôbec netýkalo. Nemôžeme zabudnúť, že takto veľké mediálne spoločnosti sú obratom svojich ziskov niekde úplne inde a my tu len tak predávame džúsy vedľa okresnej cesty. (smiech)
Okrem tohto projektu ste na Slovensku pomerne nedávno točili seriál Iveta. Nakrúcanie ktorého z nich bolo zložitejšie?
Určite Ivety, ale Víťaz nebol taký zložitý z jedného dôvodu – pretože bol akoby omnoho presnejšie napísaný. Hovorí sa tam slovensky aj česky, zatiaľ čo v Ivete kopa bratislavských hercov hovorí východoslovenským nárečím. To bolo dosť ťažké, a myslím, že aj pre nich. Iveta je omnoho väčší punk, toto bolo vlastne dobre postavené a malo to trošku lepšie podmienky v rámci produkcie.
Ale tým nechcem povedať, že tá Iveta má blbé podmienky. Paradox je ten, že tým, že sa to robilo v lepších podmienkach, tak to bolo o väčšom komforte. U tej Ivety sa všeličo komplikovalo, ja som sa bál, že veľa vecí z nej budeme musieť vyhodiť a nakoniec to tam paradoxne zostalo. Zatiaľ čo u toho Víťaza sa bojovalo o rôzne veci, pretože sa o všetkom nakoniec rozhoduje v Londýne.
Niekedy je ťažké presvedčovať niekoho zo zahraničia dopredu o tom, ako to bude fungovať, zvlášť keď ide napríklad o konverzačku. Na projektoch typu Víťaz je komplikované to, že komédia musí byť špecifická a tú špecifickosť posudzuje niekto, kto tu o tých pomeroch nemá skoro žiadne poňatia. A vychádza z obecne fungujúcich poučiek, ktoré samozrejme platia. Ale aby ten celok fungoval, tak musia fungovať oboje.
Vrátim sa k príbehu poslednej epizódy, ktorá sa odohráva v Poľsku a ukazuje pomerne pálčivú tému. Neviem, nakoľko sledujete slovenskú politiku, ale u nás sme mali na jednej z najvyšších pozícii človeka, ktorý má 13 detí s 11 ženami a nedávno sa verejne priznal k tomu, že zbil ženu a prizvukoval, že by to v rovnakej situácii urobil ešte raz. Spoločnosť mu to akceptuje. Na druhej strane, takmer žiadny slovenský politik neurobil coming out. Prečo je podľa vás slovenská spoločnosť viac naklonená akceptovaniu násilníkov v najvyšších funkciách štátu, ako lásku dvoch mužov či žien?
Nechcem to odbiť tým, že nie som Slovák, pretože tento problém je podobný aj v Čechách. Ale ťažko sa na túto tému teoretizuje, pretože je to sociologický problém. Je to štruktúrou spoločnosti, je to tým, aké politické sily majú akú relevanciu.
Človek sa pozrie na Ameriku, a tam sú štáty, ktoré sú liberálne a majú to tam v pohode, a potom sú štáty, kde sú aj témy tradičného sexu úplné tabu. Nedá sa to teda odbiť iba poukazovaním na nejakú komunistickú minulosť alebo počet veriacich v krajine, pretože zďaleka nie všetci veriaci neakceptujú LGBT komunitu.
Myslím si, že je to téma, ktorú ten seriál nerieši. Keby som odpovedal obecne, pretože nepoznám tú štruktúru vašich jednotlivých politických strán a nechcem sa k tomu vyjadrovať, ale myslím si, že je to aj otázka mesta-dediny a štruktúry spoločnosti. Mne osobne sú napríklad ľudia, ktorý vzbudzujú vo verejnosti nedôveru, robia priekopy a odkazujú na veci, ktoré neexistovali, ako napríklad tradičná rodina, prípadne sa príliš zaklínajú nejakou svojou vierou, tak ja s tým nesúznim. A to je asi všetko, čo by som k tomu povedal.
V seriáli nám išlo o obecnejšiu otázku, čo už je pre politika jednoducho ľudsky neprekročiteľné. Je to predsa len dvojzložková osobnosť. Jedna je jeho verejná podoba, funkcia, ktorú zastáva. A druhá vec je, kto je on osobne. A to je témou toho seriálu, respektíve jedným pointom, kde on volí medzi politickým záujmom a osobným postojom.
No dobre, ale potom to môže nas*ať druhé spektrum, napríklad tých poľských divákov, kde vlastne vidia, že ten premiér je schopný v podstate vymeniť svoj úspech za blaho svojej dcéry?
To neviem, pretože nikdy nepoznáš všetkých ľudí z tej krajiny. Keď sme točili Ivetu, tak sme vedeli, že nejakí obyvatelia z Trebišova budú naštvaní. Rovnako tak môžu byť niektorí Poliaci nahnevaní na Víťaza. Kto sa ale v druhej krajine v skutočnosti pozerá na filmy s titulkami? To sú väčšinou ľudia, ktorí hlavne vedia čítať (smiech) a väčšinou zastávajú liberálnejšie postoje.
Ale nechcem sa dostávam na tenký ľad, pretože si pamätám, že keď išiel film Musíme si pomáhať do distribúcie v Amerike, mali sme nomináciu na Oscara a niekto sa ma pýtal, že čo tí Američania hovoria na môj film? A hovorím, pozri, to čo my v Európe točíme a oni to tam sypú s titulkami, to nezaujíma žiadnych farmárov v Texase, alebo nejakých robotníkov v Arkansase. To zaujíma maximálne pár newyorských intelektuálov.
A potom rozhovor, kde som toto povedal, vyšiel v Česku s titulkom na prednej strane „Hřebejk: Točím len pre newyorských intelektuálov”. Ako hovorím, pre mňa je najzaujímavejšie to, že aj politik, ktorý zastáva nejakú politiku, sa proste niekedy dostane do rozporu s dôsledkami svojej politiky doma. A keby týchto tém a dilem bolo viac, napríklad v druhej sérii, tak by ma to určite bavilo. To patrí k tomu, čo si sa pýtal na začiatku, čo ma na tom najviac baví.
Na svojom konte máte niektoré z najznámejších českých projektov. Máte nejaký vysnívaný projekt, ktorý by ste ešte chceli natočiť?
Rád by som ešte natočil niečo, čo by malo parametre Musíme si pomáhať, Učiteľky alebo napríklad Kawasakiho ruže, ak mám menovať tri projekty, ktoré sú od seba dosť odlišné. Ale velice si užívam aj tie projekty, ktoré robím teraz na Slovensku. A to nehovorím len preto, že sedím v slovenskom hoteli so slovenským novinárom.
To mám od svojich ranných filmov, vždy som rád obsadzoval slovenských hercov, baví ma práca s nimi a možno je to aj tým, že nielen že sú skvelí, ale ja nepoznám tie súvislosti, ktoré poznám pri tých českých hercoch. Pri nich napríklad viem, že hrajú v niečom, čo sa mi nepáči (smiech).