V súčasnosti čítame oveľa častejšie správy o tom, že horia lesy, topia sa ľadovce a nastáva šieste masové vymieranie druhov. Preto ľudia mladší ako 40 rokov si len ťažko spomenú na obdobie, kedy sa hromadenie oxidu uhličitého nedostávalo do správ.
Dlhé a horúce leto
V dnešnej dobe horúce letá poznáme. Nie sme ale jediní. Dlhé horúce leto zažili ľudia aj v roku 1988, čiže pred 35 rokmi. V tom čas kandidát na prezidenta, ktorý sa aj stal prezidentom, George H. W. Bush tvrdil, že využije „efekt Bieleho domu“ na to, aby odstránil skleníkový efekt, ale nejako sa k tomu nedostal. Britská premiérka Margaret Thatcherová vtedy varovala pred obrovským experimentom, ktorý sa vykonáva „so samotným systémom tejto planéty.“ Informácie priniesol portál The Conversation.
Tento mesiac je to presne 70 rokov odvtedy, čo sa vo svete prvýkrát objavila informácie o nebezpečnom hromadení oxidu uhličitého v atmosfére. A fakt, že oxid uhličitý zachytáva teplo odhalil už írsky vedec John Tyndall v 19. storočí.
O topení tundry už vedeli v minulosti
V roku 1895 švédsky nositeľ Nobelovej ceny Svante Arrhenius predpovedal, že nahromadenie oxidu uhličitého, ktorý sa uvoľňuje práve pri spaľovaní ropy, uhlia a plynu, môže v priebehu stoviek rokov zachytiť toľko tepla, že to spôsobí roztopenie tundry a mrazivé zimy zostanú v minulosti. Jeho práca ale v tom čase bola spochybnená. V roku 1938 sa anglický parný inžinier Guy Callendar vyjadril Kráľovskej meteorologickej spoločnosti v Londýne, že dochádza k otepľovaniu.
O problémoch informoval aj fyzik Gilbert Plass, ktorý predpovedal problémy. „Veľký nárast priemyselnej činnosti v tomto storočí spôsobuje vypúšťanie takého množstva oxidu uhličitého do atmosféry, že priemerná teplota stúpa rýchlosťou 1,5 stupňa za storočie,“ znelo jeho tvrdenie. Jeho správa sa objavila v tlačovej agentúre Associated Press, odkiaľ ju prevzali ďalšie spravodajské služby a napokon sa tiež objavilo aj v Newsweeku 18. mája a v médiu Time 25. mája. Fakt, že sa svet otepľuje, už nebolo v spore medzi vedcami. Plass sa o hromadení oxidu uhličitého začal zaujímať počas toho, ako pracoval pre spoločnosť Ford Motor Company. Pozrel sa na to, ako oxid uhličitý v reálnom svete funguje, a to nielen na hladinách morí. Plass vo svojej práci aj naďalej pokračoval a do konca 50. rokov vydával odborné a populárne publikácie. V roku 1956 mu vyšiel aj vedecký článok s témou o „teórii klimatických zmien spôsobených oxidom uhličitým.“ V tom čase sa tiež zúčastňoval na prvých stretnutiach, na ktorých sa diskutovalo práve o hromadení oxidu.
Medzitým sa problematika oxidu uhličitého začala viac rozoberať aj vo svete viacerých vedeckých žurnalistov. Napríklad George Wendt o zisteniach napísal v uznávanom časopise UNESCO Courier a v roku 1954 sa o nej začali zmieňovať aj iní novinári.
V priebehu 50. a 60. rokov skúmali túto problematiku aj vedci vo svete, ako napríklad americkí, švédski, nemeckí a sovietski vedci. Prezident Lyndon Johnson v roku 1965 dokonca spomenul hromadenie oxidu uhličitého vo svojom prejave v Kongrese.
To znamená, že klimatická zmena sa riešila aj v minulosti, ale žiaľ, nenašiel sa nikto, kto by okrem poznatkov vykonal aj činy. A tak to je aj teraz. Máme návody, máme prostriedky, ale stále sme si neuvedomili, že planétu máme len jednu.