Opakovanie má pomerne zvláštny vzťah s našou mysľou. Zober si napríklad jav déjà vu, kedy sa mylne domnievame, že sme v v minulosti zažili aktuálne prežívanú situáciu. Je to poriadne nepríjemný a sčasti strašidelný pocit, píše portál The Conversation.
Ale zistili sme, že déjà vu je vlastne oknom do fungovania nášho pamäťového systému. „Náš výskum zistil, že tento jav vzniká, keď sa časť mozgu, ktorá deteguje známosť, desynchronizuje s realitou. Déjà vu je signál, ktorý vás na túto zvláštnosť upozorní: ide o typ „overovania faktov“ pre pamäťový systém,” vysvetľujú Akira O‘Connor, docent psychológie na University of St Andrews a Christopher Moulin, profesor kognitívnej neuropsychológie z Université Grenoble Alpes.
Jamais vu
Ako však dodávajú, naša pamäť môže urobiť ešte niečo záhadnejšie a nezvyčajnejšie. Ide o opak déjà vu, ktoré sa nazýva „jamais vu“. Nastáva vtedy, keď niečo, o čom viete, že je vám známe, je nejakým spôsobom neskutočné alebo nové. Ich nedávny výskum, ktorý získal satirickú Ig Nobelovu cenu, skúmal mechanizmus tohto zvláštneho javu.
Jamais vu môže zahŕňať pohľad na známu tvár a zistenie, že je zrazu nezvyčajná alebo neznáma. Hudobníci ho prežívajú napríklad v momente, keď stratia niť pri hraní známej hudobnej pasáže. A možno sa to už stalo aj tebe - keď si išiel na známe miesto a zrazu si zostal dezorientovaný alebo videl „novými očami“.
„Je to zážitok, ktorý je zriedkavejší ako déjà vu a možno nezvyčajnejší a znepokojivejší. Keď ľudí požiadate, aby ho opísali v dotazníkoch o skúsenostiach z každodenného života, uvedú: Napíšem slovo správne, ako napríklad ‚chuť do jedla’, ale pozerám sa na to slovo znova a znova, pretože mám pocit, že by to mohlo byť nesprávne.”
Písať stále dookola
O jamais vu toho veľa nevieme. „Ale hádali sme, že to bude celkom ľahké vyvolať v laboratóriu. Ak niekoho len požiadate, aby niečo opakoval znova a znova, často zistí, že to stráca zmysel a je to mätúce,” hovoria výskumníci.
V prvom experimente 94 vysokoškolákov trávilo čas opakovaným písaním toho istého slova. Urobili to s dvanástimi rôznymi slovami, ktoré sa pohybovali od bežných, ako napríklad „door“ (dvere), po menej bežné, ako napríklad „sward“ (trávnik). Zároveň im povedali, že môžu prestať a uviesť jeden z vopred stanovených dôvodov.
„Najbežnejšou zvolenou možnosťou bolo, že veci začali byť zvláštne, pričom asi 70 percent sa zastavilo aspoň raz pre pocit, ktorý sme definovali ako jamais vu. Toto sa zvyčajne vyskytlo asi po jednej minúte (33 opakovaní) – a zvyčajne pri známych slovách.”
V druhom experimente použili iba slovo „the“, pričom usúdili, že je najbežnejšie. Tentoraz 55 % ľudí prestalo písať z dôvodov, ktoré sú v súlade s ich definíciou jamais vu (ale po 27 opakovaniach).
Nevšimli si vyše 100 rokov starú štúdiu
Ľudia opísali svoje skúsenosti v rozsahu od „čím viac sa na ne pozeráte, tým viac strácajú svoj význam“ po „zdá sa, že strácam kontrolu nad rukou“ a výskumníkmi obľúbené „nezdá sa to správne, skoro to vyzerá, že to nie je slovo, ale niekto ma oklamal, aby som si myslel, že áno.“
„Napísať a publikovať túto vedeckú prácu nám trvalo asi 15 rokov. V roku 2003 sme konali na základe predtuchy, že ľudia sa pri opakovanom písaní slova budú cítiť divne. Jeden z nás, Chris, si všimol, že riadky, ktoré mal opakovane napísať za trest na strednej škole, v ňom vyvolali zvláštny pocit – akoby to nebolo skutočné.“
Ako sami výskumníci hovoria, trvalo im to tak dlho preto, lebo neboli takí šikovní, ako si mysleli. Nakoniec dokonca zistili, že už v roku 1907 publikovala jedna zo zakladajúcich osobností psychológie Margaret Floy Washburnová experiment s jednou zo svojich študentiek.
Kontrola reality
Ten ukázal „stratu asociačnej sily“ v slovách, na ktoré sa tri minúty pozerala. Slová sa stali zvláštnymi, stratili význam a časom sa roztrieštili. „Naším jedinečným prínosom je myšlienka, že premeny a straty významu pri opakovaní sú sprevádzané zvláštnym pocitom – jamais vu,“ hovoria vedci.
Jamais vu je pre nás signálom, že niečo sa stalo príliš automatickým, príliš plynulým, príliš opakovaným. Pomáha nám to „vytrhnúť“ z nášho súčasného spracovania a pocit nereálnosti je v skutočnosti kontrolou reality. A dáva to zmysel - naše kognitívne systémy musia zostať flexibilné, čo nám umožní nasmerovať našu pozornosť všade tam, kde je to potrebné, namiesto toho, aby sme sa príliš dlho strácali v opakujúcich sa úlohách.
„V konečnom dôsledku nám lichotí, že sme dostali Ig Nobelovu cenu. Víťazi týchto cien prispievajú vedeckými prácami, ktoré vás rozosmejú a potom donútia premýšľať. Dúfajme, že naša práca na jamais vu bude v blízkej budúcnosti inšpirovať ďalší výskum a ešte lepšie poznatky,“ dodávajú na záver odborníci.