A práve vtedy, v roku 1953, odštartovala americká CIA projekt nazvaný MK-ULTRA, ktorý sa podobal výprave za bájnym zlatým grálom. Na jeho konci mala byť droga, ktorá by ovládla psychiku človeka a vďaka nej by odhalený špión prezradil tajné kódy aj číslo topánok svojho veliaceho dôstojníka. CIA celú vec odôvodnila jednoducho: komunisti drogu pravdy tiež hľadajú, my ju teda musíme nájsť prví.
Projekt rozhodne nebol marginálnou položkou vo výpočte aktivít tajnej služby. Spoliehal sa na desať miliónov dolárov, bolo do neho zapojených 30 univerzít a vedeckých inštitúcií a spadalo pod neho 150 podprojektov. Pokusov, ktoré boli v jeho rámci neho vykonávané, sa nevedomky zúčastnili stovky ľudí - od pacientov v psychiatrických liečebniach a drogovo závislých cez iných civilistov a vojakov až po samotných agentov CIA.
LSD, meskalín, barbituráty aj amfetamíny
Súčasťou projektu bola aj operácia Midnight Climax, pri ktorej CIA dokonca otvorila v New Yorku, kalifornskom Marine a San Franciscu nevestince, kde bola klientom podávaná LSD a ďalšie látky. Agenti potom sledovali účinky zo skrytej miestnosti za zrkadlom.
Nejednalo sa pritom o žiadny „sezónny“ projekt, rušenie nevestincov v štátnych službách odporučila až interná správa CIA v roku 1962. Svoje verejné domy v San Franciscu tajná služba zavrela o tri roky neskôr, newyorský podnik v roku 1966.
Práve LSD bola jedným z najsľubnejších kandidátov na vysnívanú drogu, neskôr bola ale z pokusov vyradená. Jej účinky boli úplne nepredvídateľné. Jediným spôsobom, ako výskumníci mohli dotyčného donútiť hovoriť pravdu, bolo presvedčiť ho, že pravdu hovoriť musí, lenže to sa podarilo len málokedy.
Menu predkladané tajnou službou bolo však oveľa širšie a hippies, ktorí zaplavili Spojené štáty o pár rokov neskôr, mohli CIA jej sklady závidieť. Tajná služba pchala do svojich pokusných králikov všetko možné: marihuanu, meskalín, psilocybín, skopolamín (vyrába sa z durmanu), heroín...
A kreativitou jej odborníci skutočne nešetrili. Ako obeť uviesť do stavu, kedy bude schopná vypovedať, ale zároveň vypne sebakontrolu? Doprajeme organizmu mix barbiturátov a amfetamínov. Najskôr jej do jednej paže vstrekneme prvú z látok, a keď začne zaspávať, vzpružíme ju dávkou amfetamínu do druhej paže. Výsledok? Občas z dotyčného dostali užitočnú odpoveď, častejšie z neho ale nevyrazili nič ako bľabotanie.
Výsledky experimentov tajnú službu neuspokojili, žiadna z látok nebola na účely kontroly myslenia dostatočne spoľahlivá, mnohým pokusným subjektom však pomerne spoľahlivo spôsobili problémy. Týkalo sa to aj pokusov lekára Donalda Ewena Camerona, ktorého si CIA najala. Voľba bola pritom jasná, zaujal ich svojou snahou liečiť schizofrenikov tým, že im kompletne „vyluxuje“ pamäť a „znovu skonštruuje“ psyché, aby bolo bez defektov.
Experimenty podnikal na svojich pacientoch v inštitúte montrealskej univerzity. A boli za ním príšerné výsledky. Ľudia, ktorí sa do jeho ordinácie dostavili s menšími psychickými ťažkosťami, kvôli podávaným „liekom“ trpeli inkontinenciou, stratou reči i pamäti a vyšetrovateľov považovali za svojich rodičov.
Niektorí „liečení“ pacienti sa s depresiami a úzkostnými stavmi stretávali do konca života. Drogové experimenty CIA však majú ešte černejšiu bilanciu, na svojom konte majú aj minimálne jeden ľudský život.
Nepripíjajte si s agentmi CIA
Keď si dal špecialista na biologickú vojnu americkej armády Frank Olson 18. novembra 1953 na stretnutí svojich spolupracovníkov s ľuďmi zo CIA pohár vína, nevedel, že tým nastúpil cestu, ktorá vedie na onen svet. Lahodný nápoj bol totiž „dochutený“ dávkou LSD, čo vedcov rozhorčilo, ale nielen to. Bola to posledná kvapka do mora pochýb, ktoré o svojom poslaní v armáde mal. Pár dní nato oznámil, že dáva výpoveď.
Lenže to posledné, čo CIA potrebovala, bol naštvaný vedec, ktorý vedel príliš veľa a chcel dať detinsky priechod hlasu svojho svedomia. Predstava, že by sa snáď správy o biologických zbraniach a drogových experimentoch na účely vyšetrovania dostali kvôli vedátorovi, ktorého schmatol záchvev výčitiek a humanizmu, do tlače, tajnú službu vôbec netešila.
Čo nasledovalo? Za jeho smrť nebol nikdy nikto ani obžalovaný, takže príbeh nemá koniec spečatený súdnym rozsudkom, fakty však znejú nasledovne. CIA pozýva Olsona do New Yorku k svojmu psychiatrovi. Vedec potom 28. novembra po jednej hodine v noci vyskakuje z desiateho poschodia hotela na Manhattane a na následky zranení umiera.
Samovražda, dozvedá sa Olsonova rodina od tajnej služby, váš muž a otec trpel depresiami, a preto ho tiež strážil náš lekár Richard Lashbrook, ktorý s ním zdieľal izbu. A ten vypovedal, že sa Olson uprostred noci zdvihol z postele a vyskočil oknom.
Nebožtíkova rodina však oficiálnej verzii neuverila. Prvého, nepatrného výsledku sa jej ťaženiu za pravdu dostáva v roku 1975, keď CIA pod náporom nezvratných dôkazov priznáva, že vedcovi bez jeho vedomia podala LSD. To ale Olsonovmu synovi Ericovi nestačí, objasneniu smrti svojho otca venoval celý svoj život.
Na začiatku 90. rokov konečne získava povolenie na exhumáciu otcovho tela a následné ohliadky pozostatkov. Nielenže sa nenájde zranenie, ktoré by zodpovedalo prerazeniu okenného skla, zistí sa navyše, že Olson bol pred skokom pravdepodobne omráčený úderom tupým predmetom do hlavy. V roku 1996 prípad otvorili ako vraždu, dôkazy však na obžalobu konkrétnej osoby nestačili.
Odzvonilo droge pravdy?
Tajomstvom by bol zahalený najskôr celý projekt MK-ULTRA, keby o ňom nevyšiel v roku 1974 článok v denníku New York Times. Ten rozpútal búrku, ktorá v roku 1977 vyvrcholila šokujúcimi závermi prezidentskej vyšetrovacej komisie a vyšetrovacej komisie amerického Senátu.
V tejto kauze verdikt padol: CIA v 50. a 60. rokoch masovo zneužívala najrôznejšie halucinogénne a psychotropné látky. Presný obrázok o tom, čo sa pod MK-ULTRA odohrávalo, však pravdepodobne nikdy mať nebudeme. Väčšina záznamov bola už v roku 1973 na príkaz šéfa CIA Richarda Helmsa zničená.
Experimenty boli ukončené v roku 1977 a jediné, čo nimi CIA získala, bola zlá reputácia. Spoľahlivú drogu pravdy sa nájsť nikdy nepodarilo. Väčšina látok síce znižuje odpor a pozornosť vypočúvaného, ale s nimi aj jeho dôveryhodnosť.
Zbavili sa snáď tajné služby ambície získať kľúč k ľudskej psychike? Záujem o drogu pravdy by rozhodne bol. Zvlášť po útokoch na New York z roku 2001. Mnoho odborníkov ale neverí, že by v súčasnosti mohol existovať masový projekt, ako bol MK-ULTRA. Tara O´Toolová, vedúca Centra biologickej bezpečnosti z univerzity v Pittsburghu, súhlasí: „Neviem si predstaviť, že by podobné výskumy mohli prebiehať a pritom zostať v utajení.“
