Nepodarené vznášadlo
Armáda svoj stroj označovala ako VZ-9-AV. Avrocar mal priemer 5,5 metrov, hrúbku 1,1 metra a celkovú hmotnosť 2 562 kilogramov. Na pohon slúžili tri prúdové motory Continental J69-T-9, každý s ťahom 4,12 kN.
V trupe bolo miesto pre dvoch členov posádky. Každý mal mať samostatný kokpit s bublinovým prekrytom. V zadnej časti bol nákladový priestor pre 907 kilogramov nákladu. Stroj mal mať vypočítaný dolet 160 kilometrov, dostup až 3 000 metrov a maximálnu rýchlosť 482 kilometrov za hodinu. K žiadnemu z týchto parametrov sa však nepodarilo ani priblížiť.
Pilot ovládal Avrocar pomocou sidesticku (bočnej riadiacej páky). Krížovým pohybom ovládal smer „letu“ a otáčaním rukoväte ovládal rotáciu Avrocaru okolo zvislej osi. Výška a smer pohybu sa ovládali pohyblivým prstencom na vonkajšej strane disku. Symetrickým zdvíhaním a spúšťaním prstenca sa menilo množstvo vzduchu prúdiace pod Avrocar a tým výška „letu“. Naklápaním prstenca sa menil pomer prúdu vzduchu obtekajúceho tanier na jednej strane a tým smer „letu“.
Problémy
Prvý prototyp Avrocaru s výrobným číslom #58-7055 opustil brány továrne AVRO Canada v Maltone v máji 1959. Začiatkom októbra boli zahájené testy, ktoré popravde neboli príliš úspešné a stroj vyžadoval množstvo úprav. Najväčším problémom bolo, že horúce vypúšťané plyny sa odrážali od zeme tak, že dochádzalo k ich opätovnému nasávaniu, čo drasticky znižovalo výkon motorov.
Druhý prototyp s výrobným číslom #59-4975 bol hotový v auguste 1959. V septembri bol vykonaný prvý pokus o „vzlet“. Keď sa stroj odlepil od zeme, objavili sa pozdĺžne a priečne kmity v takom rozsahu, že jednotlivé kolesá podvozku narážali do zeme.
Nasledovali dva roky hľadania problémov a ich následného opravovania. Posledné letové skúšky upravených prototypov v aerodynamickom tunely NASA boli zahájené v apríli a v júni 1961. Zlepšenie ovládateľnosti aj výkonov malo byť výrazné. Podľa meraní mal byť Avrocar schopný dosiahnuť rýchlosť až 190 kilometrov za hodinu. Piloti pri testoch však dosiahli najvyššiu rýchlosť len 37 kilometrov za hodinu a dokázala prekonať iba pol metra hlbokú priekopu. Okrem toho sa objavil celý rad sekundárnych problémov.
VZ-9-AV Avrocar bola slepá cesta vývoja. Celý čas ho sprevádzali problémy so stabilitou. Namiesto supervýkonného lietadla vzniklo ťažko ovládateľné vznášadlo. Vysoká hladina hluku, vysoká teplota vzduchu okolo stroja a citlivosť na prach a nečistoty prakticky bránili nejakému zmysluplnému vojenskému využitiu.
Koniec nádejám
„Jack“ Frost nakoniec ešte navrhol ďalšie pokročilejšie verzie s dodatočnými úpravami, ktoré však rovnako ako predošlé, nepriniesli požadovaný účinok. V júni 1961 preto americké letectvo spoluprácu s AVRO Canada prerušilo a do konca roka celý program formálne uzavrelo. Do zrušenia programu druhý prototyp „nalietal“ celkom 75 hodín.
Prvý prototyp, používaný na ofukovanie v aerodynamickom tuneli, NASA v roku 1966 odovzdala Národnému leteckému a kozmickému múzeu v Suitlande v štáte Maryland. V novembri 2007 bol odovzdaný do múzea USAF v Daytone a od roku 2008 je vystavovaný v expozícii venovanej období studenej vojny. Druhý prototyp, používaný na letové testy, bol v roku 1968 predvedený na výstave Človek a jeho svet. Potom stál vonku, kde značne schátral. Teraz prechádza renováciou v múzeu dopravných prostriedkov US Army vo Fort Eustis.
Portál Idnes.cz patrí do vydavateľstva Mafra, pod ktoré spadá aj Brainee.sk
