Pokiaľ náš web čítaš pravidelne, tak už vieš, že nemám problém nechať sa nahovoriť na čokoľvek. Mesiac som skúšal žiť podľa rád greenfluencerov a len nedávno som dal košom výťahom a eskalátorom, aby som sa ako najťažší člen redakcie vydal na strastiplnú cestu chodenia výlučne po schodoch.
Tentokrát som sa rozhodol vymeniť svoj smartfón za „hlúpe” zariadenie, ktoré ma vrátilo približne do roku 2002, a teda do čias, kedy kliknutie na ikonku internetu znamenalo istú smrť a prerobenie celej výplaty. Ako vyzeral môj život, absťáky bez smartfónu, a čo mi to v neposlednom rade vlastne dalo?
1,8 palcová beštia
Prichádzam domov zo záložne ako hrdý majiteľ novej beštie v podobe Alcatel OT-1066G. Je mi jasné, že tento názov ti toho veľa nenapovie, a preto si o tomto stroji povieme niečo viac. Tento lámač dôchodcovských sŕdc disponuje 1,8 palcovým displejom (pre porovnanie, Apple Watch 6 majú 1,78 palca).
Ten ponúka dych berúce rozlíšenie 160 x 128 (nie, naozaj tam nechýbajú nuly) pixelov. Svoje susedky môžeš potešiť fotografiami, o ktoré sa postará kryštálovo čistá 0,08 Mpx šošovka, no pokiaľ chceš urobiť čo i len jednu fotku, potrebuješ SD kartu. No pozor! Nesmie byť väčšia ako 32 GB.
Vyzbrojený týmto „delom” s kapacitou batérie 400 mAh som smartfón odložil na miesto, kde ma nebude lákať. Hneď na úvod som si nastavil hranice - sociálne siete budem používať výlučne na prácu, pričom mimo nej sa pokúsim používanie notebooku totálne minimalizovať.
A nastalo ticho...
Najhoršie boli prvé rána. Začínalo to šialeným zvonením budíka, ktorý dokázal zobudiť aj susedovho psa o tri poschodia nižšie. No potom som zrazu nemal čo. Až vtedy som si uvedomil, ako som podvedome naučený chytiť do ruky telefón a pri postupom preberaní sa scrollovať správami, sociálnymi sieťami, reelsami, memečkami či videami. A teraz to bolo preč.
Musel som si nastavovať viacero budíkov, pretože som sa nedokázal prebrať a vyšuchtať z postele. Kým kávovar naplno pracoval, ja som čakal a moje prsty mimovoľne pretínali prázdny priestor. Na balkóne pri rannej cigarete (fajčenie je zlé a škodí zdraviu!) sa môj smartfónový absťák prejavil naplno.
Absťák
Rýchlo zapínam počítač a kontrolujem maily. Prekvapivo však odolávam zapnúť sociálne siete a nekonečne blúdiť vtipnými videami o mačičkách a bolestivých failoch. Nepríjemné stavy sa objavovali opäť po práci. Ruky túžili držať ten kus techniky za pár stoviek, ktoré po pár rokoch zase všetci vymeníme za nový model.
Rozhodol som sa preto zabaviť sa s tým, čo mám. Objavil som, že môj hlúpy telefón má baterku, no táto činnosť mi vydržala tak 10 minút. Skúsil som sa pripojiť na internet, no bez úspechu - okrem vyhľadávania Google mi nebol telefón schopný nič otvoriť. Musel som robiť niečo iné.
Postupne som sa začal zabávať rôznymi činnosťami, ktoré som dlhodobo odkladal. Upratal som si knihu, umyl okná, dopozeral niekoľko seriálov, ktoré som kedysi dávno začal pozerať a dokonca som sa konečne prinútil aj k triedeniu dokumentov, ktoré sa kopili v stole.
Nemáš minútku? Mám...
A vtedy som si to uvedomil - mám čas. Extrémne veľké množstvo času. Je až neskutočné, ako rýchlo ti ubiehajú minúty (či hodiny), keď si zapneš reelsy a nezmyselne scrolluješ Instagramom či Facebookom. Sám som neveril, koľkokrát som mal potrebu siahnuť do vrecka po telefón a len tak sa pozrieť, či sa niečo nedeje.
A postupne to celé prechádzalo. Fungoval som so svojím Alcatelom (a 30 pesničkami, ktoré som v ňom mal) a vôbec mi nevadilo, že neviem hneď odpísať na nejakú správu alebo že som medzi prvými nevidel trailer na nový film. Začal som žiť.
Chodil som sa prechádzať a objavoval zákutia Bratislavy, o ktorých som doteraz nemal ani šajnu. Keď ma omrzelo 30 skladieb v mobile, začal som viac počúvať ruch mesta. A po niekoľkých dňoch, keď som mal pocit, že som dohnal všetky odkladané veci, som chytil do ruky knihu.
Samozrejme, knihy mám rád a sem tam si vždy rád nejakú prečítam, no ročne sa mi podarí prečítať približne štyri.
Poznáš to, „nemám vôbec čas na nič”. No zrazu som ho mal neskutočne veľa a začal som ho vypĺňať práve knihami. Po štyroch dňoch som mal prečítaného Zas*atého Buckyho Denta (nič moc), o tri dni na to Smrtonosnú pascu a stále som nemal dosť.
Podarilo sa mi zohnať poučnú knihu Očami farmácie od Mareka Kajana (náš rozhovor s ním nájdeš tu) a dokonca som sa vrátil aj k Oneskoreným reportážam od Ladislava Mňačka. Uvedomil som si, že veľké množstvo kníh, ktoré som si kedy kúpil (či odniesol zo sekcie vyradených z handlovskej knižnice), som nikdy poriadne ani len nedržal v ruke.
Popri čítaní Sedem rokov v Tibete som si našiel čas dokončiť oficiálny certifikovaný kurz základov digitálneho marketingu od Google (urobiť si ho môžeš zadarmo tu) a rovno začal základy Google Analytics. Po mesiaci som mal pocit, že som skutočne začal žiť. Čas som si vedel zadeliť úplne podľa predstáv, a pritom stačilo tak málo.
Osvietený návrat do reality
Nebudem ti klamať, nestal sa zo mňa nomád. Po niekoľkých týždňoch som sa vrátil naspäť ku svojmu smartfónu.
Najviac som sa však paradoxne tešil na telefonovanie a chatovanie.
Alcatel mal strašný reproduktor a mikrofón (neviňte svojich starých rodičov, že nepočujú, za to môže mobil), nehovoriac o tom, že napísať SMS-ku (nemal som na výber) trvalo celú večnosť. Bola to mimoriadne príjemná skúsenosť, no dnes sa už bez telefónu pri mnohých profesiách fungovať nedá. Veľa sa však toho u mňa zmenilo.
Na sociálnych sieťach trávim neporovnateľne menej času, stále čítam kopu kníh, robím si kurzy a čo je najdôležitejšie, omnoho viac si vážim svoj voľný čas. Dokonca som začal vstávať skôr, aby som sa mohol venovať aj ďalším veciam. Nič neľutujem, a pokiaľ máš možnosť sa aspoň na malý okamih vzdať svojho smartfónu, určite by si to mal vyskúšať.