Ich pohľady sa stretli na horskej planine pravekého Rumunska. On bol vysoký, mal silné bicepsy ozdobené náramkom s orlími pazúrmi a svetlú pokožku. Ona bola ranná moderná ľudská bytosť, mala dlhé nohy, tmavšiu pokožku a vlasy zapletené do vrkočov.
Snažili sa nadviazať konverzáciu, no nehovorili rovnakým jazykom. Napriek tomu sa na seba usmievali a môžeme hádať, čo sa stalo po tom. Tak by mohla vyzerať scéna z romantického filmu o láske neandertálsko muža a modernej ženy. Ale nemusela. Možno ona bola z radu našich robustnejších príbuzných a on bol moderný človek. Možno k ich páreniu nedošlo konsenzuálne. Ako skutočne došlo k ich stretnutiu alebo iným stretnutiam sa nedozvieme, môžeme si byť však viac než istí, že k takými stretnutiam dochádzalo. Vedci to tušili dlho, aj keď dlho diskutovali, či sa naši predkovia s neandertálcami krížili.
O 37 000-42 000 rokov neskôr, čo sa náš pár stretol, vo februári 2002, uskutočnili dvaja prieskumníci mimoriadny objav v podzemnom jaskynnom systéme v juhozápadných Karpatoch neďaleko rumunského mesta Anina.
Vo vnútri Peştera cu Oase (Jaskyne s kosťami) našli tisíce kostí cicavcov. Na povrchu medzi nimi vykúkala ľudská čeľustná kosť, ktorá podľa údajov rádiokarbónového datovania pochádza od jedného z najstarších známych ľudí raného novoveku v Európe.
Krvilační neandertálci?
O neandertálcoch dnes vieme, že to neboli nijakí primitívi s planúcimi zrakmi a krvilačnou pavahou, ako ich vykresľovali v čase objavenia prvých fosílií. Postupne vedci zistili, že títo zruční lovci a výrobcovia nástrojov nielen pomáhali matke pri pôrode a starali sa o svojich chorých, no tiež pochovávali mŕtvych do hrobov a dbali o osobnú hygienu. Vynález zubného špáradla pripisujú vedci práve im.
Pradedo
Keď vedci v roku 2015 analyzovali DNA rumunského nálezu, zistili, že patrila mužovi, ktorého 6 až 9 percent tvorila neandertálska DNA. Ide o najvyššiu koncentrácia, aká sa kedy v ranom modernom človeku doposiaľ objavila. Pretože genóm (genetická informácia) obsahoval veľké úseky neprerušovaných neandertálskych sekvencií, autori vypočítali, že majiteľ čeľuste mal pravdepodobne predka neandertálca už pred štyrmi až šiestimi generáciami.
Od nálezu v Rumunsku, pribúdajú stále nové dôkazy, ktoré svedčia o tom, že kríženie medzi ľuďmi raného novoveku a neandertálcami nebolo zriedkavé.
Dodnes existujú ľudia, ktorí prenášajú genetický materiál z najmenej dvoch rôznych populácií neandertálcov, čo naznačuje jedna analýza. Tvrdí, že sa v Európe a Ázii s modernými ľuďmi krížili viackrát. Genetici potvrdili, že to bolo približne pred 50-tisíc rokmi, keď opustili Afriku. V neandertálskej DNA však našli stopy kríženia aj so staršou populáciou našich predkov, ktorá opustila Afriku pred viac ako 100-tisíc rokmi. A dokonca ďalšou, ešte ranejšou populáciou Homo sapiens, ktorá opustila Afriku už pred 200 až 300-tisíc rokmi. Zaujímavé je, že aj keď sa predpokladalo, že ľudia Afrického pôvodu s nimi nezdieľajú DNA, čo dáva zmysel, pretože neandertálci nikdy neobývali Afriku, nie je to tak.
Nový tieň na migráciu
Nedávna štúdia tiež ukazuje, že neandertálske percento genómov moderných ľudí európskeho ale aj afrického pôvodu bola v predchádzajúcich štúdiách podhodnotená, pretože ju maskovali predtým nerozpoznané neandertálske podpisy v genómoch používaných ako referenčné vzorky v genetických analýzach. „Každý, kto dnes žije, nesie toto dedičstvo prímesí s neandertálcami,“ hovorí Joshua Akey z Princetonskej univerzity, ktorý štúdiu viedol. „Ukazujeme presvedčivé dôkazy o tom, že migrácia z Afriky a do Afriky zohrávala významnú úlohu pri formovaní vzorcov ľudskej genetickej variácie.“
„Prevládala predstava, že ľudia migrovali z Afriky a nikdy sa nevrátili späť. Tieto nové výsledky ukazujú, že to tak nie je,“ dodal.
Bozkávali sa?
Nahliadnuť na to, ako vyzerala interakcia medzi neandertálcami a modernými ľuďmi, sa pokúsila aj antropologička Laura Weyrichová z Pensylvánskej štátnej univerzity. Poslúžil jej na to povlak z prehistorických zubov. „Pozerám sa na starodávne mikróby ako na spôsob, ako sa dozvedieť viac o minulosti, a zubný kameň je skutočne jediný spoľahlivý spôsob, ako rekonštruovať mikroorganizmy, ktoré žili v staroveku,“ ozrejmila.
Na Weyrichovej prekvapenie jeden zo zubov z El Sidrónu v Španielsku obsahoval genetický podpis mikroorganizmu podobného baktériám Methanobrevibacter oralis, ktorý sa v našich ústach nachádza dodnes. Porovnaním verzie neandertálca s verziou moderného človeka dokázala odhadnúť, že sa obe od seba vzdialili zhruba pred 120 000 rokmi.
Weyrichová vysvetľuje, že jednou z možných ciest prenosu je bozkávanie. „Keď niekoho pobozkáte, ústne mikróby vám budú prechádzať z úst do úst,“ hovorí. „Mohlo sa to stať raz, ale potom sa to nejako rozšírilo. Mohlo to však byť aj niečo, čo sa objavovalo pravidelnejšie,“ dodáva.
To vyvoláva otázku, ako to ovplyvňuje zdravie našej ústnej dutiny. Napríklad zatiaľ čo M. oralis býva u moderných ľudí spájaný s ochorením ďasien, Weyrichová tvrdí, že sa vyskytovala u mnohých prehistorických jedincov, ktorí mali dokonale zdravé zuby.
Prenos pohlavných chorôb
Ďalšou zaujímavou kapitolou zo sexuálneho života neandertálcov a Homo sapiens je prenos ľudského papilomavírusu (HPV). Pred niekoľkými rokmi genetik Ville Pimenoff, pôsobiaci v Španielsku, študoval sexuálne prenosnú infekciu u ľudského papilomavírusu (HPV) a všimol si niečo zvláštne. Za kmeňom spôsobujúcim rakovinu nazývaného HPV 16 - u ľudí, môžu byť vinní neandertálci alebo Denisovani (ďalší vyhynutý druh blízko človeka).
Analýzou DNA našich predkov a neandertálcov z rôznych období prišiel na to, že Neandertálci (alebo Denisovani) opustili Afriku dávno predtým, ako to urobili ľudia - možno o stovky tisíc rokov skôr.Predtým než opustili Afriku, boli predkovia neandertálcov aj naši predkovia vystavení podobnému predkovi vírusu HPV. Keď sa rozišli, u neandertálcov a denisovanov sa vyvinul HPV 16 typu A.
Keď sa moderní ľudia pred zhruba 60 000 rokmi vydali z Afriky, narazili na neandertálcov a nakazili sa HPV 16 a. Pochopenie toho pomáha vysvetliť záhadu, prečo existuje toľko verzií HPV 16 rozložených nerovnomerne po celom svete, hovorí Pimenoff. HPV 16 a sa nachádza hlavne v Európe a Ázii, zatiaľ čo HPV 16 B a C sa koncentrujú viac v Afrike. „Nemôžete to vysvetliť bez udalosti výmeny hostiteľa [tj. medzidruhového sexu],“ hovorí Pimenoff.
Pimenoffova štúdia tiež vyvoláva otázky o tom, čo sa stalo s neandertálcami. Ak sme od nich dostali HPV, čo od nás dostali oni? Je možné, že ľudia šíria choroby, ktoré spôsobili ich vyhynutie. V apríli publikovali vedci na univerzitách v Cambridge a Oxford Brookes prácu, ktorá naznačuje, že neandertálci mohli byť obzvlášť citliví na choroboplodné zárodky, ktoré spôsobujú žalúdočné vredy a opary.
Je zaujímavé, že Pimenoff verí, že získanie HPV vírusu typu A od neandertálcov vysvetľuje, prečo je u ľudí taký rakovinotvorný - pretože sme sa s ním prvýkrát stretli relatívne nedávno, náš imunitný systém sa ešte nevyvinul tak, aby bol schopný infekciu vyčistiť.
Hladký penis
Niečo o sexuálnom správaní neandertálcov nám môže prezradiť aj ich anatómia. Konkrétne penis. Podobne ako u mnohých iných cicavcov, aj ľudský penis mal kedysi ostré výbežky. Tieto „tŕne“, ktoré sa stále nachádzajú na penisoch rôznych druhov zvierat, sú zvyčajne malé zrnká keratínu. Ide o druh tvrdého tkaniva, ktoré lemuje vonkajšiu časť orgánu. Malé ostne sa pravdepodobne vyvinuli preto, aby vyčistili spermie konkurenčných samcov alebo aby mierne „poškodili“ vagínu samice a na chvíľu ju odložili na ďalší sex.
Kód DNA, ktorý kedysi zodpovedal za tieto ostré výbežky na penise, muži stratili a dnes patrí ľudský penis medzi najhladšie v živočíšnej ríši. Ešte v roku 2013 vedci zistili, že genetický kód týchto tŕňov chýba aj v neandertálskej DNA , rovnako ako pri moderných ľuďoch, čo naznačuje, že zmizol ešte pri našich kolektívnych predkoch najmenej pred 800-tisíc rokmi. To je významné, pretože tŕne penisu sa považujú za najužitočnejší nástroj u promiskuitných druhov, pretože môžu pomôcť samcom súťažiť s ostatnými a maximalizovať šance na reprodukciu. To viedlo k špekuláciám, že - rovnako ako my - boli neandertálci a Denisovania väčšinou monogamní.
Stále v nás žijú
Aj keď ťa nezaujímajú pravekí ľudia, jednou z teórii, ako vymizli je, že naša populácia ich postupne absorbovala, čiže aj ty môžeš byť tak trochu neandertálec. Napokon najmenej 20% ich DNA ešte dnes prebýva u dnešných ľudí a ovplyvňuje ich farbu pokožky, vlasy, či náchylnosť na choroby, ktoré dnešní ľudia máju.
Ktoré sekvencie, prípadne gény sme po svojich neandertálskych predkoch krížením zdedili? Ukazuje sa, že to boli predovšetkým tie, ktoré súviseli s prispôsobením sa vtedajšiemu chladnejšiemu klímy Ázie a Európy. Prímes neandertálskych sekvencií nachádzame napríklad v prípade génov, ktoré ovplyvňujú ukladanie keratínu v koži, vlasoch a nechtoch, a predstavovali tak lepšiu ochranu voči vlhku, chladu a patogénom.
Ďalej sú to sekvencie zapojené do metabolizmu tukov, ktoré nám umožnili lepšie využívať vtedy obmedzené zdroje potravy. Hoci v tom čase boli tieto sekvencie pre moderného človeka výhodou, tak dnes, keď nežijeme ako lovci a zberači, máme dostatok potravy, menej sa hýbeme a žijeme v teplom medziľadovom období, sú pre nás naopak nevýhodné a sme v ich dôsledku obézny, trpíme cukrovkou a podobne.
Ďalšou skupinou génov, ktoré sú ovplyvnené neandertálskymi sekvenciami, sú gény zapojené do imunitnej odpovede, ktoré nám umožnili lepšie sa vyrovnať s patogénmi v osídlovanych oblastiach. Najnovšie poznatky dokonca ukazujú, že neandertálske sekvencie mohli mať vplyv aj na zosvetlenie kože, čo bola výhodná adaptácia na nedostatok UV žiarenie v európskych podmienkach.
Vyzerá to tak, že sme sa s nepriaznivými podmienkami Európy lepšie vyrovnali práve vďaka neandertálcom.