Archív/ Denisa Hnatkovičová, Pexels/cotttonbro
StoryEditor

Láska má veľa podôb, niekto ju chce prežívať s viacerými osobami. Polyamoria je o slobodnej voľbe, tvrdí vedkyňa

Ľubomíra Somodiová24.06.2021., 18:00h
Lajkuj Brainee.sk na

Polyamoria si získava čoraz viac prívržencov aj na Slovensku. Ide o zhýralosť a túžbu mať čo najviac sexuálnych partnerov? Alebo je to skutočne o láske a dôvere?

Doktorandka v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV Denisa Hnatkovičová sa vo svojom výskume pozrela na „kĺb“ slovenským polyamorom. Hoci zo začiatku mala obavy, že pre výskum nenájde dostatočný počet ľudí ochotných hovoriť o svojich polyamorných vzťahov, opak bol pravdou.

Spoločnosť sa mení a dnešná doba podľa Hnatkovičovej otvára priestor aj pre rozvoj vzťahov, ktoré sú mimo tradičných monogamných. V našej spoločnosti si tak nachádza miesto aj polyamoria - praktizovanie viacerých romantických alebo sexuálnych vzťahov so súhlasom všetkých zainteresovaných.

Čo je polyamoria?

Ide o životný štýl, ktorý je charakterizovaný praktizovaním viacerých romantických a/alebo sexuálnych vzťahov so súhlasom všetkých zainteresovaných. A teda, keďže ide o súhlas všetkých zúčastnených, dôležitá je tam transparentnosť vzťahov – všetci by mali o tom vedieť a byť v tejto forme vzťahu dobrovoľne.

Existujú polyamorné vzťahy, v ktorých spolu žijú viacerí ľudia, všetci majú medzi sebou romanticky vzťah, ľúbia sa?

Áno, je mnoho polyamorných ľudí, ktorí zvyknú zdieľať aj spoločnú domácnosť. V takýchto domácnostiach môžu žiť traja, štyria, ale aj viacerí ľudia, ktorí sú v spoločnom partnerskom vzťahu navzájom. Samotné slovo polyamoria je zložené z dvoch slov, a to „amor“ – láska, a „poly“ – veľa, čo doslovne znamená veľa lások – takže praktizovaním tejto vzťahovej filozofie sa ľudia snažia aj o budovanie vzťahov, ktoré sa zakladajú na láske.
japoJe v polyamorii vyššie zastúpenie bisexuálov?

V polyamorii sa realizujú heterosexuálne, homosexuálne, ako aj bisexuálne interakcie – takže áno, je tam zastúpenie aj tejto skupiny. Podľa zahraničných výskumov je dokonca v polyamorných komunitách značné zastúpenie bisexuálnych jedincov, čo potvrdzuje aj náš výskum. Polyamorní jedinci tomu zvyknú byť dosť otvorení (bisexualite) – dôvodom môže byť aj menší nátlak na prežívanie žiarlivosti v tomto type partnerstva – predsa len, ak má žena za svojho primárneho partnera muža a ženu má ako sekundárnu partnerku, tak žena pre daného muža nemusí predstavovať až také ohrozenie, ako by napríklad mohol predstavovať ďalší muž. Žena mu neohrozí tak jeho pozíciu, ako by ju mohol ohroziť iný muž.

Aký je rozdiel medzi otvoreným vzťahom, polyamoriou a promiskuitou?

Čo sa týka otvorených vzťahov či rozvíjania promiskuitného správania, tak tam môže byť hlavnou motiváciou dosahovanie len sexuálneho vzrušenia bez rozvíjania nejakej hlbšej citovej intimity medzi partnermi. Naopak, v polyamorii je snaha budovať dlhodobé vzťahy založené už aj na emocionálnej väzbe.

Tri najznámejšie formy polyamorie

1. Dvaja dovtedy monogamní ľudia sa rozhodnú otvoriť vzťah do polyamorie. Ich vzťah je primárny a ostatné sú menej dôležité.

2. Druhá forma polyamorie sa týka vzťahu/ov, kde si to jedinci netriedia na „primárne“ – dôležitejšie a „sekundárne“ – tie menej dôležité. V tejto forme polyamorie sú všetky vzťahy rovnocenné.

3. Tretím typom polyamorie je „vzťahová anarchia“. Typická pre jedincov, ktorí svoj záväzok venujú primárne niečomu inému – napríklad práci či umeniu, a partnerov majú až na druhom mieste.


Keď ste sa odhodlali robiť výskum polyamorie na Slovensku, bolo náročné nájsť respondentov?

Prvotne som si myslela, že to bude problém a do realizovania nášho výskumu (ktorý realizujem v spolupráci s doc. Gabrielom Bianchim na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV) som vstupovala s „malou dušičkou“. Nakoniec som bola prekvapená. Problém s nachádzaním ľudí, ktorí sa definujú za polyamorných, a ktorí viacero vzťahov aj realizujú, nakoniec nebol.

Vo všeobecnosti v našej spoločnosti platí koncept, že mimo partnerské vzťahy vnímame ako neveru...

Áno, ale nevera sa týka väčšinou jedincov, ktorí fungujú v exkluzívnom monogamnom vzťahu. Exkluzivitou sa myslí vzťah, v ktorom sa dvaja jedinci dohodnú, že môžu mať sexuálny akt a prežívať lásku len medzi sebou. Ak to porušia a „zahnú si“, boli si vlastne neverní. Polyamorní jedinci sa však nevere snažia vyhnúť. A to tým, že sa v nej jedinci dohodnú a navzájom si odsúhlasia, že môžu budovať viaceré vzťahy - a tie môžu byť aj sexuálneho charakteru. Aj preto sa o polyamorii hovorí ako o etickom a zodpovevnom non-monogamnom vzťahu. Tá úprimnosť a komunikácia tam hrajú dôležitú rolu. Samozrejme, aj v polyamorii sa môže vyskytnúť nevera – ak ten vzájomný súhlas sa tam napríklad neodohraje.

Sú nejaké spoločnosti, kde je niečo ako polyamoria normou?

Normou v niektorých krajinách bola aj je polygamia. Príkladom môžu byť islamské krajiny, v ktorých má muž viacero žien. V týchto krajinách sa môžeme stretnúť s viacpočetnými manželstvami. Lenže polygamia vychádza aj z nejakých náboženských princípov, zatiaľ čo polyamoria má iný základ ako polygamia. U nás nie je ani možné vstúpiť do manželstva s viacerými osobami, nie je na to právna podpora.

Pravdou je, že v západných spoločnostiach je spoločenskou normou skôr monogamia – a dnes už skôr sériová monogamia – teda stav, kedy má jedinec v kratšom či dlhšom čase len jedného partnera, pokiaľ nepríde niekto iný. Je skôr typické, že si človek prejde viacerými vzťahmi, a až tak ukotví v tom poslednom – pre neho najviac vyhovujúcom vzťahu. To, že polyamoria si nachádza miesto aj v našej spoločnosti, súvisí so socio-kultúrnymi zmenami v našej spoločnosti. Dnes už nie je taký sociálny tlak na to, aby ľudia vstupovali do manželstva, alebo ho museli za každú cenu udržiavať.

polygamia polygamia Reuters

A čo minulosť?

Keď nazrieme späť do histórie, tak zistíme, že láska nebola vždy tou hlavnou „esenciou“ partnerských vzťahov – niekedy sa manželstvá uzatvárali predovšetkým kvôli majetku a láska buď prišla neskôr, alebo nemusela prísť vôbec. Dnes to tak už nie je – žijeme v úplne iných ekonomických a sociálnych podmienkach. Je tu väčší dôraz na individuálne potreby, a dá sa povedať, že aj väčší rešpekt voči ľudskej rozmanitosti. Preto vzniká priestor už aj na rozvíjanie alternatívnych vzťahov, a tie môžu byť polyamorné. A teda, polyamoria, ako aj monogamia, sú dnes skôr o voľbe človeka. A láska má mnoho podôb – niekto ju chce prežívať v polyamorii s viacerými osobami.

Aká je motivácia vstúpiť do polyamorného vzťahu?

Je to väčšinou túžba nebyť limitovaný len pre jeden vzťah s jedným človekom. Polyamorní jedinci sa snažia eliminovať alebo úplne stratiť kontrolu nad citmi a správaním svojho partnera/partnerov. Je to o slobode – či už sloboda v možnosti romanticky ľúbiť naraz viacerých ľudí a zároveň byť s nimi aj vo vzťahu, alebo sloboda uspokojovať a kompenzovať si svoje potreby (sexuálne, emocionálne, spirituálne,...) vo viacerých vzťahoch súčasne. Polyamoriu volia aj ľudia, ktorí túžia po živote v komunite. Je to pre nich pragmaticky výhodné – čo sa týka finančného zabezpečenia alebo napríklad aj výchovy detí. Ďalším motívom vstupu do polyaomorie je aj potreba „vytesať si vlastnú cestu“ a byť iný, možno aj nekonvenčný. Polyamoriu volia aj ľudia – dokonca aj single ľudia, ktorí si prešli viacerými rozchodmi a už si nechcú prejsť ďalším trýznivým pocitom osamotenia, ktoré prežívali, ak ich niekto opustil.

Niekedy sa stáva, že žijú dvaja dlhodobo v monogamnom vzťahu a ten vzťah začne z nejakého dôvodu „škrípať“, a tak jeden z partnerov iniciuje polyamoriu. A aby jedinec o svojho partnera nemusel prísť, tak na to pristúpi. To, ako to dopadne, väčšinou ukáže až čas. Sú jedinci, ktorým to nakoniec začne vyhovovať a ich vzťah sa dokonca ešte aj zlepší. Môžeme hovoriť dokonca aj o tzv. koncepte. „new relationship energy“. Vzťah nadobudne novú energiu a môže to viesť aj k vyššej vzťahovej spokojnosti.

Sú aj nejaké vzťahy, ktoré keď vstúpili do polyamorie, tak sa rozpadli?

Áno. Polyamoria nie je pre každého a sú dokonca aj ľudia, ktorých žitie v polyamorii istým spôsobom traumatizovalo. Týka sa to jedincov, ktorí boli ochotní rešpektovať polyamoriu svojmu partnerovi aj napriek tomu, že s tým neboli vnútorne stotožnení. Aby o svojho partnera neprišli, pristúpili na polyamoriu – niektorí čakali, že ich partner sa po čase aj tak vráti do monogamie a život sa navráti do starých koľají. Po čase však zistili, že ich život sa už do starých koľají nenavráti, a tak vzťah opustili. Táto skúsenosť im však priniesla veľa bolestivých spomienok – napríklad „dobrovoľne“ sa prizerať na to, ako váš milovaný partner zdieľa svoju intimitu aj s iným partnerom. Je to trýznivé najmä pre jedincov, ktorí sú svojou povahou monogamní.

Existuje v polyamorných vzťahoch žiarlivosť? Ak áno, ako sa s tým vyrovnávajú?

Áno, existuje. Prežívanie žiarlivosti je však ovplyvnené viacerými faktormi. Intenzívnejšie je prežívaná najmä v situáciách, ak partneri nemajú dôveru v oddanosť ich partnera alebo vnímajú, že ich vzťah nie je postavený na dostatočne pevných základoch. Vtedy sú iní partneri vnímaní za hrozbu, a tá provokuje prežívanie pocitov žiarlivosti. Ak partneri majú medzi sebou vybudovanú dostatočne bezpečnú atmosféru a sú si svojim záväzkom istí, ostatné vzťahy neimplikujú až takú hrozbu a žiarlivosť tam nemusí dokonca ani vzniknúť. V polyamorii existuje dokonca aj stav, ktorému sa hovorí „compersion“ – stav, kedy sa človek dokonca teší z toho, že jeho partner/ka je šťastný/á aj s niekým iným.

Polyamorní jedinci v porovnaní s monogamnými hovoria častejšie o prežívaní tzv. kognitívnej žiarlivosti. To znamená, že venujú viac času premýšľaniu o žiarlivosti a snažia sa zistiť, odkiaľ ich žiarlivosť pramení. Napríklad, či nepramení z nestability ich vzťahu. Alebo či zdroj žiarlivosti netkvie v nich samotných, napríklad v nízkej sebaúcte. Takže reflektujú rôzne možné príčiny ich žiarlenia. Zároveň je ideálne, ak o tom aj vzájomne komunikujú vo svojich vzťahoch. Častou a otvorenou komunikáciou sa snažia o uvoľnenie pocitov žiarlivosti a dosiahnutie väčšieho pocitu bezpečia v ich vzťahoch.

žiarlivosť shutterstock.com

Čo by sa mohli monogamné páry naučiť od polyamorných?

Aby polyamoria mohla fungovať a aby v nej nikto netrpel, je potrebné, aby tam boli rešpektované potreby všetkých zúčastnených strán. To si často vyžaduje otvorenú komunikáciu a rozoberanie aj tém, ktoré sú veľmi citlivé. V polyamornej komunite vzniklo mnoho kníh, ktoré rozoberajú témy, akou je napríklad žiarlivosť a stratégie jej zvládania; techniky efektívnej komunikácie a iné. Vzájomný rešpekt a efektívna komunikácia je potrebná samozrejme aj v monogamii, a tak tieto knihy môžu byť dobrou inšpiráciou aj pre týchto jedincov.

Polymoria nie je na Slovensku rozšírený fenomén. Stretávajú sa polyamori so sociálnou stigmou?

Polyamoria svojou odlišnou povahou od monogamie u niektorých ľudí provokuje negatívne reakcie. Takže áno, polyamorní jedinci sa stretávajú so stigmatizáciou. Na druhej strane, polyamoria si získava čoraz viac prívržencov aj u nás, preto sa polyamorní jedinci aj na ich počudovanie stretávajú s veľmi pozitívnymi reakciami.

Niektorí vaši participanti ostávajú radšej v anonymite, prečo?

Dôvodom bol väčšinou strach z odmietnutia. Aby sa tomu polyamorní ľudia vyhli, často o svojej polyamornej identite radšej mlčia. Respektíve povedia to len im veľmi blízkym ľuďom, u ktorých cítia, že budú prijatí. V našom výskume nám naši participanti zdelili aj veľmi negatívne zážitky týkajúce sa ich sebaodhalenia – napríklad negatívne hodnotenia až devastačné postoje zo strany ich rodinných príslušníkov. Takéto skúsenosti sú veľmi bolestivé, a preto je pre mnohých polyamorných jedincov ľahšie o tom radšej nehovoriť a udržiavať si tak ochrannú pozíciu, aj keď to obmedzuje ich autenticitu.

Top rozhovor
menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/spolocnost/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
22. november 2024 06:48