Miestnosťou sa nesú tóny Beatles. Skupinka mladých ľudí pripomínajúcich hippies či bezdomovcov sa zvodne vlní, prehĺta LSD a fajčí marihuanu. Stredobodom diania je drobný muž, ktorého tvár pokrývajú hustú fúzy a dlhé vlasy. So zavretými očami nepočuteľne opakuje text piesne Revolution, píše Oldřich Mánert z portálu iDnes.
Tým mužom je Charles Manson. Šialený mesiáš, samozvaný Ježiš, ktorý sa prirovnáva k spasiteľovi, Hitlerovi i Stalinovi. Beatles sa k nemu prihovárali, podobne ako k miliónom ďalších ľudí. Manson však v poetických textoch nepočul nádej, ale zvestovanie nadchádzajúcej rasovej vojny – Helter Skelter. Zapáliť ju mal on sám sériou brutálnych vrážd, ktoré otriasli americkou verejnosťou a z Mansona urobili celebritu.
Mladosť za mrežami
Životná cesta Mansona začala v roku 1934, kedy sa narodil iba 16-ročnej Kathleen Maddoxovej zo Cincinnati. Jeho detstvo malo do dokonalosti ďaleko. Už v piatich rokoch jeho matku poslal súd na päť rokov do väzenia za prepadnutie benzínovej stanice. Po prepustení so svojim synom cestovala po hoteloch naprieč Spojenými štátmi.
V puberte sa Manson vydal na dráhu zločinu. Matka sa ho najskôr snažila umiestniť do pestúnskej starostlivosti, aby mu zaistila lepšiu budúcnosť. Žiadna rodina však o spurného mladíka neprejavila záujem. Manson tak putoval do chlapčenskej školy v Indiane, ale po 10 mesiacoch z nej utiekol. Chcel žiť so svojou matkou, tá s ním však nechcela mať nič spoločné.
Peniaze si obstarával drobnými krádežami. Pri jednej z nich ho dopadla polícia a poslala ho do detenčného centra pre mladistvých. Utiekol hneď nasledujúci deň. Ďalšie roky sa točil v začarovanom kruhu krádeží a detských centier. Súd nakoniec došiel k záveru, že Manson je agresívny asociálny jedinec a poslal ho do nápravného zariadenia.
Prvá láska
Na slobodu sa dostal až v roku 1954. Mal dvadsať rokov, keď stretol svoju prvú veľkú lásku Rosalie Jean Willisovú. Chcel sa živiť poctivo, ale čoskoro zistil, že krádeže áut sú výnosnejšie ako práca. V roku 1956 v jednom z ulúpených vozidiel odišiel so svojou milou do Los Angeles, zastavila ich však polícia a Manson mal stráviť nasledujúce tri roky vo väzení Terminal Island v Los Angeles.
Za mrežami nestrávil ani rok, keď mu Rosalie porodila syna, v roku 1958 však požiadala o rozvod. Po prepustení sa živil ako pasák a v roku 1966 opäť skončil za mrežami. Keď sa konečne dostal von, mal 33 rokov a polovicu svojho života strávil v cele.
„Pôsobil ako v pohode človek, ktorý sa chce len baviť. Nebol to žiadny vodca, skôr vždy niekoho nasledoval. Pôsobil neškodne, takže si ho nikto veľmi nevšímal,“ spomínal po rokoch jeden z jeho vtedajších spoluväzňov Phill Phillips.
Pamätá si, ako sa Manson vo väzení naučil hrať na gitaru a mnohokrát opakoval, že „keď môže ako muž život stvoriť, mal by mať tiež právo ho brať“. Tieto slová mali za pár rokov vyústiť do série brutálnych vrážd.
Cesta mesiáša
V Kristových rokoch sa Manson presťahoval do San Francisca, hlavného mesta kvetinových detí. Leto lásky vrcholilo a Manson sa vďaka svojej charizme a hypnotickému pohľadu stal v komunite hippies uznávanou personou. S mladou univerzitnou knihovníčkou Mary Brunnerovou sa nasťahoval do malého bytu, ktorý sa postupom času stal domovom ďalších osemnástich Mansonom okúzlených dievčat a žien.
Jeho učenie nebolo komplikované: ľahké drogy, sex a potulky Amerikou. Krúžok okolo bývalého zlodejíčka prijal meno „Mansonova Rodina“ a v starom školskom autobuse pretvorenom na hippie koráb vyrazili na cestu po západnom pobreží USA.
V roku 1968 im pri stopovaní zastavil bubeník slávnych Beach Boys Dennis Wilson. Vzal ich do svojho domu v Los Angeles a odišiel nahrávať. Keď sa vrátil späť, bolo jasné, že pri sebe neubytoval obyčajných stopárov. Mansonova rodina úplne ovládla jeho dom.
Mansonove ženy obom mužom niekoľko mesiacov slúžili ako otrokyne. Dobrovoľne a bez pripomienok. Manson Wilsonovi odovzdával svoje filozofické myšlienky, často spolu jamovali a Wilson sa dokonca pokúšal pre Mansona dojednať nahrávaciu zmluvu.
Cesta na ranč
Idyla skončila vo chvíli, keď Wilsonov manažér Mansona z domu vyhnal a samozvaný prorok si musel so svojimi ovečkami hľadať nové útočisko. Zvolili si opustený Spahnov ranč ležiaci severozápadne od L.A., ktorý predtým slúžil ako kulisa pri natáčaní westernov.
Manson si tu ďalej upevnil moc nad svojou Rodinou, ktorej členovia sa teraz živili nájazdmi na smetiaky pri supermarketoch. Po ranči často chodili nahí a oddávali sa sexuálnym hrám.
Manson tvrdil, že je len tým, čo v ňom ostatní chcú vidieť. Jeho ovečky si o ňom mysleli, že je Boh a ostatní ľudia ho chcú zabiť. Tvrdili, že kedysi zomrel ako Ježiš na kríži a teraz sa vrátil ako jeho reinkarnácia.
„Videli sme Charlieho robiť veci, ktoré nikto iný nedokáže. Videli sme zázraky,“ opisuje na videu, ktoré si členovia sekty natáčali, jedna z Mansonových žien. Na zašlom ranči sa nebáli ani rodiť. „Bola to veľká párty, pupočnú šnúru nám podviazali strunou z gitary,“ spomína jedna z nich.
Beatles a rasová vojna
V roku 1968 Mansonovo učenie nabralo temné tóny. Vlasatý vodca hippie sekty začal kázať o blížiacej sa rasovej vojne, ktorá úplne zmení tvár Ameriky a nikoho neušetrí.
Argumentoval knihou Zjavenia, vraždou Martina Luthera Kinga a textami Beatles. Veril, že na svojom „Bielom albume“ zvestujú prichádzajúcu rasovú vojnu, ktorú podľa jednej z ich piesní pomenoval Helter Skelter. Niekdajší člen Mansonovej rodiny Paul Watkins tvrdí, že albumom Beatles sa všetko zmenilo. „Kým prišiel Helter Skelter, tak sa Charlie staral iba o orgie,“ tvrdí.
Osudové stretnutie, ktoré malo zmeniť život Mansona aj väčšiny jeho nasledovníkov, prišlo 23. marca 1969. Manson vtedy dorazil k domu, o ktorom si myslel, že patrí producentovi, ktorý pred niekoľkými rokmi potopil jeho chystanú nahrávaciu zmluvu. V dome namiesto neho narazil na herečku Sharon Tateovú a jej manžela, slávneho režiséra Romana Polanského. Tateová mu učarovala natoľko, že mala za pár mesiacov hrať hlavnú úlohu v jeho brutálnom pláne.
V júni toho istého roku Manson postrelil černošského drogového dílera, ktorého chcel obrat o peniaze. Po čine prepadol paranoidným stavom a tvrdil, že Čierni panteri sa mu za to určite pomstia (Čierni panteri boli radikálna ľavicová černošská organizácia pôsobiaca v USA od polovice 60. do 70. rokov 20. storočia). Zo Spahnovho ranča preto urobil pevnosť, začal hromadiť zbrane a do okolia každú noc vysielal ozbrojené hliadky. Helter Skelter sa blíži, tvrdil.
Pred hnevom „čiernych beštií“ sa spolu so svojimi vernými chcel ukryť v jaskyniach Údolia smrti. V tom čase už mal v hlave plán, ako nevyhnutnú rasovú vojnu urýchliť. Plánoval vraždy niekoľko významných belochov, ktorých cennosti a osobné doklady jeho stúpenci mali pohodiť v štvrtiach obývaných Afroameričanmi. Následnú rasovú vojnu by členovia Mansonovej rodiny strávili v úkryte. Po víťazstve Afroameričanov sa mal Manson znovu objaviť a „neschopnej čiernej rase“ vládnuť.
A začalo vraždenie
Vraždenie začalo 25. júna. Manson nakázal Mary Brunnerovej, Bobbovi Beausoleilovi a Susan Atkinsovej, aby vtrhli do domu hudobného učiteľa Gary Hinmana a dostali z neho 21-tisíc dolárov. Hinman sa niekoľko mesiacov točil okolo Mansonovej Rodiny, jej členom však nikdy nebol.
Stačil však prezradiť, že vďaka dedičstvu disponuje slušným imaním. Útočníci ho v jeho dome držali dva dni. Keď dorazil Manson, vydal rozkaz na popravu. Na stenu domu potom Hinmanovou krvou napísal heslá Čiernych panterov a nakreslil ich symbol.
O dva dni neskôr Manson svojim ovečkám povedal, že nastal čas rasovej vojny. Jeho najvernejší nasledovníci Tex Watson, Susan Atkinsová, Linda Kasabianová a Patrícia Krenwinkelová dostali rozkaz, aby išli do domu Sharon Tateovej a Romana Polanského a zmasakrovali tam každého, na koho narazia.
Dom vymaľovaný krvou
K akcii sa odhodlali až 9. augusta. Tateová, ktorá bola v tom čase v ôsmom mesiaci tehotenstva, si užívala spoločnosť niekoľkých priateľov - obľúbeného kaderníka hollywoodskych celebrít Jaya Sebringa, mladého poľského scenáristu Wojciecha Frykowského a jeho priateľku Abigail Folgerovej. Polanski v dome na severe Beverly Hills nebol, pretože nakrúcal v Londýne.
Keď sa Mansonovci blížili k domu, bola už tma. Pri zakrádaní narazili na mladíka, ktorý sa kamarátil so správcom Polanského domu a práve odchádzal domov. Tex Watson jeho vozidlo zastavil a štyrikrát ho strelil do tváre, hrude a brucha.
Zatiaľ čo Kasabianová strážila na príjazdovej ceste, Watson vliezol oknom do rezidencie a otvoril dvere pre ďalšie dve vrahyne. Pri príchode do domu prebudili Frykowského, ktorý spal na pohovke v obývačke. Watson ho spacifikoval kopancom do hlavy. Keď sa ho Poliak spýtal, kto je a čo v dome robí, Watson odpovedal: „Som diabol a mám diabolské poslanie“.
Mansonovi vyslanci Tateovú a Sebringa zviazali za krk k sebe, Folgerovú odviedli do inej izby, Frykowského zviazali uterákom. Prvý zomrel Sebring, ktorý sa zastal Tateovej a žiadal, aby s ňou zaobchádzali slušne.
Frykowskému sa podarilo vyslobodiť, pri úteku však narazil na Atkinsonovú, ktorá ho bodla do nohy. Dostal sa z domu, na verande ho však dostihol Watson. Súdni lekári neskôr v jeho tele napočítali celkom 51 bodných rán. O útek sa pokúsila aj Folgerová. Dokonca sa dostala na príjazdovú cestu. Tam však na ňu čakala Krenwinkelová, ktorá jej zasadila 28 bodných rán. Dvadsaťšesťročné dievča nemalo šancu.
Tateová sledovala vyčíňanie vrahov s plačom. Prosila o svoj život aj svojho nenarodeného dieťaťa. Vrahovia boli neoblomní. Zasadili jej celkom 16 rán nožom. Watson neskôr spomínal, že keď umierala, volala s plačom svoju matku. Keď boli vrahovia so svojou krvavou misiou hotoví, napísali krvou obetí na stenu obývacej izby „Helter Skelter“, na vstupné dvere potom „Prasce“.
O deň neskôr prišli ďalšie dve vraždy. Osobne na nich dohliadal Manson, podľa ktorého vyčíňanie v dome Tateovej nebolo dostatočne desivé. Tentoraz si vrahovia svoje obete vybrali úplne náhodne a vpadli do domu majiteľa siete obchodov Lena LaBianca a jeho ženy Rosemary. Keď ich ubodali, napísali na stenu ich krvou „Smrť ošípaným“ a „Povstaňte“. Do brucha 44-ročného podnikateľa vyryli nožom nápis „Vojna“.
Súd, doživotie a odkaz
Polícia dopadla Mansona a členov jeho Rodiny v decembri roku 1969. Súdny proces sprevádzal veľký záujem médií, pred budovou súdu protestovali členovia Mansonovho kultu.
Ženy si na protest vyholili hlavy, na čelo si vyryli krížik, neskôr potom hákový kríž. Manson, Watson, Atkinsová, Krenwinkleová a Leslie Van Houtenouvá, ktorá sa zúčastnila na druhej vlne vrážd, si vypočuli trest smrti. O dva roky neskôr štát Kalifornia trest smrti zrušil (o pár rokov neskôr ho opäť obnovil) a trest bol Mansonovi aj jeho štyrom vraždiacim stúpencom prekvalifikovaný na doživotie.
Aj vo väzení Manson zostával v popredí záujmu médií. Len rok po procese si na čelo vyryl hákový kríž. V osemdesiatych rokoch poskytol sériu veľkých rozhovorov popredným americkým magazínom a televíznym staniciam.
Dozorcovia ho niekoľkokrát pristihli pri pašovaní drog, načapali ho aj s mobilným telefónom. V polovici 80. rokov utrpel vo väzení popáleniny druhého stupňa na 20 percentách tela po tom, čo ho polial riedidlom a zapálil spoluväzeň vyznávajúci hnutie Hare Krišna. Na svoju obhajobu uviedol, že mu Manson zakazoval modlenie.
Manson dvanásťkrát žiadal o predčasné prepustenie z väzenia. Vzhľadom na brutálnu povahu vrážd, za ktoré bol odsúdený, mu však odvolacia komisia nikdy nevyhovela. Ďalšieho vypočutia o podmienečnom prepustení sa mohol dočkať až v roku 2027. Toho sa však už nedožil - zomrel 19. novembra 2017.
Manson sa stal hlavným hrdinom celého radu kníh i dokumentárnych filmov. Najautentickejším obrazom o fungovaní jeho kultu je však zostrih autentických materiálov z roku 1973 pomenovaný jednoducho Manson.
Jedna zo členiek Mansonovej Rodiny v ňom hovorí: „Stvorili ste nás vy. Sme to, čo sme videli v televízii. Videli sme vraždy, ktorých strojcovia sa stali hrdinami. Tak o čo ide. Teraz ste všetci ustráchaní, ale urobili ste to z nás vy.“
Portál Antiyoutuber patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.