Je priam neuveriteľné, koľko varovných signálov všetci v Taliansku ignorovali. Priehrada, ktorej pôvodné plány vyzerali úplne inak, sa počas stavby borila so zosuvmi pôdy aj zemetraseniami. Nepomohla dokonca ani kritika obyvateľov, ktorí žili v jej okolí.
Firma zamlčala, čo sa dalo, takže keď uprostred noci prišla samotná katastrofa, mnohí ani netušili, čo ich vlastne zabilo. Priehrada Vajont sme smutnou pripomienkou toho, kam sa až človek dokáže hnať za svojimi cieľmi a nevidieť pritom možné následky.
V rámci série najväčších ekologických katastrof sme ti už priniesli:
- Jediná ekologická katastrofa, ktorá sa môže rovnať Černobyľu. Jej následky nezmiznú ešte desaťročia
- Zdevastovaná príroda a stovky tisíc obetí. Opitý kapitán spôsobil jednu z najväčších ropných katastrof
- Ulice boli posiate mŕtvymi telami, ľudia vykašliavali krv. Takto vyzerala najväčšia priemyselná katastrofa
- Potraty, epilepsia a popáleniny u detí. Love Canal je symbolom ekologického pekla v USA
- Deti umierali na vrodenú chorobu, vrany padali z oblohy. Ekologická katastrofa navždy zmenila Japonsko
- Ekologické peklo. V roku 1952 sa Londýn na štyri dni ponoril do smogu, zomrelo vyše 12-tisíc ľudí
- Sovieti vytvorili toxickú púšť. Takto vyzerá jedna z najväčších ekologických katastrof na svete
- Explózia nastala, keď oslavovali bezpečnosť plošiny. Toto je príbeh najväčšej americkej ropnej katastrofy
- Explózia zničila celé mesto. Príbeh katastrofy, ktorá patrí k najväčším nejadrovým výbuchom v histórii
- Ohnivé peklo ľudí spálilo na popol. Explózia LPG terminálu v San Juanicu zničila všetko, čo jej stálo v ceste
- Príbeh Amazonského pralesa: Od zelenej oázy a pľúc Zeme až po mŕtve územie zdevastované ťažbou a požiarmi
- Sterilné ženy, impotentní muži. Chemko Strážske je symbolom ekologickej katastrofy na Slovensku
- Jedna z najväčších ekologických katastrof v Európe. Pri Miláne museli zabiť 80-tisíc zvierat, riaditeľa zavraždili
- Jaslovské Bohunice mohli skončiť ako Černobyľ. Pri nehode v atómovej elektrárni išlo o čas, dvaja ľudia zomreli
- 10-metrová vlna banského kalu zničila všetko, čo jej prišlo do cesty. Katastrofa v Buffalo Creek pochovala 125 ľudí
Potrebujeme priehradu
Už začiatkom minulého storočia začalo hovoriť o vybudovaní veľkej vodnej rezervy v alpskom predhorí na zabezpečenie dostatočnej výroby elektrickej energie pre mestá Benátky, Miláno, Torino a Modena. Potrebné to bolo najmä v obdobiach sucha, pretože rieka Piave so svojimi prítokmi trpí dvakrát do roka (počas zimných a letných mesiacov) nedostatkom vody.
Tiesňavy riečky Vajont, ktorá pramení v Karnských Alpách, preteká okolo hory Monte Toc a ústi do rieky Piave, sa javili ako vhodné práve na tento účel. Pozdĺž riečneho toku našli geológ Giorgio Dal Piaz a stavebný inžinier Carlo Semenza pri dedinách Erto a Casso zdanlivo vhodnú lokalitu pre stavbu vtedy najvyššej klenutej hrádze.
Dal Piaz a Semenza pritom prvé pochôdzky v údolí robili už v roku 1929. V prvým projekčným prácom nakoniec došlo až v roku 1940, úradom ho predložili o tri roky neskôr. Bizarné je, že projekt prešiel bez veľkých prekážok najmä preto, že väčšina členov komisie bola v tom čase na vojne.
V roku 1949 boli vykonané dôkladné geologické prieskumy. Súčasne došlo k protestom zo strany dotknutých dedín Erto a Casso, kde malo dôjsť k zaplaveniu značného počtu domov a poľnohospodárskej pôdy. Napriek silným protestom a pochybnostiam príslušných úradov došlo v polovici 50. rokov k prvému vyvlastňovaniu a začatiu prípravných prác.
Bojkot ľudí
Stavebné práce sa začali približne 100 kilometrov od Benátok v roku 1956, no bez súhlasu príslušného ministerstva. Projektu na stavbu priehradnej hrádze v údolí rieky Vajont sa ujala firma SADE (Società Adriatica di Elettricità), ktorá bola koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia aktívna na trhu s elektrickou energiou na severovýchode Talianska.
Pôvodný projekt počítal s klenutou betónovou hrádzou vysokou 202 metrov a objemom nádrže 58,2 milióna kubických metrov. Plány ale boli neskôr modifikované tak, že hrádza bude navýšená na celkových 261,60 metrov a objem nádrže sa takmer strojnásobil. Množstvo zadržanej vody tak malo byť oveľa väčšie, než pri všetkých ostatných projektoch v údolí.
Ľudia sa snažili výstavbu bojkotovať a bránili proti vyvlastneniu. Úrady ich však úplne odignorovali. Tina Merlin, novinárka komunistických novín L‘Unità, publikovala viac článkov na túto tému, pričom bola stíhaná pre ohováranie a rušenie verejného poriadku. Pred súdom bola ale obžaloby oslobodená.
Problém za problémom
Počas stavby sa vyskytlo hneď niekoľko problémov. Projekt bol upravovaný, pretože došlo k neočakávaným zosuvom skalného masívu, a to priamo na stenách, do ktorých mala byž hrádza vsadená. Neskôr došlo k malému zemetraseniu, takže SADE bola prinútená urobiť nové geologické prieskumy.
Tie odhalili pozostatky prastarého skalného zosuvu z doby paleolitu, ktorý hrozili novým zosuvom do vodnej nádrže v priebehu jej napúšťania. Tento nález však spoločnosť príslušným kontrolným úradom nikdy nepredložila. Keď vo februári 1960 začali hrádzu napúšťať, došlo k prvému zosuvu - 700-tisíc metrov kubických horniny spôsobilo markantnú škodu.
Po tomto zosuve bola poverená fakulta hydrauliky a vodných stavieb Vysokej školy technickej v Padove zostavením simulácie katastrofy v údolí Vajont. Na modeli boli pomocou piesku simulované následky zosuvu s objemom 40 miliónov metrov kubických hmoty. Výsledky boli, že priehrada by to zvládla - použili sa však nízke hodnoty, čo potvrdili až neskoršie štúdie zo zahraničia - žiadna talianska vysoká škola totiž nechcela spochybniť závery prvej simulácie a kompromitovať Vysokú školu v Padove.
V rokoch 1961 až 1963 bola nádrž niekoľkokrát naplnená a vypustená, aby sa znížilo riziko zosuvu okolitého terénu. Obyvatelia údolia sa v tom čase začali sťažovať na stále častejšie zemetrasenia spôsobené pohybom pôdy a hlasné zvuky vychádzajúce z kopca.
Nočná mora
Večer 9. októbra 1963 už väčšina ľudí z okolitých dedín ležala v posteliach a nikto netušil, že to bude naposledy, čo v nich ležia. Že sú naposledy v domoch, ktoré boli ich domovom. O 22:39 došlo ku katastrofálnemu zosuvu v dĺžke troch kilometrov. Zo steny kopca Monte Toc sa rýchlosťou probližne 30 metrov za sekundu zrútilo 270 miliónov metrov kubických skalnatej pôdy (skoro dvojnásobok obiemu nádrže.
Táto masívna hmota sa zosunula do nádrže, pričom ju z veľkej časti zaplnila. V tej chvíli v nej bolo 115 miliónov metrov kubických vody. A tá niekam musela ísť. Fascinujúce je, že samotná priehrada vydržala a nepretrhla sa. Výsledkom však bola gigantická, viac ako 200 metrov vysoká vlna, ktorá sa prevalila cez hrádzu a ničila všetko, čo jej stálo v ceste.
Takmer 30 miliónov metrov kubických vody a kamenia sa dovalilo do mestečka Longarone ležiaceho pod hrádzou na konci tiesňavy. Mesto bolo úplne zničené, rovnako tak aj množstvo dedín po ceste. Oficiálne zdroje hovoria o 1 917 okamžitých obetiach, identifikovaných však bolo najmenej 2 117 ľudí. Presný počet obetá je dodnes nejasný.
Zachrániť sa podarilo len niekoľko málo ôsob, aj to prevažne detí. Tiesňava za hrádzou skončila zasypaná až do výšky 400 metrov.
Po katastrofe
Ministerstvo pre verejné stavby si dalo za cieľ vyšetriť záhadu. Proti bol však stavebný inžinier Pancini, jeden z obvinených, ktorý radšej krátko pred súdnym procesom spáchal samovraždu. Súd trval rok a skončil odsúdením všetkých prítomných na úhrnný trest odňatia slobody v dĺžke 21 rokov pre spôsobenie katastrofy a opakovaného zabitia z nedbanlivosti.
Mnohých sa však nakoniec tresty znížili, prípadne boli úplne oslobodení pre nedostatok dôkazov. V roku 1997 bola firma Montedison, ktorá medzitým kúpila firmu SADE, odsúdená na náhradu škody postihnutým obciam. Väčšina preživších bola presídlená do novopostavenej obce Vajont, vzdialenej približne 50 kilometrov od priehrady.
Longarone a iné dediny v údolí rieky Piave boli znovu postavené s modernými domami a továrňami. Vláda túto katastrofu totiž využila na podporu industrializácie v severovýchodnom Taliansku. Preživším boli poskytované štartové podnikateľské úvery, verejné subvencie a desaťročné daňové úľavy, s možnosťou predaja týchto výhod podnikom Benátska.
Kompenzačné koncesie ale nie príliš jasne rozlišovali medzi obeťami a tými, čo žili neďaleko, takže značný objem získali tí, ktorí utrpeli škodu zanedbateľnú, čo vytvorilo negatívny spoločenský dojem.
Pri samotnej nádrži boli postavené čerpacie stanice, ktoré udržovali hladinu na stálej úrovni. Prívodný kanál vedúci z nádrže do elektrárne pod hrádzou bol predĺžený tak, aby voda mohla odtekať pod závalom do údolia Piave. Hrádza je stále na mieste a je stále udržiavaná, hoci žiadne plány na jej využitie zatiaľ nie sú.
