Al Capone (1899-1947): urobil z gangstrov džentlmenov
Jeho rodičia síce boli prisťahovalci z Talianska, on sa ale narodil v New Yorku. A na svoj pôvod bol Alphonse Gabriel Capone veľmi háklivý. Ak by ste o ňom povedali, že je prisťahovalec z Talianska, daroval by vám úplne zadarmo guľku do hlavy, píše portál iDnes.
Už od mladosti bol „pruďas”. Rodičia z neho chceli mať kňaza, to však Alphonsa práve veľmi nebralo. Prvým gangom, v ktorom začal kariéru ako deväťročný, boli Jams Street Boys. Na čele stál Johny Torrio, ktorý sa v roku 1909 presídlil do Chicaga a keď tam po pár rokoch rozbehol pašerácke obchody, poslal po Ala ako svoju pravú ruku.
Takto to ale dlho nezostalo. Nikto nevie, čo sa s Torriom stalo, isté však je, že Capone sa po jeho zmiznutí dostal na čelo najväčšieho chicagského gangu. Na konci dvadsiatych rokov mu celé mesto ležalo pri nohách.
Úplatky bral každý, od policajtov cez politikov a sudcov až po starostu. Jeden mestský radný vyhlásil: „Chicago je jedinečné. Je to jediné úplne skorumpované mesto v Amerike.” Počas jediného týždňa v roku 1919 tam došlo k 250 lúpežiam, každú hodinu vylúpili v meste banku alebo obchod.
Chicago bolo strediskom organizovaného zločinu a Al sa stal jeho vládcom. Kto sa mu postavil, zmizol. Zďaleka nie všetci ho ale nenávideli. Capone sa snažil dostať ľudí na svoju stranu všetkými možnými spôsobmi, najmä počas veľkej krízy v tridsiatych rokoch. Otvoril aj vývarovňu pre chudobných, kde každý deň nakŕmili päťtisíc ľudí.
Al vlastne vytvoril gangstrov takých, akých poznáme z filmov. Pred jeho nástupom k moci to boli špinaví, neoholení vandráci v rozorvaných handrách. To Al Capone nariadil, že sa všetci jeho chlapci musia obliekať rovnako ako on, hovoriť pán a dvakrát denne posilňovať, aby nestratili formu. Jeden z jeho nohsledov o ňom povedal: „Veľký šéf najíma len samých džentlmenov.”
Ale ani šéf nebol nedotknuteľný. V apríli roku 1930 vydalo Chicago zoznam verejných nepriateľov a Al na ňom bol na prvom mieste (na druhom bol jeho brat Ralph). Pasca nakoniec klapla v podobe žaloby za krátenie daní. Nepomohlo ani to, že mafián nechal podplatiť všetkých členov poroty. Prezieravý sudca ich na poslednú chvíľu vymenil.
Jeho zločinecká kariéra skončila 24. októbra 1931, kedy ho poslali na jedenásť rokov do väzenia. Od roku 1934 si trest odpykával v Alcatraze. Odtiaľ bol o päť rokov neskôr prepustený ako zlomený muž s rozvinutou syfilitídou, ktorá sa prejavovala demenciou. Do Chicaga sa už nikdy nevrátil, zomrel v roku 1947 na zástavu srdca.
Bugsy Siegel (1906–1947): úspešnejší zabijak ako podnikateľ
Už ako malý vedel, že nechce dopadnúť ako jeho otec: dennodenne sa drieť za pár centov, mať malý domček, ženu, deti a psa. Benjamin „Bugsy” Siegel chcel niečo viac a aj to dostal.
Vo svojich deviatich rokoch sa bavil tým, že zapaľoval stánky trhovníkom a zúčastňoval sa bitiek, dva roky nato prvýkrát vytiahol nôž. Neskôr sa zoznámil s Meyerom Lanskym a rovnými nohami skočil do sveta organizovaného zločinu. Vymáhal peniaze za ochranu, kradol autá a nevyhýbal sa ničomu, za čo dostal zaplatené.
O peniaze mu ale ani tak nešlo, pre neho bolo najdôležitejšie, že ho to bavilo. V zásade bol psychopat s násilníckymi sklonmi. Hovorilo sa o ňom, že nepozná strach a neodpúšťa chyby. Keď sa schyľovalo k prestrelke, bol Bugsy prvý, kto vytiahol zbraň a bez váhania urobil zo svojich nepriateľov rešeto.
Lansky o ňom raz povedal: „Benny v boji nikdy neváhal. Bol ešte rýchlejší ako horkokrvní Sicílčania. Zbraň vytiahol vždy ako prvý. Nikto nereagoval rýchlejšie ako Benny.” Po nejakom čase sa Bugsy a Lansky spojili s legendami mafiánskeho podsvetia - Lucky Lucianom a Francom Costellom. Zatiaľ čo oni operácie riadili, Bugsy bol pešiak, ktorý ich vykonával.
Bohužiaľ ale príliš horkokrvne. Zabil toľko ľudí, že mu zakrátko šiel po krku celý New York a on sa musel presťahovať do Kalifornie. Ani tam sa nemal zle. Zoznámil sa s celým radom vplyvných ľudí, okrem iného aj s Gary Cooperom, vydieral filmové štúdiá i hercov a privyrábal si pašovaním drog z Mexika do USA.
V roku 1945 opäť zdvihol kotvy a zamieril do vtedy neznámeho Las Vegas. Zatiaľ čo sa celý svet spamätával z druhej svetovej vojny, on kúpil rozostavané kasíno, aby ho dokončil a pridal k nemu relaxačný komplex s bazénmi, reštauráciami a luxusnými hotelovými izbami. Svoj sen nazval Flamingo, po jednej zo svojich mileniek.
Projekt bol dokonalý, nápady skvelé, malo to len jedinú vadu: Bugsy bol hlupák. Celý život vydieral a vraždil ľudí a s vedením stavby nemal najmenšie skúsenosti. Jeho dodávatelia to veľmi dobre vedeli a pokojne mu dvakrát trikrát predali rovnaký nákladiak s materiálom.
Pôvodných 1,5 milióna dolárov, ktoré mal komplex štát, narástlo na šesť miliónov a stále nebol hotový. Mafiáni, ktorí do projektu vrazili svoje peniaze, mu napriek tomu dali druhú šancu. Kasíno otvoril dva dni po Vianociach roku 1946. Lenže obrovská akcia sa skončila katastrofou.
Bugsyho projekt bol príliš ďaleko od okolitých miest, miestni o ruletu nemali záujem, počasie nestálo za nič, hotelové izby neboli dostavané a hráči si odnášali výhry inam. Flamingo skončilo a Bugsy s ním. Tentokrát bol verdikt mafiánskych pohlavárov jasný. Bugsy musí byť odstránený. Úlohu splnil najatý vrah 20. júna 1947.
Do domu neúspešného podnikateľa, ale šikovného zabijaka sa neodvážil vtrhnúť, do Bugsyho vystrieľal štyridsať guliek zvonku cez okno. Bugsy skončil, ale jeho sen prežil. Flamingo sa neskôr znovu otvorilo a okolo neho vyrástol najväčší hráčsky brloh sveta. Poznáš ho pod menom Las Vegas.
Lucky Luciano (1896–1962): mafián, ktorý pomáhal spojencom
Meno Al Capone síce má zvuk, ale najdôležitejším gangstrom bol taliansko-americký mafián Charles „Lucky” Luciano. „Nie je bitka, do ktorej sa nepustí. Začína s tým už v troch rokoch. Rastie pre šibenicu!” hovorili o ňom susedia a mali pravdu.
Charles už ako malý vyberal od svojich spolužiakov peniaze za ochranu a bil ich. Aj k svojej prezývke Lucky prišiel vďaka bitke. Dostal poriadnu nakladačku od bossa Salvatora Maranzana a do nemocnice ho priviezli v kritickom stave s reznými ranami na tvári a na krku. Lekári ho odpísali, lenže Lucky mal šťastie a dostal sa z toho.
Bol vždy cieľavedomý a bolo ťažké dobehnúť ho. Na vlastnej koži to zistil aj Don Maranzana, najmocnejší gangster vtedajšieho New Yorku. Lucky bol jeho pravá ruka, keď ale jeho vplyv rástol, rozhodol sa šéf svojho korunného princa odstrániť. Luciano si však dokázal dať veci dohromady a predbehol ho.
Dona zastrelili jeho chlapci prezlečení za bankových úradníkov a Lucky Luciano sa dostal na čelo obávanej Cosa Nostry. A pod jeho vedením brali staré pravidlá za svoje. Modernizácia! Mafia už nebola len pre Sicílčanov, pridali sa k nej aj írske a židovské gangy.
Luciano zrušil titul capa di tutti capi (šéf šéfov) a nahradil ho decentralizovanou štruktúrou rozdelenou podľa rodín a ich sfér vplyvu. Najvyšším orgánom sa stala komisia skladajúca sa z bossov rodín. Všetko mu vychádzalo až do roku 1936, kedy bol zatknutý za kupliarstvo a odsúdený na 30 až 50 rokov väzenia. Počas druhej svetovej vojny ho však čakal veľký návrat.
Američania totiž pripravovali vojenské vylodenie na Sicílii, chýbali im ale kontakty. Lucky by to mohol zariadiť. Poznal predsa sicílsku a taliansku mafiu - a tie mali s Mussolinim kvôli represiám, ktorých sa im od neho dostalo, nevybavené účty.
Luciano sa sťahoval do fešáckeho kriminálu, odkiaľ po telefóne a rádio pomáhal so svojimi zaoceánskymi priateľmi pripraviť spojeneckú inváziu. A mafiánsku pomoc údajne využívali Spojené štáty počas vojny aj po nej aj na to, aby potlačili komunistický vplyv v talianskych robotníckych organizáciách, ktorého sa báli.
V roku 1946 je Lucky prepustený a odlieta teda do Neapola, kde naberá druhý dych a vytvára najväčšiu sieť na pašovanie heroínu. Viac a viac sa mu ale cnie po Amerike. V januári 1962 si teda kúpi letenku za veľkú mláku.
Ešte pred tým, než nastúpi do lietadla, do seba kopne dvojitú whisky a pod náporom mozgovej mŕtvice padá mŕtvy k zemi. Do svojej milovanej Ameriky sa dostal v zinkovej rakve.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
Mafiánska česť a pravidlá
- Nikdy nič nevyzradiť policajtom. Pravidlo číslo jedna, ktoré dodržiaval každý gangster s kúskom cti v tele.
- Keď zomrie kamoš alebo nepriateľ, pár dní sa nehoľte. Strniskom dávate najavo sústrasť.
- Nikdy nezastreľte nepriateľa v prítomnosti ženy. Počkajte, kým odíde.
- Šetrnejšie je popraviť nepriateľa po mafiánsky - zozadu guľkou do hlavy.
- Kým sa členovia sicílskeho zabijáckeho komanda vydajú niekoho zabiť, vymenia si "bozk smrti".
- Kamaráta vždy pomstite.
Zvlášť posledné pravidlo sa dodržiavalo bez výnimiek. Raz sa stalo, že chicagskému gangsterovi praskol pri prechádzke na koni strmeň. Gangster spadol a kôň ho ukopal na smrť. O pár dní si koňa požičali dvaja jeho kamaráti, odviedli ho na miesto nehody a tam ho dvakrát strelili do hlavy.