Pán Bill Baker, ktorý skončil v ostrovnom väzení prezývanom Skala preto, že iné väznice naňho nestačili, nezastieral, že duch kamarátstva, ktorý zrazom Alcatraz Reunion vládol, nie je ľahké pochopiť. „Je to ťažké vysvetliť,“ priznával.
Kľúč však mal, píše Petr Lánský z portálu iDnes. Prirovnával to k zrazom vojnových veteránov kedysi nepriateľských armád. „Predstavte si, prečo sa vracajú na tú pláž, kde ich boli tisíce zabitých? A napriek tomu sa tam obe strany stretnú. Pretože ich spája rovnaká skúsenosť,“ vysvetľoval.
A vykresľoval, že nakoniec aj bachari si vo väzení krútili svoje. „Dlhé hodiny ste trávili sedením, niekto na prični v cele, niekto v strážnej veži. A premýšľali ste,“ opisuje. John Cantwell, ktorý zrazy organizoval, to vidí a opisuje navlas rovnako. „Vždy som to prirovnával k zrazom veteránov občianskej vojny. Starí konfederační a únijní vojaci sa zišli, ako tí, čo prežili.“
Stále súčasť života. A stále nepríjemná
Tak celkom ľahkou skúsenosťou však zrazy neboli, dokladá pre server SF Gate Armando Mendoza. Keď sa po štyridsaťjeden rokoch, vo svojich sedemdesiatich ôsmich, na ostrov vracal, keď sa stareckou opatrnosťou vystupoval z lode a kládol nohy na breh, trpel. „Chcel som sa otočiť a odísť,“ priznával.
Dodnes si totiž vybavuje svoje pocity, keď do väznice ako drogový díler, nezvládnuteľný zločinec, násilný, drsný, vstupoval na výkon svojho trestu. Bolo to v roku 1957. „Stratil som v ten okamih rodinu, stratil som dušu. Mal som pred sebou tridsať rokov, bez vyhliadky na prepustenie, cítil som sa ako mŕtvy človek,“ spomínal.
„Chcete sa pozrieť dovnútra?“ ponúkol mu sprievodca zrazom Alcatraz Reunion úslužne, keď Mendoza budovu niekdajšieho väzenia navštívil už ako slobodný starý muž. Prechádzali po Broadwayi, ako sa hovorilo hlavnej väzenskej chodbe, a míňali jeho starú celu. „Ani za nič, do čerta,“ nezaváhal ani na okamih niekdajší trestanec. Alcatraz chcel nechať celkom za sebou. Ale nemohol.
Patrí medzi tých, ktorí vo väzení niečo pochopili. Začal za mrežami písať. Najprv hrozné veci, drsnú pornografiu, najzvrhlejšie sexuálne predstavy. „Ja ťa poznám – a táto špina nie si,“ povedal mu vraj na jeho výtvory jeden z bacharov, „toto nie si ty.“ Pochopil to a začal na sebe pracovať. V roku 1970 dostal milosť od prezidenta Nixona - a následne si urobil titul bakalára a potom magistra. Stal sa expertom na duševné zdravie.
O Alcatraze nehovoril ani s priateľmi, dokonca ani s niektorými rodinnými príslušníkmi. „Zbláznil si sa, do Alcatrazu na zraz? S kým? S tými bývalými trestancami?“ zhrozila sa vraj jeho žena, keď sa o jeho zámere Alcatraz Reunion navštíviť, dozvedela. „Je to jedna kapitola. Kapitola v knihe,“ vysvetlil, že väzenie je stále súčasťou jeho života.
Väzeň číslo 666
Platilo to aj pre Williama Isaaca Radkaya, na zrazy jazdil ako posledný žijúci gangster z obdobia Veľkej krízy tridsiatych rokov. Narodil sa v roku 1911, už v šestnástich sa živil lúpením bánk, jeho gang vyčíňal na celom Stredozápade. Raz dostal šesť guliek do chrbta, keď sa ho pokúšala zastaviť polícia.
„Bol som medzi desiatimi najhľadanejšími americkými zločincami. Bez toho, aby som o tom vedel!“ smeje sa. Inokedy inkasoval striel hneď dvanásť, bolo to pri prepadnutí klenotníctva. „Tvrdá koža, mäkké guľky – a netrafili nič dôležité,“ vysvetľoval.
Pracoval s esami onej doby, Georgom Machine Gun Kellym, Pretty Boyom Floydom. Lúpili v herniach, ich obeťami boli výrobcovia nelegálnych liehovín. Keď prohibícia skončila, zamerali sa zase na banky. Nakoniec skončil v Alcatraze, ktorý stál na samom závere kriminálnickej trajektórie, ako posledná stanica, z ktorej nie je úniku. Dostal číslo 666.
Diabolského života sa však nakoniec, po svojom podmienečnom prepustení v roku 1969, zriekol. Vďaka tomu, že stretol svoju budúcu ženu. Nastúpil na cestu poriadneho života, dohliadal na školníkov vo svojom okrese.
Príliš veľa Vykonávateľov
Robert Schibline prichádzal do Alcatrazu v roku 1958 ako „Vykonávateľ“. Priezvisko získal vďaka svojej tvrdosti, dokázal zastrašiť každého, premôcť všetkých. Predtým sa v kansaskej väznici zúčastnil hladovky, pri svojich väzenských pobytoch si zjednával rešpekt tým, že trestanca učil, ako zabíjať holými rukami.
Priznáva však, že keď z ostrovnej hmly vkročil do alcatrazskej väznice, povedal si: „Je tu asi tak dvesto ľudí, ktorí sa za Vykonávateľa považujú tiež.“ Preto vraj zaplával to tamojšieho života s pokorou, nenápadne.
Život sa odvíjal v pokoji, väzni boli naviac na svojich celách, iba po jednom, nikde neboli hodiny, kalendár, vládla nuda. Po piatich rokoch bol vonku, do Alcatrazu napokon nešiel za extra ťažký zločin, ale za previnenie v predchádzajúcich väzeniach.
A vonku už sekal dobrotu, oženil sa, živil sa ako inštruktor potápania. Z Alcatrazu si odniesol zvyk nikdy nezamykať dvere. Nikdy, celkom nikdy to vraj neurobil.
Alcatrazské rybárčenie
Ako na roky na Skale spomínajú muži z opačnej strany mreží ciel? „Keď sa za vami zavreli dvere zóny s celami, vnímali ste to veľmi silno,“ spomína Jim Albright. V roku 1959 bol Alcatraz prvou väznicou, v ktorej slúžil. A opisoval, že dni sa vlastne vliekli rutinou, pracovné úkony boli stále tie isté.
Monotónnosť prerušovali len bitky, prípady pobodania, pokusov o vraždu alebo o útek. „To potom boli zaneprázdnenejšie a dramatickejšie chvíle,“ hovoril. Lenže neboli časté. Ostrov mal reputáciu miesta, z ktorého nie je úniku. A pretože väzni boli na celách po jednom, rozvoju gangového násilia to bránilo.
A sami trestanci v tom nakoniec videli jednu z predností väznice, okrem vyhlásenej alcatrazskej kuchyne. Napriek tomu sa aj v každodennom stereotype našli všedné radosti. Napríklad rybárčenie! Dozorcovia spomínali na kŕdle rýb, ktoré sa okolo skál preháňali, na polnočné lovy za mesačného svitu.
Život ako na dedine
Akokoľvek málo sa to vie, bachari a väzni však neboli jedinými obyvateľmi Skaly. Žili tu predsa aj rodiny zamestnancov väznice! „Ľudia sa ma pýtajú, aké to bolo, vyrastať na Alcatraze,“ smial sa na Alcatraz Reunion Bill Rutter. A odpovedal: „Rovnaké ako vo vašej štvrti. Nebolo to v ničom iné.“
Jolene Babyaková to potvrdzuje, za jej detstva bývalo na ostrove šesťdesiat rodín so sedemdesiatimi piatimi deťmi. Lenže do školy chlapci a dievčatá jazdili do San Franciska, väzňov vraj videli len cez letné prázdniny, a to obvykle po jednom, dvoch, za sprievodu stráží. Nikdy sa nebála.
Zbrane videla len na strážnych vežiach, do väzenia sa deti dostali, len keď cez Vianoce trestancom spievali, ako doplnil syn ďalšieho zo strážcov Steve Mahoney. Bola to vlastne veľmi bezpečná štvrť. Predsa však bola niečím exotická a vzrušujúca, to keď život preťali pokusy o útek.
Niekedy boli tragické, pretože priniesli smrť niektorého z dozorcov a lúčenie, pretože jeho rodina ostrov opustila. Inokedy boli smiešne, nepochopiteľné, ďalšie si dokonca zasluhovali rešpekt. Babyaková ich sledovala, dnes tak môže prezradiť, že prípravu toho najslávnejšieho úteku uľahčila zmena v usporiadaní väzenskej kuchyne.
Veľké stoly pre desať trestancov nahradili menšie, pre štyroch, ktoré pikle svojou diskrétnosťou uľahčili. Pre deti bol ostrov s neslávne presláveným väzením stále miestom pre detské kúsky či prehrešky.
Stála som na balkóne, dole väzni pod dozorom strážcov niečo vykladali z áut a ja som na dozorcu volala, že sú leňoši, keď im nepomôžu, smiala sa podľa portálu Inside Edition na jednom zo zrazov na Alcatraze Betty Stone.
Deti podnikali tajné výlety do herní s biliardom, privyrábali si stavaním kolkov. Také normálne detstvo. „Bolo to malomesto, každý poznal každého, bola tu sranda, veľa srandy,“ spomínala v dobrom Kathe Kaeppel Poteetová, dcéra väzenského finančného správcu.
Existujú však aj iné spomienky. Na to, že keď po ceste loďou z pevniny na móle stretli civilní obyvatelia skupinu väzňov pri práci, museli sa trestanci otočiť chrbtom a neprekročiť žltú čiaru na zemi. Na to, že väzni v rámci pracovnej činnosti mali prať bielizeň rodinám zamestnancov. „Nechcem, aby sa toho dotýkali,“ spomína Becky Walker Fagernesová na nesúhlas svojej matky.
Pred Alcatrazom vás chráň Boh
Predovšetkým pán Padkay, prestrieľaný policajnými guľkami ako riešeto, sa stal ikonou stretávania. Symbolom nápravy, príkladom, že sa staré rany môžu naozaj zaceliť, písal denník SF Gate. A naozaj, alcatrazské stretnutia sa vo všeobecnosti niesli v duchu zmierenia.
„Zdieľame tú istú históriu, rovnakú skúsenosť,“ hovoril Bill Baker, keď stál vedľa niekdajšieho bachara Jima Albrighta. „Som tu veľmi šťastný,“ hovoril Baker, autor knihy Alcatraz 1259.
Alcatraz Reunion vyzerali ako zrazy dobrých priateľov, ktorí spomínajú na dobré časy. Lenže všetky jazvy nezmizli. Bob Schibline síce dorazil, ale odmietol si s bývalými dozorcami podať ruku. A priznal sa, že vždy, keď sa dozvie o tom, že nejaký z nich zomrel, dopraje si na oslavu panáka koňaku. To preto, čo od nich zažíval v diere, v izolácii.
Napriek všetkej nostalgii to dobré časy neboli. Na pripomenutie všetkej horkosti a tragédie zrazy navštívil aj Armando Mendoza. „Je to tu veľmi komerčné. Nie je to reálne,“ sťažoval sa, so šedými fúzmi a dlhými vlasmi do copu, v roku 2004. Na výrečnom príklade uvádza, ako veľmi záleží na perspektíve.
Hovorí, ako za silvestrovských nocí ostrov „obostúpili“ na loďkách opité sláviace davy a kričali na väzňov. „Počuli sme ich. Počuli,“ trpko dodal niekdajší trestanec.
S návštevníkmi, ktorí sa na niekdajších obyvateľov Alcatrazu prišli pozrieť a vypočuť si ich historky, sa nemaznal. „Je mi jedno, aké legendy alebo príbehy ste počuli. Ak si o Alcatraze myslíte čokoľvek dobré, potom vás ochraňuj Boh,“ nezastieral, že minulosť alcatrazskej budovy a životov, ktoré držala za mrežami, je ťaživá.
Zrazy Alcatraz Reunion ho už ale mátať nebudú, posledný sa konal v roku 2018. Mužov z oboch táborov tak ubúdalo, že nebolo toho, kto by na ne jazdil.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.