V decembri 1883, Hendrik Frankhuizen, muž z chudobného holandského mesta Leiden, navštívil doktora po tom, čo pociťoval niekoľko dní neznesiteľnú bolesť. Jeho novorodený syn a manželka zomreli na hnačku a vracanie. Smrť matky a jeho syna v tom období nebolo nič nezvyčajné, najmä tam, kde žili. V štvrti sa totiž často vyskytovala cholera, ktorá sa prejavovala podobnými príznakmi, píše sa na portáli Vice.
Doktor odhalil otravu
Frankhuizen zažíval rovnaké príznaky ako jeho rodina, ale dokázal sa dostať k doktorovi. Wijnand Rutgers van der Loeff spoznal mužove príznaky. Videl totiž iného pacienta, ktorý mal rovnaké ťažkosti a býval na tej istej ulici. Doktor začal mať podozrenie, že ľudí mohol niekto otráviť.
Frankhuizena nedokázal zachrániť, o 11 dní v nemocnici zomrel. Jeho prípad spustil policajné vyšetrovanie, ktoré rýchlo odhalilo potencionálneho, ale veľmi nepravdepodobného podozrivého. Malo ísť o 44-ročnú ženu, Mariu Swanenburg, ktorá bola pre miestnych známa ako „Goeie Mie“. Mala starostlivú a dôveryhodnú povahu a bola Frankhuizenova švagriná.
Po tom, čo ženu vyhlásili za primárne podozrivú, ďalší susedia prišli s príbehmi z rôznych rodín, v ktorých bola zapletená a ktorých členovia náhle, jeden po druhom, zomreli. Celkovo bola Swanenburg odsúdená za vraždu 23 ľudí, ale podozrivá bola zo zabitia viac ako sto ľudí.
Historik Stefan Glasbergen priblížil jej príbeh v knihe, ktorá bola publikovaná v Holandsku v roku 2019. „Dokážete sa naučiť veľa o dobe, keď sa pozriete na históriu jej očami,“ hovorí historik.
Narodila sa do chudoby
Jej príbeh začína 9. septembra 1839 v meste Leiden. Narodila sa do chudobnej rodiny s viacerými deťmi. Niektoré z nich zomreli na choleru a ona skončila v malej robotníckej chatke spolu so svojimi jedenástimi členmi rodiny. „Vstúpili ste cez tenké predné dvere a tam spali jej rodičia. Vzadu bola malá kuchyňa, ale často varievali vonku. Deti spávali na prvom poschodí, priamo pod strechou. Priestor nebol izolovaný, keď pršalo, pretekalo, keď fúkalo, cítili ste to vnútri,“ opisuje historik.
Jej otec mal ťažkosti udržať si prácu, preto sa rodina trápila. Keď mala Maria 12 rokov, nezaplatili načas nájom, a tak prišli o dom. Presťahovali sa do Singelstraat, čo bolo hrubé susedstvo s najchudobnejšími robotníkmi v meste. „Susedia, ktorí neskôr svedčili počas trestného procesu, povedali, že dievčatá nikdy nechodievali von. Celý deň plietli oblečenie, ktoré sa neskôr predávalo.“ Práve pre chudobu Maria nechodila do školy, predpokladalo sa, že nevedela písať, pretože podľa historika vpísala písmeno „X“ na jej sobášny list. Keď mala 28 rokov, vydala sa za otca svojich detí. „Pretože mala deti pred manželstvom, bola považovaná za sexuálne promiskuitnú.“
Od doby, čo ju považujú za sériovú vrahyňu, ľudia tvrdia, že zlyhala ako žena. Taktiež je veľmi ťažké povedať, aké bolo jej manželstvo. Jej manžel svedčil počas súdu, ale prepisy boli neskôr spálené. Chvíľu po jej svadbe jej zomreli dve deti. Neskôr ju podozrievali, že ich sama mala otráviť, ale podľa Glasbergenovho výskumu pravdepodobne zomreli na choleru. Po ich smrti mala mať Maria problém s alkoholom. A neskôr mala začať so zabíjaním.
Vraždy pre peniaze
Vraždy boli finančne motivované. Niekedy sa jej dokonca podarilo začleniť do niekoho závetu predtým, ako ho zabila. Mala vraždiť ľudí, ktorým bola istým spôsobom zaviazaná. Hlavným spôsobom, ako z vrážd mala profitovať, bolo uzavretie pohrebného poistenia svojich obetí. V tom čase to mohol urobiť ktokoľvek, kto bol ochotný zaplatiť poplatok, a to nielen rodinní príslušníci. Túto službu využívali najmä chudobní ľudia, ktorí si nemohli dovoliť zaplatiť pohreb. Prvý poplatok za poistenie sa použil na pokrytie nákladov na pohreb, druhý a tretí mohol slúžiť ako finančná rezerva. To sú peniaze, ktoré by Maria dostala do vrecka.
„Susedia v tých dňoch boli ochotnejší pomáhať si navzájom. Ak niekto potreboval postrážiť deti alebo vyprať bielizeň, mohli zájsť práve za ňou.“ A výsledok? Maria bývala často u susedov doma, čo jej umožnilo získať si ich dôveru, a tak ich otráviť za zavretými dverami. Jej metóda bola jednoduchá. Pridala arzén, ktorý sa používal na kontrolu škodcov, do jedla a nápojov. Chemikália je extrémne toxická. Po požití spôsobuje silnú hnačku, ktorá následne vedie k smrteľnej dehydratácii. Keď sa dostane do krvného obehu, poškodí orgány. Akonáhle sa dostane do mozgu, človek začne pociťovať mučivé bolesti hlavy a citlivosť na svetlo. Nakoniec vyradí obličky a srdce. „Je to veľmi bolestivá smrť. Svedectvá očitých svedkov od ľudí, ktorí videli zomierať členov rodiny, sú skutočne hrozné,“ hovorí historik.
Hoci spočiatku boli vraždy páchané s cieľom zlepšiť si finančnú situáciu, po čase sa stali akýmsi nátlakom. Po zavraždení dvoch sestier, ktoré práve strážila, následne otrávila kávu, ktorú ponúkla ich príbuzným po prebudení. „Prežili, ale pokúsila sa zavraždiť šesť ľudí vrátane tehotnej matky mŕtvych sestier,“ hovorí Glasbergen.
Smrť bola bežná
Určite sa pýtaš, prečo nikto nespustil alarm alebo nezavolal pomoc. Bolo to najmä preto, lebo ľudia v tom období boli na smrť zvyknutí. Deti zomierali na množstvo epidémií a skoro nikto sa nedožil vysokého veku. Okrem toho, doktori boli príliš drahí pre robotnícku triedu a často sa ani neukázali, keď ich predsa len zavolali. Preto hodnú chvíľu nikto nevedel, prečo ľudia zomierali.
Otrávila niekoľkých susedov
Po jej zatknutí polícia našla na jej meno viacero poistiek. Rozprávali sa s niekoľkými ľuďmi, ktorí s ňou mali byť zapletení. Telá zosnulých následne vykopali, aby ich otestovali na prítomnosť arzénu. Našiel sa v desiatkach tiel. Nakoniec otrávila 65 ľudí, ktorých poznala, z čoho 23 z nich zomrelo. Počet jej možných obetí môže byť ale oveľa vyšší.
Jej manžela tiež zatkli, ale onedlho prepustili. Médiá ho opísali ako obeť šialenej ženy. Je ale nejasné, koľko toho vedel o tom, čo jeho manželka robievala u susedov.
Zatknutie Marie vyvolalo veľký rozruch. Zákony upravujúce predaj arzénu boli zmenené a doplnené. Mnohí novinári a intelektuáli podporovali trest smrti. Nakoniec zomrela vo väzení v roku 1915, pričom vo väzení strávila 20 rokov.