Každodenná sprcha, výmena spodného prádla a dokonca aj čistenie zubov sú v histórii ľudstva relatívne nedávnymi pojmami. Dokonca ešte pred storočím sa v mnohých spoločnostiach kúpanie vyslovene odmietalo. Poprední kresťania počas stredoveku a renesancie považovali „nadmerné“ kúpanie za hriešne, píše portál History Collection.
Francúzsky kráľ Ľudovít XIV., štylizovaný ako „Jeho najkresťanské Veličenstvo“, napríklad údajne prežil celých 76 rokov svojho života bez toho, aby sa čo i len jedenkrát okúpal. Asi ťa preto neprekvapí, no štyri mesiace pred svojimi 77. narodeninami zomrel na gangrénu.
V minulosti dokonca najbohatší ľudia nepoužívali predchodcov toalety, ale veľkú potrebu vykonávali za dverami, pod schodmi či v nepoužívanom krbe. A samozrejme nepoužívali nič, čo by sa podobalo toaletnému papieru. V tom čase totiž nič, čo by sa toaletnému papieru podobalo, neexistovalo. Pozri si náš prierez nechutnou históriou osobnej hygieny.
Hebrejská Biblia zdôrazňovala osobnú čistotu medzi Izraelitmi
Raní kresťanskí vodcovia často kritizovali potrebu osobnej čistoty, aspoň čo sa týkalo kúpania sa vo vode. Na hriešne činnosti praktizované v rímskych kúpeľoch sa pozerali so spravodlivým odporom. Svätý Benedikt aj svätý František z Assisi sa otvorene postavili proti obvyklému kúpaniu.
Svätý František dokonca veril, že silný telesný pach znamená zbožnosť. V Starom aj Novom zákone sa pritom viackrát píše o čistote tela i duše. Čoraz viac sa však veriaci stavali proti kúpaniu. V pätnástom storočí sa kráľovná Izabela Kastílska chválila tým, že za celý život mala iba dva kúpele, pri narodení a v predvečer svadby s Ferdinandom Aragónskym.
Hygiena bola dôležitým aspektom islamu, kresťanstvo sa od neho odvrátilo
V islamskom svete to vyzeralo úplne inak. V mestách boli bežnou súčasťou veľké verejné kúpele s tečúcou vodou, známe aj ako Hammam. Počas stredoveku islamský svet naďalej kládol dôraz na osobnú hygienu, pričom očista tela bola znakom viery.
V Európe upadla osobná hygiena na všetkých úrovniach spoločnosti, v kláštoroch, domoch vlastníkov pôdy a samozrejme medzi nižšími vrstvami a roľníkmi. Proti čistote sa stavalo aj nepriaznivé počasie spôsobené Malou dobou ľadovou. Tuhé zimy znamenali, že voda sa domov musela ťažkopádne nosiť, ohrievať a potom sa o ňu delili všetci členovia rodiny.
Kúpanie bolo vnímané ako luxus - kto si ho užíval, bol hriešny
Postupne sa v stredovekej Európe začali objavovať studne a cisterny a sudy, ktoré zachytávali dažďovú vodu. Iba v domoch tých najbohatších ľudí bolo niečo, čo pripomínalo tečúcu sladkú vodu. Na druhú stranu, aj tí najchudobnejší mali umývadlo na čistenie rúk a tváre. Používalo ho len ráno a pred jedlom. Výnimkou boli len dni vyhradené na pranie oblečenia a umývanie tiel.
Šesť dní sa pracovalo a voľno len kvôli umývaniu svojho tela bolo považované za hriešne. Kúpanie tela bolo v zime neslýchané a v teplejších mesiacoch sa naň často pozeralo so značným podozrením. Výsledky boli predvídateľné. Telá páchnuce od vlastného potu, lezúce vši, blchy a kožné ochorenia boli pravidlom, od najskromnejších príbytkov až po kráľovské paláce.
Kláštory a čistota
Na počiatku stredoveku predstavovali kláštory najvyššie úrovne ľudského úspechu v oblasti publikovania, filozofie, vedy, poľnohospodárstva, medicíny a mechaniky. S hygienou to však bolo iné. Umývanie celého tela bolo obmedzené na dva až tri razy do roka.
Na druhú stranu, mnísi mali umývadlá, kde si čistili ruky a tváre pred spoločným jedením. Niekde dokonca mali aj uteráky. Odstránenie špiny bolo možné potvrdiť vizuálne, odstránenie patogénov, ktoré boli v každom prípade úplne neznáme, už nie.
Život pred toaletným papierom
Kedysi sa v prípade nedostatku toaletného papiera často hovorilo o katalógoch, kukuričných klasoch, novinách, stránkach z kníh či starých handrách. Čo však bolo predtým? Pred tromi storočiami bol papier drahý a vzácny. Starí Rimania mali verejné toalety s vedrami so slanou vodou a špongiami, ktoré si vždy museli vyžmýkať. A tie sa nemenili tak často, ako by sa patrilo.
Gréci zase používali kus keramiky, známy ako pessoi, ktorý si čistili v slanej vode. Na mnohých bolo dokonca napísané meno človeka, ktorý ho vlastnil. Ten ho nosil všade so sebou, o komforte pri čistení sa však rozhodne nedalo hovoriť.
Odniesli si to najmladší
Drevo na ohrev vody bolo v stredoveku extrémne drahé a použiť ho iba na umývanie sa považovalo za luxus. Ak si chcel niekto zohrať celú vaňu vody, išlo už o totálnu extravaganciu. Namiesto toho väčšina kúpeľov zahŕňala nádobu na zachytávanie vody, ktorá sa na človeka liala z vedier alebo džbánov. Aby sa s vodou šetrilo, používala sa opakovane.
Najprv sa okúpal muž ako hlava domácnosti, po ňom ostatní chlapci. Nasledovala žena a dcéry podľa veku. Najmladšia dcéra sa tak umývala vodou špinavou od všetkých predchádzajúcich členov rodiny. Takéto kúpanie sa konalo začiatkom leta a potom koncom jesene po zbere úrody. Drahé mydlo sa v tomto čase používalo hlavne na čistene odevov.
Grooms of the Stool
Držiteľ tohto titulu zastával prácu, ktorá ho priviedla do blízkeho vzťahu s jeho kráľom. V Británii táto pozícia existovala len vtedy, keď bol na tróne kráľ a jej podstatou bolo byť na blízku panovníkovi, keď chcel ísť na toaletu. Groom of the Stool kráľovi priniesol malú stoličku s otvorením sedadlom. Po ruke mal aj handry, uteráky, vodu a všetko potrebné na upratovanie.
Táto pozícia však nebola braná na ľahkú váhu či terč výsmechu. V 18. storočí mal nositeľ tohto titulu aj ďalšie povinnosti, napríklad pomáhal kráľovi pri rannom obliekaní a mal pod palcom ostatným služobníkov. Pozíciu zastávali vikomti aj grófovia. Jedným z nich bol aj John Stuart, ktorý sa od utierania zadku kráľa Juraja III. vypracoval až na predsedu vlády Veľkej Británie.
Cirkev ovplyvnila holenie aj čistotu
Predstavitelia cirkvi boli takmer vždy zobrazovaní ako bradatí. V 16. storočí však bola väčšina cirkevných kňazov oholená a plné brady sa stali stereotypnými znakmi Židov, moslimov či protestantov. Brada bola považovaná za nečistú, pretože poskytovala útočisko pre blchy a vši.
Zbohatlíkov holili sluhovia alebo holiči a hladko oholený vzhľad sa rýchlo stal označením blahobytu. Podobne na tom boli aj ženy. Používali medené holiace strojčeky, ktoré vyvinuli ešte v starovekom Egypte. Začalo sa používať aj voskovanie a nedostatok vlasov kráľovnej Alžbety I. vytvoril trend v podobe vysokého čela, ktoré sa ženy snažili dosiahnuť ich šklbaním.
Zlepšenie v 17. storočí
Osobná hygiena sa zlepšila počas 17. storočia, aj keď tá dentálna ešte dlho zaostávala a vyvíjala sa len pomaly. Medzi chudobnými sa kúpanie a prezliekanie do čistého oblečenia stále považovalo za podozrievavé. Pranie a osobná hygiena bola určená na jeden deň do týždňa, zvyčajne pred nedeľou.
Bohatá vrstva praktizovala kúpanie vo vani, ktoré spájali s relaxom pri šachu alebo kartách. Stále však prevládal názor, že čisté telo a oblečenie mali hlavne odradiť parazity. Na telá sa začali nanášať rôzne vône, nedostatky pleti sa zase muži aj ženy snažili zakryť púdrami a pastami. Mnohé však boli prešpikované toxickými kovmi vrátane olova a ortuti.
Všestranné prasatá
Dôležité sa stali aj prasatá, keďže poskytovali širokú paletu možností. Jednak z nich bolo jedlo, štetiny sa používali na kefy vrátane zubných kefiek, koža sa využívala takmer všade a ďalšie časti na mydlo či sviečkový loj. Okrem toho však ošípané po stáročia poskytovali službu ľudstvu pri kontrole odpadu vo veľkých i malých komunitách.
Jedli odpad, od domáceho kuchynského až po vnútornosti nájdené v uliciach mesta. Až do 19. storočia sa tak prasa mohlo túlať po uliciach mesta pred premenou na mydlo, kefy, pracovné rukavice a sviečky na čistenie. O mesiace neskôr mohlo stále poskytovať službu v podobe údenej šunky, ktorú pripravil mäsiar v zástere z bravčovej kože.
Druhá svetová vojna zmenila hygienické postupy na celom svete
Keď začala druhá svetová vojna, množstvo domov malo len vonkajšie záchody. Pravidelné denné kúpanie, s výnimkou bohatých, bolo stále pomerne zriedkavé. Bežní muži sa denne nekúpali, neholili, neprezliekali sa, a to ani vtedy, keď do práce bežne nosili oblek a kravatu. Potom prišla vojna.
Pre milióny mužov na celom svete sa vojenské dni, aspoň počas výcviku, začali sprchovaním a holením, čistými vyžehlenými uniformami či dobre vydrhnutými rukami a tvárami. Kúpeľne a sprchy boli sústavne čistené. Dokonca aj v teréne boli muži povinní udržiavať úroveň čistoty a armáda vynaložila veľké úsilie, aby zabezpečila dostupnosť čistiacich prostriedkov.
Po vojne si tieto praktiky väčšina mužov odniesla domov. Mnohé ženy, ktoré museli pracovať vo vojenskom priemysle, na tom boli rovnako. Moderné dejiny ľudskej čistoty sa tak začali písať v roku 1940.
