Sturgeonová povedala, že sa rozhodla uznať „obrovskú historickú nespravodlivosť“. Predpokladá sa, že 4 000 Škótov, väčšinou žien, bolo medzi rokmi 1563 až 1736 obvinených z porušenia zákona o čarodejníctve. Píše spravodajská stanica BBC.
Škótske hony na čarodejnice sa odohrali uprostred vlny podobných udalostí masovej hystérie v Európe aj mimo nej. Čarodejnícke procesy medzi rokmi 1450 až 1750 si v Európe a koloniálnej Amerike vyžiadali 35-tisíc až 100-tisíc životov, väčšinou žien. Mnohé odhady však hovoria až o 200-tisíc alebo 500-tisíc. Ďalší ľudia potom boli v rámci inkvizície a obvinení z čarodejníctva väznení a mučení tými najkrutejšími spôsobmi.
Rozsiahle čarodejnícke procesy
Podiel odsúdených v čarodejníckych procesoch bol na vtedajší počet obyvateľov Škótska päťkrát väčší, než bol európsky priemer, uviedol Julian Goodare, emeritný profesor histórie Edinburskej univerzity.
Podozriví boli vypočúvaní a mučení. Výsledkom týrania, ktoré zahŕňalo aj spánkovú depriváciu či fyzické tresty, bolo priznanie sa k bosoráctvu a spojenectvu s diablom.
Ženy ako prostriedok diabla
Podľa všeobecne rozšírenej predstavy čarodejník alebo čarodejnica boli kňazmi diabla a ľudia sa domnievali, že sa zúčastňujú na omšiach, ktoré mali byť opakom tých v kostole. Diabol alebo zlí duchovia či démoni umožňovali čarodejniciam i čarodejníkom, aby mohli robiť veci bežným smrteľníkom nemožné, napríklad lietať či meniť podobu. Neraz bolo pre tieto schopnosti potrebné vykonať nezvyčajné (a riadne pohoršujúce) činy, napríklad súložiť s démonom. Postupne, hlavne pod vplyvom slávnej knihy Kladivo na čarodejnice, sa za čarodejnice považovali hlavne ženy.
Podľa aktivistky Zoe Venditozzi mohol byť obvinený z bosoráctva ktokoľvek. Vo všeobecnosti to boli obyčajní, často chudobní ľudia, ktorí sa za seba nevedeli postaviť, alebo ich ostatní považovali za čudákov. Ľudia vtedy podľa nej „veľmi silno“ verili v diabla a práve ženy považovali za prostriedky, cez ktoré môže pôsobiť.
„Kolosálny rozsah“
Škótska premiérka Sturgeonová vo vyhlásení uviedla, že obvinení zo zákona o čarodejníctve „neboli čarodejnice, boli to ľudia a boli to prevažne ženy“.
„V čase, keď ženy nesmeli ani vystúpiť ako svedkyne v súdnej sieni, boli obvinené a zabité, pretože boli chudobné, iné, zraniteľné alebo v mnohých prípadoch len preto, že boli ženy,“ povedala.
„Bola to nespravodlivosť v kolosálnom meradle, poháňaná aspoň čiastočne mizogýniou v jej najhlbšej podstate, nenávisťou k ženám... Ako prvá ministerka v mene škótskej vlády rozhodujem uznať túto hroznú historickú nespravodlivosť a poskytnúť formálne posmrtné ospravedlnenie všetkým obvineným, odsúdeným, hanobeným alebo popraveným podľa zákona o čarodejníctve z roku 1563,“ vyhlásila.
Justičný omyl
Zakladateľka skupiny Witches of Scotland Claire Mitchell dlhodobo apelovala na škótsky parlament, aby omilostil tých, ktorí boli odsúdení za tento čin, pričom uviedla, že by to čo najviac napravilo „strašný justičný omyl“.
„Začala som sa na procesy pozerať ako na akési akademické, právne cvičenie, aby som zistila, o čom boli, koľko ich bolo, a aké boli dôkazy,“ povedala Claire Mitchell.
„Zistenia právnika boli znepokojujúce. Priznania boli často podávané pod nátlakom, či už prostredníctvom nedostatku spánku, skrutiek alebo železných náhubkov. Neustále pichali obvineného ihlou, až kým nenarazili na „čertove“ alebo „čarodejnícke znamenie,“ ktoré nekrvácalo a nevyvolávalo bolesť. Niekedy títo lovci čarodejníc vyzliekli obvinených, zatiaľ čo ich telá prehľadávali, či neobsahujú znaky previnenia.
Hoci Mitchell a Venditozzi tvrdia, že ich ospravedlnenie vlády potešilo, stále plánujú presadiť oficiálnu milosť.
„Chceme, aby tu bol štátny národný pamätník, ktorý bude pripomínať, čo sa stalo,“ hovorí Venditozzi pre New York Times.
Čarodejníctvo na Slovensku
Čarodejnícke procesy sa nevyhli ani územiu dnešného Slovenska. Po tuctoch prichádzali o svoje životy až do rázneho zásahu jednej z najprogresívnejších panovníčok na uhorskom tróne – cisárovnej Márie Terézie.
Na našom území sme nemali inkvizíciu v tom zmysle slova, ako si ju dnes bežne predstavujeme. Vyšetrovanie i súdenie prebiehalo na základe zvykového práva a procesy s čarodejnicami neboli také masové a hysterické ako v niektorých iných častiach Európy.
Aj u nás boli najčastejšie obviňované a prenasledované dedinské ženy, hlavne staršieho veku, ktoré pôsobili ako liečiteľky, bylinkárky či pôrodné baby. Za čarodejnice boli často považované aj ženy s nejakým fyzickým defektom.
Napriek mučeniu mnohí z obvinených o svoj život neprišli, ale boli prepustení, ak sľúbili, že sa polepšia. Trestom bolo vypovedanie zo stolice, kde žil. Ak sa však bosoráctvo preukázalo, vykonal sa trest smrti zvyčajne upálením, utopením alebo sťatím hlavy.
V samotnom Uhorsku sa za obdobie približne 200 rokov aktívnych procesov objavilo okolo 560 prípadov bosoráctva. Nevyhla sa im ani Bratislava, kde odhalili a aj upálili v roku 1602 hneď dve bosorky. Veľký a vlečúci sa proces vyšetrovania prebiehal počas štyroch rokov aj v Šamoríne (1688 – 1692). Tu obvinené ženy „vyzradili“ mnoho mien a každá nová obeť vyšetrovania udávala ďalšie osoby. Napriek veľkému vyšetrovaniu upálili „len“ jednu osobu. Tri bosorky odhalili a potrestali upálením aj v Krupine v roku 1741, išlo o jeden z posledných procesov pred tým, než Mária Terézia v osobitnom nariadení zakázala súdiť bosorky bez závažných dôkazov.
Čarodejníctvo a procesy s čarodejníkmi a čarodejnicami nie sú výnimkou ani v 21. storočí. Sú zaznamenané prípady, že k vraždám ľudí obvinených z čarodejníctva dochádza v subsaharskej Afrike, Indii, Saudskej Arábii, Kamerune, na území Islamského štátu a na Haiti.