Nemusíš sa v ňom ani kúpať, stačí, že pri jeho brehu pobudneš päť minút a ľahko ťa to môže stáť život. Toto jazero je totiž napumpované nebezpečnými látkami.
Reč je o ruskom jazere Karačaj, ktorému príznačne hovoria Jazero smrti. Stačí iba krátkych päť minút v jeho blízkosti, a môžeš schytať smrtiacu dávku radiačného žiarenia. Ak by si pri jeho brehoch strávil hodinu, pravdepodobne sa už nedožiješ rána. Samotné kúpanie v ňom je nemysliteľné.
Jazero smrti
Karačaj sa nachádza v tajnom ruskom meste Ozersk, o ktorom sme viac písali v tomto článku. Rozprestiera sa na Južnom Urale v Čeľabinskej oblasti v centrálnom Rusku. To, že v tomto malom jazere došlo k naozaj extrémnemu znečisteniu nie je žiadna náhoda. Od roku 1951 totiž jazero slúžilo Sovietskemu zväzu ako skládka pre rádioaktívny odpad z továrne na jadrové palivo Mayak. Píše web Guinness World Records.
Poďme ale po poriadku. História oblasti začala okolo roku 1941, kedy sa sem presunula priemyselná výroba z vojnou ohrozenej európskej časti Sovietskeho zväzu. V roku 1945 začalo 70 tisíc väzňov s výstavbou podzemného komplexu zariadenia, ktoré neskôr dostalo názov Mayak. Jeho súčasťou bolo mesto pre 100 tisíc ľudí, pôvodne označované ako oblasť Čeľabinsk-40.
Bolo tu tiež zariadenie na vývoj a výrobu atómových zbraní, ktoré len nedávno dostalo oficiálne meno Ozersk (pôvodne oblasť Čeľabinsk-65). O pracovných podmienkach, ktoré tam panovali, si môžeš urobiť predstavu z toho, že vtedajšie súdy dávali na výber 25 rokov nútených prác na Sibíri, alebo 5 rokov v Mayaku.
Prvý atómový reaktor v oblasti bol spustený už po osemnástich mesiacoch od začatia výstavby. Chladiacu vodu bral priamo z rieky Teča, kam ju obohatenú o poriadnu porciu rádioaktivity zase vracal. Rieka pritom v tom čase slúžila ako zdroj pitnej vody.
Skládka jadrového odpadu
V roku 1951, pod ťarchou nezvratných dôkazov devastácii populácie v okolí rieky, sa jadrový odpad začal vyhadzovať práve do blízkeho jazera Karačaj. Medzitým však rádioaktivita z Čeľabinska dorazila až do Severného ľadového oceánu. Rozhodnutie ukladať odpad do bezodtokového jazera spôsobilo extrémne vysokú koncentráciu znečistenia na jednom mieste.
A došlo ešte k horšiemu. V roku 1957 jeden zo zásobníkov vybuchol. Okolitú krajinu pokryl obrovský radiačný mrak. Tragédia je historicky druhým najhorším jadrovým incidentom (podľa uvoľnenej rádioaktivity) po katastrofe v Černobyle. Celá záležitosť však bola ututlaná a len málokto v Rusku alebo mimo neho vedel o celom rozsahu pohromy.
Táto katastrofa do sveta uvoľnila omnoho viac žiarenia ako atómové bomby zhodené na Nagasaki a Hirošimu. Po nehode sa v Bielorusku dokonca našli stopy rádioaktívnych ložísk, kde jedovatý dážď poškodil rastliny a spôsobil mutácie zvierat.
Začiatkom šesťdesiatych rokov začalo Karačaj vysychať a pôvodné rozmery už pravdepodobne nikdy nedosiahne.
Rádionuklidov tu síce vedci namerali menej ako napríklad v Černobyle, no ich koncentrácia je taká vysoká, že je jazero v podstate smrteľnou zbraňou pre akýkoľvek živý organizmus. Odhaduje sa, že dno jazera je tvorené viac ako 3 metre hrubou vrstvou rádioaktívneho odpadu.
Na začiatku 90. rokov bola v okolí jazera nameraná hodnota radiácie na úrovni 600 röntgenov za hodinu, čo je ďaleko za hranicou smrteľnej dávky pre človeka. Kvôli rádioaktivite je už dnes časť jazera zabetónovaná.
Podľa správy Worldwatch Institute o jadrovom odpade, je jazero Karačaj najviac znečisteným miesto na Zemi.