Goldbricking: olovo za desaťtisíc
Celá legenda začína masívnou zlatou tehlou. Presne takú totiž v roku 1879 ponúkli pánovi Clarkovi, váženému predsedovi Prvej národnej banky v Ravenne v Ohiu, baníci z bane v Montane vedení istým Petrom Lavinom.
V celom príbehu, ktorý priniesol v roku 1888 magazín Harper's New Monthly, má síce niekoľko nejasností, ale isté je, že bankár Clark príliš neskúmal pôvod zlatej tehly. Oni evidentne rýchlo potrebovali hotové peniaze, jemu z obchodu plynula možnosť veľmi ľahko zarobiť poriadny balík.
Za tehlu vážiacu 14,5 kilogramu totiž chceli len 10-tisíc dolárov. Clark nebol úplne naivný, preto sa zlatom vyrazili ku kováčovi. Ten odborne odštiepil kúsok tehly a potvrdil, že je skutočne zlatá. Po smene predávajúci podozrivo rýchlo zmizli a bankár poňal k celému obchodu nedôveru.
Na svoje sklamanie potom zistil, že tehla je z 99 percent tvorená obyčajným olovom, pokrytým zlatou farbou. Skutočne zo zlata boli len rohy tehly, pri ktorých podvodníci počítali s tým, že ich bude Clark testovať. Onen podvod sa stal legendárnym a svojim nasledovníkom dal termín „goldbricking“.
Pochopiteľne, nie vždy sa podvodníci snažia predávať zlaté prúty alebo tehly. Podstatou je ponúkať niečo vysokej hodnoty. Na tom stavia aj variant úskoku „goldbricking“ zvaný „husľová hra“.
Husľová hra, ktorá neladí
Je to od začiatku duet pre dvoch muzikantov, obeť v ňom bude hrať len tretie husle. Ako trik v originálnej verzii prebieha? Starý muž s ošúchaným husľovým futrálom pod pažou si sadne v reštaurácii, kde sa pustí do skromného jedla. Ako boháč rozhodne nevyzerá a jeho vzhľad vzbudzuje skôr súcit.
Zvlášť po tom, čo zistí, že si peniaze na zaplatenie obeda nechal doma. Je na tebe ako budúcej obete triku, aby si ho založili, než sa vráti s peniazmi. Neboj, ako zástavu dostaneš jeho husle. Potom, čo muž odíde, začína svoj part druhý hráč, ďalší podvodník, ktorý doteraz nezúčastnene sedel bokom.
Rád by sa na nástroj pozrel. Je totiž akoby zázrakom znalcom umenia a expertom na hudobné nástroje. A čuduj sa svete, tie husle v ošúchanom futráli sú prinajmenšom dielom samotného Stradivariho a majú ohromnú cenu.
Hneď by ich od teba kúpil. Ponúka stovky tisíc, ale tvoje svedomie ti to nedovolí. Husle nie sú tvoje. Napriek tomu ti na seba nechá kontakt. A keď druhý hráč zmizne zo scény, vráti sa „poctivý starý muž“ späť. Poďakuje ti za láskavosť a určite sa tiež zmieni o svojom tragickom nedostatku finančných prostriedkov.
Podstatné je, že si nie je vedomý ceny starých huslí. A ty už vidíš príležitosť, ako zbohatnúť. Ponúkneš mužovi cestu z núdze a husle od neho odkúpiš. Najprv sa ich vzdať nechce, ale za pár tisíc ich od neho dostaneš. Nie sú to malé peniaze, ale vidina nákupu neskutočne cenného nástroja ťa zdolá. A navyše máš kontakt na kupca-znalca.
Na konci triku si chudobnejší o svoje peniaze a bohatší o skúsenosť. Husle hrajú, ale nestoja milióny. Kúpil si si obyčajný nástroj za desaťnásobok jeho ceny.
Mašinka, na ktorej zarobíš
Geniálne ovládol princíp „goldbrickingu“ Čech Viktor Lustig hneď potom, čo z vlasti vyrazil do sveta. Vymyslel stroj na peniaze. Bola to mahagónová krabička, ktorá až nápadne pripomínala starý mlynček na kávu, nebyť viac zásuviek, páčok a pružín.
Ako fungovala? Do jedného otvoru strčíš stodolárovú bankovku a po dvoch hodinách vytiahneš z druhej strany dve! Dáš do nej dve stovky? Operácia bude trvať o dve hodiny dlhšie, ale tratiť na tom nebudeš. Stodolárovky vyjdú štyri. A pozor, nie sú to falošné bankovky. Overiť si ich môžeš napríklad v banke.
Keď sa naivní diváci presvedčili o pravosti bankoviek, pristupoval Lustig v zásade na dva varianty triku. Buď nechal stroj na peniaze dôverčivými ľuďmi „nakŕmiť“ – „Dali ste mi päťtisíc, takže sa uvidíme za štyri dni a ja vám dám 10-tisíc“ a zmizol aj s peniazmi.
Alebo sa unikátny stroj pokúsil predať, čo sa mu úspešne podarilo niekoľkokrát. Za 46-tisíc libier ho „strelil“ v Londýne, a za 50-tisíc dolárov potom niekoľkokrát v New Yorku. Podstatné bolo, že počas „spracovania peňazí“ sa strojček nesmel otvárať. Lustig tak mal vždy dosť času stratiť sa, zatiaľ čo podvedení „zarobili“ najviac dve stovky, ktoré v predanom strojčeku nechal.
Nakoniec ale nepomohlo ani to, úspešný predaj stroja na peniaze za 123-tisíc dolárov, ktoré mu vysolili texaský šerif a úradník z daňovej správy, mu prirobil veľa starostí. Podvedení muži ho totiž vďaka svojim konexiám vypátrali v Chicagu a Lustig síce vyviazol, ale rozhodol sa, že fantastické hračky už nie sú pre neho.
Eiffelovka na predaj
Jeho najvydarenejším kúskom je však rozhodne predaj Eiffelovej veže. Posunul pri ňom klasický „goldbricking“ na vyššiu úroveň, predal totiž niečo, čo mu nikdy vôbec nepatrilo. Potreboval na to obchodníkov s kovovým šrotom a dobrú legendu.
Do luxusného hotela de Crillon pozval šesť najvýznamnejších priemyselníkov a oceliarov, ktorí sa zaoberajú spracovaním šrotu. A príbeh mal tiež.
Predstavil sa ako úradník ministerstva pôšt a telegrafov a oznámil im dôvernú, priam tajnú správu o tom, že mesto nemá prostriedky na starostlivosť o vežu, ktorá tak bude rozobraná a zlikvidovaná: Majú záujem o 7-tisíc ton železa?
Nachystané to bolo dobre, nebol to totiž taký divoký výmysel, ako by sa nám dnes zdalo. Veža v Paríži naozaj podľa pôvodných plánov nemala zostať natrvalo a skutočne bola v zúboženom stave. Nakoniec si vybral najnádejnejšiu obeť.
Obchod ponúkol André Poissonovi: za úplatok 50-tisíc frankov zariadi, že zákazku dostane on, a za 200-tisíc mu ju potom v mene ministerstva formálne odpredá k demolácii. Pochopiteľne, že sa Poisson nachytal. A podnikateľ sa cítil natoľko zahanbený, že prípad ani nehlásil polícii.
O predaj parížskeho monumentu sa Lustig pokúsil ešte druhýkrát, vtedy sa však obeť napáliť nenechala. Poctivo sa však nezačal živiť ani potom. A jeho ďalšou obeťou sa stal obávaný vládca chicagského podsvetia Alfonso „Al“ Capone.
Poctivý podvodník a štedrý mafián
Gangstera Lustig presvedčil o tom, že má v pláne istú riskantnú akciu, ktorá ale môže priniesť veľký zisk obom. Od spočiatku podozrievavého mafiánskeho bossa si požičal 50-tisíc dolárov. Tie bezpečne uložil v sejfe, aby sa s ním dva mesiace stretol znova.
„Pán Capone, tá moja vec sa hrozivo nepodarila, ale svoje dlhy splácam. Tu máte späť celú pôžičku, možno sa mi to podarí niekedy nabudúce,“ oznámil mu. Šéf zločineckej organizácie bol zvyknutý na podvodníkov rôzneho razenia, ale poctivca od fachu, ktorý vracia svoje dlhy, ešte nevidel.
Chlapík, ktorý sa nebojí rizika, a pritom drží slovo, sa mu pozdával. Prijal teda peniaze naspäť a obdaroval Lustiga do začiatku piatimi tisíckami, aby vraj mohol s pokojom rozbehnúť ďalší podnik. A práve o to Lustigovi od začiatku išlo. Bol zrejme prvým človekom, ktorý dokázal svoju nebankovú pôžičku od mafiána zúročiť desaťpercentným ziskom.
Muž, ktorý mal za sebou štyridsať odchodov z väzenia (zdôrazňoval, že nikdy neutekal, vždy vraj odišiel, napríklad v prevleku za dozorcu alebo umývača okien) sa nakoniec dočkal zaslúženej odmeny v podobe pätnásťročného trestu v Alcatraze. Nakoniec sa totiž pustil do falšovania bankoviek, čo mu už u federálnych agentoch neprešlo.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.